ERICH VON DÄNIKEN

(Nové spomienky na budúcnosť)

Mýlil som sa?

S príspevkom sanskritológa

Prof. Dr. Dilípa Kumára Kandzilála,

Kalkata

Vydal Slovenský spisovateľ, a. s.

Andreja Plávku 12, 813 67 Bratislava

Editorka Daniela Humajová

Zodpovedná redaktorka Viera Hegerová

Číslo publikácie 4380. Vydanie prvé

Vytlačila Kníhtlačiareň Svornosť, spol. s r. o., Bratislava

Prelozené z nemeckého originálu Erich von Däniken:

Habe ich mich geirrt? Neue Erinnerungen an die Zukunft,

ktorý vysiel vo vydavateľstve C. Bertelsmann Verlag GmbH, 1991

© Erich von Däniken

All rights reserved.

C. Bertelsmann Verlag GmbH, Műnchen / 1985

Translation © Viera Juríčková 1997

Cover Design © Dusan Grečner 1997

Slovak Edition © Slovenský spisovateľ, Ltd, 1997

ISBN 80-220-0806-0543

Rozhovor s mojimi čitateľmi

Jednou z najzábavnejsích skúseností v zivote je slúziť ako terč, a nebyť trafený

WINSTON CHURCHILL (1874-1965)

Takmer presne pred dvadsiatimi rokmi som napísal svoju prvú knihu. Za dva nasledujúce roky som ju ponúkol 25 - slovom dvadsiatim piatim - nemeckým vydavateľstvám. S krásnou pravidelnosťou sa rukopis spolu so stereotypnými odpoveďami - ľutujeme, nezapadá do násho programu - ocitol opäť v mojej postovej schránke. Celý zúfalý som pozbieral vsetky svoje peniaze, sadol do rozheganého Volkswagenu a odviezol sa do Hamburgu, aby som pánu doktorovi Thomasovi von Randow, vtedy vedeckému redaktorovi novín Die Zeit, ponúkol aspoň jednotlivé časti knihy na publikovanie. Pán doktor von Randow ma telefonicky ohlásil u vydavateľa Econu Erwina Bartha von Wehrenpal a o niekoľko dní som uz sedel pred jeho veľkým písacím stolom v Dűsseldorfe. Ponad rám okuliarov mi venoval skeptický pohľad a poznamenal: "S malým vydaním, povedzme, tritisíc exemplárov, to môzeme skúsiť." - Vo februári roku 1968 vysli Spomienky na budúcnosť.

Séfredaktorom svajčiarskeho týzdenníka Die Weltwoche bol vtedy doktor Rolf Bigler a mladý Jűrg Ramspeck bol zodpovedný za edíciu. (Dnes je Ramspeck zástupcom séfredaktora Die Weltwoche.) - Obidvoch pánov uchvátila moja práca a celú knihu uverejnili na pokračovanie.

To uvoľnilo lavínu. Za krátky čas sa vo Svajčiarsku predalo 20 000 exemplárov, úspech sa prevalil cez hranice do Nemecka a Rakúska. Vydavateľstvo Econ vytlačilo v marci roku 1970 tridsiate vydanie a vcelku sa tým dosiahol počet 600 000 exemplárov. S vreckovými a klubovými vydaniami dosiahli Spomienky na budúcnosť iba v nemeckej jazykovej oblasti 2,1 milióna exemplárov. -Kniha bola prelozená do 28 jazykov, vysla v 36 krajinách, na jej základe sa nakrútil film Spomienky na budúcnosť, a keď ho uviedli v americkej televízii, v Novom svete vypukla "dänikeniáda" (Time). Téma, ktorú som predlozil na diskusiu, ozivila rozhovory: Mali nasi predkovia návstevu z vesmíru?

S úspechom prisla aj kritika. Profesor Ernst von Khuon zozbieral príspevky sedemnástich vedcov do knihy Boli bohovia astronauti? Tieto príspevky boli sčasti výrazne odmietavé, sčasti mierne zhovievavé. Odvtedy doslova akoby zo zeme vyklíčili vo vsetkých častiach sveta "protiknihy" - akoby bol spŕchol teplý dázď - a vsetky sa splhali vyssie po mojom úspechu; medzi nimi bol nejeden nepekným výplodom. V televíznych diskusiách, ktoré sa napodiv uvádzali v programe "veda", postupovalo sa často veľmi nevedecký. "Pri niektorých kritikoch vzniká občas dojem," hovorí Norman Mailer, "ze si písací stroj mýlia s elektrickým kreslom!" Ja som ho prezil.

Mýlil som sa v rozhodujúcich bodoch v Spomienkach na budúcnosti.

Bol som nepredpojatý - čo je právo kazdého začiatočníka -, nadsený témou a ani zďaleka nie taký sebakritický ako neskôr vďaka vlastným poznatkom a presviedčaniu zástupu kritikov. Neraz som popustil uzdu nadseniu, priochotne som prijal informácie, ktoré sa mi zdali osozné, a pri neskorsom overovaní som zazil nejedno nepríjemné prekvapenie. Alebo som sa spoliehal na texty seriózneho vedca a neskôr som sa dal poučiť, ze názory tohto vysokovázeného pána boli dávno vyvrátené. Na ceste takýchto skúseností ma potom s hurhajom zavesili na rozheganý hák ako "vyvráteného". Hák takýchto vyvracaní bol a je, pravda, vzdy rovnako zlý: Obzalovaný zastáva - tak ako ja - celkom osobné názory, právo trvať na svojom stanovisku. Príklady:

Vtedy som písal o mapách tureckého admirála Piriho Reisa, ktoré mozno obdivovať v istanbulskom paláci Topkapí: "Pobrezie Severnej a Juznej Ameriky je presne zakreslené." Tento výrok bol vyvrátený; obrysy Severnej a Juznej Ameriky sa naozaj dajú rozoznať len v hrubých črtách. Ale táto prijatá korektúra nijako neoberá mapy Piriho Reisa o ich senzačný charakter, lebo na nich vidieť pobreznú líniu Antarktídy, ktorá je este vzdy ukrytá pod ľadom a snehom. Nezodpovedanou zostáva otázka, ako za kolumbovských čias mohla vzniknúť takáto kartografia.

Svojho času som prevzal aktuálny oznam, ze sa v Číne v akomsi hrobe pri Chou-Chou nasli časti opasku z hliníka, pričom v skutočnosti pri tomto náleze ide, ako som sa v Číne dozvedel, o speciálne kalenú zliatinu striebra. Takisto sa časom skorigovala aj správa z Dillí o prastarom zeleznom pilieri, ktorý poveternostnými vplyvmi nekoroduje: Medzitým tá vec uz na niekoľkých miestach hrdzavie, videl som to na vlastné oči.

V súvislosti s postavami, obrazmi a faktami zo sumerského eposu o Gilgamesovi asi 2 000 rokov pred Kr. som dumal, či v ňom spomínaná Slnečná brána nemôze mať nejakú súvislosť so slávnou Slnečnou bránou z Tiahuanacu na bolívijskej náhornej planine, čo by bol dôkaz, ze nasi prapredkovia vedeli prekonať veľké vzdialenosti. Čoskoro mi bolo jasné, ze tieto spekulácie sú čírym nezmyslom: Slnečná brána v Tiahuanacu dostala meno az od novodobých archeológov a nik nevie, ako sa volala pred tisícročiami.

Pri mojej prvej ceste do Egypta roku 1954 mi rozprával kamarát z internátu Mahmud Grand, zijúci v Káhire, ze malý ostrov v Níle pri Asuáne sa volá Elefantine, lebo pri pohľade zhora má presné obrysy slona. Táto správa sa v sivých bunkách devätnásťročného zafixovala, lebo uz vtedy vhodne zapadala do jeho neskorsieho obrazu sveta. Dnes viem, ze pozdĺz tohto juzného hraničného opevnenia Egypta tiahli expedície do Núbie - so slonmi.

To sú príklady mojich omylov a v mojom prvom diele podobných omylov bolo viac, vsetky som ich priznal, ale nezrútil sa ani jeden nosný stĺp mojej myslienkovej stavby. Pokiaľ ide o moje omyly, v tom čase som dával otázky este na poli neoranom. Myslím, ze veľmi dôkladne, lebo ku vsetkým otázkam som pridal k nim patriaci otáznik: Bolo ich 323. Moji inak takí úzkostliví kritici ich prehliadli.

Osvojil som si princíp písať pokiaľ mozno len o tom, čo som videl,- fotografoval, a o tom, čoho som sa dotkol. Nie vo vsetkých vedeckých dielach sa táto metóda dodrziava. Aj to som medzitým zistil.

Existujú knihy vedcov a technikov, ktoré moje názory - celkom alebo čiastočne - potvrdzujú, neochotne, ale predsa! Ako sa zo Savla stal Pavol, rozpráva Josef F. Blumrich, ktorý v čase svojho obrátenia bol vedúcim oddelenia vývojových projektov v NASA v Huntsville. - Blumrich konstatuje:

Celá zálezitosť sa začala telefonickým rozhovorom medzi Long Islandom a Huntsvillom. Nás syn Christoph nám rozprával medziiným -podľa motta "čo som to este chcel povedať..." -, ze práve čítal nesmierne zaujímavú knihu, ktorú si musíme bezpodmienečne zadováziť; hovorí sa v nej o mimozemských návstevníkoch nasej Zeme. Volá sa Spomienky na budúcnosť a napísal ju istý von Däniken. - Ako poslusní rodičia sme počúvli radu násho veľmi sčítaného syna a knihu sme si objednali.

Pokiaľ ide o mňa, súhlasil som s objednávkou, lebo viem, ze takéto knihy sú vzdy napínavou literatúrou. Niekedy priam vzrusujúcou. V dobách, krajoch a krajinách, ktoré sú od nás veľmi vzdialené a nedajú sa kontrolovať, sa odohrávajú neuveriteľné veci. Ako inzinier, ktorý roku 1934 začal pracovať pri stavbe lietadiel a uz jedenásť rokov zostrojuje rakety a satelity, som, prirodzene, aj tak vedel, ze to vsetko je nezmysel. - Jasné! A tak po siestich alebo siedmich týzdňoch prisla z Nemecka tá kniha spolu s niekoľkými inými. - Nuz čo, Däniken môze počkať.

Keď prisiel jeho čas, začala ho čítať moja zena. Dnes uz neviem, čo som vtedy robil alebo čítal. Veľmi dobre si vsak spomínam na to, ze ma podchvíľou prerusovala v mojich, prirodzene, vzdy dôlezitých myslienkových pochodoch; jednoduchými výkrikmi alebo uveličeným konstatovaním, ze si to musím prečítať - bezpodmienečne si to musím prečítať! A citátmi.

Ja - vedec - som sa iba usmial.

A tak nadisiel november na nasom krásnom americkom juhu a s ním deň, keď ma nič nemohlo zachrániť pred Dänikenovou knihou. Musel som do nej aspoň narýchlo nazrieť a prinajmensom aspoň po kúskoch čo-to prečítať.

Bolo to v jeden večer asi 2. alebo 3. novembra. Ako by som len mohol zabudnúť na tie hodiny!

Tak som teda čítal, usmieval sa a smial a pomaly som sa trochu hneval. Veď som vedel, čo ma tu čaká!

Potom som narazil na miesto, kde Däniken píse o zázitkoch proroka Ezechiela. Bol som nadsený: tu bolo čosi technické, čosi, k čomu som aj ja mohol čo-to povedať na základe vlastných profesijných skúseností. Podľa vsetkého bolo tu dosť detailov, takze som mohol kontrolovať! Stačilo zájsť ku kniznici, vziať bibliu, a potom sebe aj svojej zene dokázať, ze tento von Däniken nemá pravdu a prečo.

Zavrel som knihu, polozil ju na stôl nie práve nečujne a svojej zene, ktorá prekvapene zdvihla hlavu, som oznámil, čo ju teraz čaká.

Aspoň som si to myslel.

Znovu som začal čítať - tentoraz proroka Ezechiela, o ktorom som do onoho večera nevedel viac ako jeho meno. Hneď v prvej kapitole som naďabil na zistenie: "Ich nohy boli rovné a ich chodidlá boli ako teľacie chodidlá a jagali sa ako bronzové zrkadlo." Je to 7. vers.

Na lepsie pochopenie toho, čo bude nasledovať, musím stručne porozprávať niečo zo svojej roboty. - V rokoch 1962-63 som viedol skupinu poverenú úlohou vyvinúť konstruktívne riesenia podľa doteraz neznámych poziadaviek a podmienok. Jednou z týchto úloh bolo skúmanie pomôcok pri pristátí hypotetického pristávacieho modulu na Mesiaci. Rozvrhli sme odpruzené nohy na jednorazové pouzitie, ktorých tvar a veľkosť umoznili dostatočné rozlozenie zaťazenia a mali schopnosť kĺzať sa na mieste pristátia. Skonstruovali sme ich do detailov, postavili v dielňach a urobili s nimi dôkladné pokusy. - Pri tejto práci trvajúcej s prestávkami pol druha az dva roky som sa veľmi dôverne oboznámil s výzorom takýchto konstrukčných prvkov. Podobné pomôcky konstrukcie videl medzitým kazdý na fotografiách alebo televíznych záberoch mesačného modulu Apolla.

Az neskôr mi bolo jasné, ze Ezechiel musel vsetko, čo videl, opisovať ako obraz. Hovorí o oblakoch, zivých bytostiach a tvárach, lebo to sú jeho jediné výrazové prostriedky. Nemohol mať technické poznatky, aby vedel, čo skutočne 747l1118h pozoruje a opisuje. Keď potom vidí rovné nohy a okrúhle chodidlá, môze ich ľahko aj takto opísať - a ani o tom nevediac, podáva technický opis.

Čo som teda nasiel v 7. versi, bol aj z technického hľadiska prinajmensom zdanlivo správny opis.

Uz som sa neusmieval. Bol som strasne zvedavý: za predpokladu, ze tento opis je naozaj "pravdivý" -čoby sa dalo este nájsť? Istý čas to slo rýchlo a ľahko. Ak nohy boli skutočne nohami, tak z toho ľahko vyplynulo, ze krídla boli skutočne krídlami - rotory helikoptér - a ramená boli jednoducho mechanické ramená. A keď sa to vsetko - krídla, ramená, nohy a chodidlá - načrtne spolu s určitým kuzeľovitým telesom, máme pred sebou útvar, ktorý vysvetľuje prorokov zmätok, keď hovorí o čomsi najprv podobnom človeku, a potom to zmení na "zivé bytosti".

Veľkou otázkou zostala napokon podoba hlavnej časti onoho vesmírneho korábu. Ezechiel ho opisuje len v jeho optickej súvislosti s helikoptérami. - Hľadal som a skúsal. So zenou sme porovnávali texty v biblii, čo sme mali doma, a nasli sme este ďalsie opisy v iných kapitolách Prorockých kníh. Nikde sa nedali nájsť lepsie oporné body pre hľadané vysvetlenie.

Medzitým som sa dostatočne zapálil, aby som sa hneď nevzdal a neuspokojil s dovtedy negatívnym postojom. Bolo neskoro po polnoci, keď som si náhle spomenul na nový tvar lietajúceho telesa, ktorého opis som čítal pred niekoľkými rokmi. Bolo to úzasné: tento tvar razom vyriesil doslova vsetky problémy celkového vzhľadu! - Boli sme rozrusení a nachádzali sme stále nové miesta v texte, ktoré sa zhodovali s práve získaným celkovým obrazom vesmírneho korábu. Ale skutočné potvrdenie sme este nemali. Zvysok otázky znel: naozaj je táto vec schopná letu? Zálezitosť bola teraz uz dosť vázna.

Najprv som hneď na druhý deň s odhadnutou hmotnosťou vyrátal výkon. Tento prvý výpočet bol rozhodujúci, lebo jeho výsledok nepripustil nijaké pochybnosti o tom, ze by koráb nemohol vzlietnuť. Teraz uz zostávalo len zadováziť potrebný kompletný dôkaz. Čím hlbsie som vnikal do materiálu, tým jasnejsie sa ukazovalo, ze Ezechielove výroky sú nesmierne presné. Bolo to vzrusujúce, neopísateľne fascinujúce obdobie.

Aj Dänikenovu knihu som dočítal.

S úsmevom. Ale môj úsmev sa zmenil.

V Spomienkach na budúcnosť (Slovenský spisovateľ, 1993, s. 52) som napísal: Pripúsťame, ze nasa spekulácia je pavučina s mnohými dierami. Budú nás napádať, ze nám chýbajú dôkazy. Budúcnosť ukáze, koľko z týchto dier sa dá zaplátať.

Niektoré z týchto dier sa dali zaplátať. Nebolo by sa mi to podarilo bez pomoci a povzbudenia, bez priateľských rád a nejednej podpory. Ďakujem predovsetkým pánu doktorovi Harrymu Ruppemu, profesorovi pre technológiu vesmírnych letov na Technickej univerzite v Mníchove, za mnohé vzácne upozornenia. -Pánu profesorovi Wilderovi-Smithovi ďakujem za sprístupnenie jeho výskumov o vzniku zivota, ktoré mi priblízili úplne prekvapivé dôkazy pre moju hypotézu. Ďakujem pánu profesorovi Ernstovi von Khuon za iniciatívu, s akou moju teóriu uviedol do vedeckej diskusie. - Pri tejto knihe patrí moja osobitná vďaka pánu profesorovi Rolfovi Ulbrichovi zo Slobodnej univerzity v Berlíne za preklady z rustiny a pánu profesorovi Dilípovi Kumárovi Kandzilálovi z Kalkaty za jeho vynikajúci príspevok.

V mojej dvanástej knihe patrí vsak predovsetkým vďaka verným čitateľom, ktorých 120 000 listov mi dodalo odvahu a mnohé podnety, vďaka patrí styridsiatim dvom vydavateľom na celom svete, ktorí po počiatočnej odvahe majú teraz radosť z mojich kníh, moja vďaka patrí vedúcemu vydavateľstva Bertelsmann Petrovi Gutmannovi, pod ktorého krídlami som opäť pristál. - Ďakujem svojmu spolupracovníkovi Willimu Dúnnenbergerovi, ktorý sa osvedčil ako sprievodca na cestách a spoľahlivý stopár v mnohých knizniciach. Ďakujem Ulrichovi Dopatkovi z Ústrednej univerzitnej kniznice v Zűrichu, ktorý mi na písací stôl vyčaroval aj tie najnedostupnejsie knihy. - Ďakujem svojej zene Elisabeth, ktorá aj po vyse dvadsiatich piatich rokoch manzelstva este vzdy vyrovnane a pokojne znása vsetok rozruch v nasom dome.

Prvá veta v Spomienkach na budúcnosť znie:

Napísať túto knihu bola odvaha, a nie mensia odvaha je čítať ju.

Je to aj motto v Nových spomienkach na budúcnosť. Predovsetkým by som vám chcel dať na cestu este výrok Goetheho:

Odporcovia sa nazdávajú, ze nás názor vyvrátili, keď opakujú svoj, a na nás nedbajú!

Feldbrunnen  jún 1985

ERICH VON DÄNIKEN

I. Nové spomienky na budúcnosť

Budúcnosť má veľa mien. Pre slabých je čímsi nedosiahnuteľným. Pre bojazlivých je čímsi neznámym. Pre odváznych je sancou.

VICTOR HUGO (1802-1885)

Mladý muz v uniforme amerického letectva nebol veľmi zhovorčivý; stroho a zjavne trochu neochotne odpovedal na moje zvedavé otázky. Bolo to ráno o ôsmej 2. augusta 1984. Viezli sme sa po Colorado-Highway 115. Môj mlčanlivý vodič soféroval Chevrolet po asfaltovanom, na zákruty bohatom úseku horskej cesty. Nemusel som sa spýtať, stačilo pozrieť na tachometer, aby som zistil, ze sme presli päť kilometrov, keď sme zastali pred nepeknou budovou - CHEYENNE MOUNTAIN COMPLEX. Pred malou budovou sa rozprestieralo ozrutné parkovisko. Kam sa podeli vodiči týchto nespočetných áut?

Vo vchode malého domu ma pozdravila pani K. Cormierová, zástupkyňa séfa oddelenia pre kontakty s médiami v US-SPACE-COMMAND; vzala mi tasku, ktorú som mal prevesenú cez plece, a fotoaparáty, podala ich serzantovi, ktorý moje príslusenstvo dal presvietiť, ako sa to robí pri bezpečnostnej kontrole na letiskách. Prekontrolovali mi pas, na koseľu pripevnili stítok s číslom a dátumom. Keď sme presli rőntgenovým tunelom a dvoma dverami z drôteného pletiva, ktoré sa nečujne otvorili a zatvorili, vosli sme do zeleného vojenského autobusu, ktorý sa po elegantnej zákrute vnoril do skalného tunela, kde bolo svetlo ako za jasného dňa. Onedlho zastal pred pravdepodobne najväčsími a najhrubsími dverami trezoru na svete: boli tri metre vysoké, styri metre siroké, meter hrubé, pevne zakotvené v zule, a celá tá oceľová obluda vázila dvadsaťpäť ton! Po opätovnej kontrole preukazov sa o tridsať metrov ďalej znovu otvorili podobné dvere. Fascinovane som pozoroval, ako sa nečujne otvárali a zatvárali.

"Za sedem sekúnd sa dvere zavrú vzduchotesne, hydraulicky a elektromagneticky" vysvetľovala pani Cormierová.

S údivom som zistil, ze stojím v podzemnom skalnom hangári, kde by pokojne mohlo súčasne garázovať viacero lietadiel typu Jumbo. Dozvedel som sa, ze z horského masívu odstránili dynamitom 700 000 ton zuly, a v prípade pochybnosti by sa tento údaj dal pokojne zrevidovať smerom nahor, lebo vsetci sa tu usilovali o milú skromnosť. - Aby nič nevyslo nazmar, masy kamenia sa vyniesli von, kde tvorili podklad pre parkovisko v skalnatom teréne.

Steny a stropy tunela, spojovacie stôlne a haly sú oceľovými sieťami zabezpečené proti padajúcemu kameniu, a aby sa skala sama "stabilizovala", vrazili do zuly 110 000 oceľových svorníkov dlhých az 11 metrov.

Tu sa vytvorila jedna z najimpozantnejsích, no zato najmenej známych stavieb moderny. Skladá sa z 15 trojpodlazných oceľových budov, spočívajúcich na l 319 mocných oceľových perách, z ktorých kazdé vázi 500 kilogramov. "Domy" tejto oceľovej dediny techniky nemajú priamy kontakt so skalami a nie sú ani navzájom pospájané. Pohyblivé podpery majú pri zemetrasení alebo výbuchoch atómovej bomby zachytiť kazdý otras a zaručiť voľné vznásanie stavieb.

Pri obchôdzke mi potom bolo jasné, komu patria tie nespočetné autá vonku: Ich majitelia patria k sesťtisícovej armáde SPACE COMMAND, z ktorých niekoľko sto pracuje v podzemnom komplexe v Cheyennských vrchoch pri Colorado Springs; sú zamestnaní v nervovom centre americkej vesmírnej kontroly.

Pani Cormierová s kýmsi telefonovala. Akoby vyrieknutím zaklínadla Alibabu z Tisíc a jednej noci: "Sezam, otvor sa!" sa dvere odsunuli a my sme vstúpili do zatemnenej miestnosti. Na dvoch úrovniach sedelo zo dvanásť muzov pred obrazovkami a nad klávesnicami počítačov. Z mierne naklonenej steny svietili obrysy pevnín, potiahnuté jemnými predlzujúcimi sa krivkami.

Kde je Saľut 6?

"Čo sa tu robí?" spýtal som sa sluzbukonajúceho dôstojníka, keď sa mi oči prispôsobili čudesnému svetu.

"Tu kontrolujeme dráhy vsetkých satelitov, ktoré krúzia okolo Zeme."

"Vsetkých satelitov? Nielen vlastných...?"

"Nie, dobre ste počuli: vsetkých satelitov!" uskrnul sa dôstojník.

"Môzem si to na príklade preveriť?"

"Nech sa páči. Nemôzete nás prekvapiť!"

"Tak mi povedzte, kde sa teraz nachádza Saľut 6!"

Dôstojník sa naklonil ku kolegovi a posepol mu zopár slov. Zopár úderov na klávesy, a uz sa na veľkom plátne zjavila krivka, ktorá sa slimačím tempom predlzovala.

"Saľut 6 nie je satelit, ale vesmírna stanica, na ktorú uz viac ráz prileteli iné sovietske vesmírne lode," vysvetľoval môj dôstojník, kým sme vsetci pozerali na krivku. "Stanica vystartovala 29. septembra 1977." - Krivka tam este vzdy bola. - "Vidíte, krivka ukazuje súčasnú polohu Saľutu 6 - práve sa nachádza nad Maďarskom!"

"Sú to výpočty pravdepodobnosti o predpokladanej dráhe, alebo Saľut 6 skutočne letí tadiaľ, kadiaľ sa krivka pomaly pohybuje...?"

"To vsetko je čas a poloha v tejto chvíli," povedal dôstojník a usmial sa trochu zhovievavo.

Dozvedel som sa, ze "tamhore" sa nachádza vyse 15 000 objektov, v čom sú zarátané časti rakiet a iného vesmírneho odpadu. Ale toho času krúzi okolo Zeme po vyrátaných dráhach 5 312 satelitov. Môj dôstojník mi hrdo ukázal jediný Space Catalogue slobodného sveta, vesmírny katalóg, ktorý vyzeral takmer ako starozitný register; veľmi pozorne, az pedantne je tam zachytený kazdý satelit s dátumom startu a návratu do atmosféry.

Pravda, za pultmi nesedia úradníci s rukávnikmi na rukách. Vsetko je na počítačoch. Databanka v US-SPACE COMMAND nekatalogizuje len satelity, ale pozná aj vsetky charakteristiky: Je to civilný, alebo vojenský objekt? Aká je jeho úloha? Je jeho dráha stabilná? Funguje na palube kazdý prístroj? A na stisnutie gombíka sa na obrazovke zakreslia vsetky momentálne dráhy 5 312 satelitov 2. augusta 1984! Odvtedy je ich o niekoľko viac...

Ale počítače neukazujú len momentálny stav. Na vyvolanie kódom poskytnú aj budúce dráhy bez ohľadu na to, o ktorý dátum ide. Keď sa začiatkom roka 1983 rádioaktívny ruský satelit KOSMOS 1402 začal vo vesmíre zmietať, počítače SPACE COMMAND vyrátali obratom ruky polohu, keď sa znovu vráti, a mozné miesto dopadu. - Predmety s priemerom asi jedného metra majú päťpercentnú sancu preziť návrat do atmosféry Zeme. Väčsie objekty sa rozlomia; na obrazovkách radaru to potom vyzerá tak, akoby sa bol vyvolal raketový útok.

Prvou dimenziou človeka bola pevnina, potom more, potom vzdusný priestor, dnes sa jeho "zivlom" stáva vesmír. V tomto ohľade majú Sovieti oveľa viac skúseností ako Američania. Ak sa zrátajú hodiny a dni, mali Rusi od roku 1977 kozmonautov vo vesmíre sesť rokov, Američania len 300 dní.

Kde sa utópie stali skutočnosťou

V oceľovom nervovom centre v Cheyennských vrchoch sa utópie dávno stali skutočnosťou. Celá armáda najvynikajúcejsích matematikov - nech by sa skladala aj zo samých Einsteinov - by za roky nezvládla to, čo počítače urobia za sekundy. Ak nejaký sovietsky nebeský spión letí v blízkosti amerického satelitu, pozorujúci počítač spustí poplach v zlomku sekundy.

Zo SPACE COMMAND varujú aj vsetky spriatelené národy, ktoré majú satelity na vsetkých obezných dráhach - od Japonska cez Európu po Indiu. Tu sa vyratúvajú dráhy, na ktorých nemôze dôjsť k zrázkam, a tie sa oznamujú civilným a vojenským miestam. Aj návratný raketoplán dostáva z tohto zulového vrchu termíny na start a údaje dráhy. Keďze vo vesmíre je dnes uz pomerne veľká tlačenica, je veľký záujem o dráhy, kde ku kolíziám nemôze dôjsť. Vďaka rýchlym informáciám sa STS4 predral popri starom telese rakety vo vzdialenosti 12 kilometrov a vďaka včasnej výstrahe unikol len o l 300 metrov ruskej ruine satelitu.

Kontrola vesmíru blízko Zeme je kompletná. V lete 1984 stratila NASA dva relatívne malé satelity, ktoré vypustil návratný raketoplán. SPACE COMMAND ich vzápätí nasiel.

Odovzdali ma ďalsiemu dôstojníkovi. "Srdečne vás vítam," privítal ma, "muzstvo tu má veľkú zodpovednosť. Prosím, neruste nikoho pri práci... a nerozprávajte nahlas!" Stáli sme v miestnosti včasnej výstrahy. Vládla tu atmosféra veľkej univerzitnej kniznice, ibaze tam neboli knihy, ale plno počítačov a obrazoviek, miestnosť bola zatemnená a zásobovaná filtrovaným vzduchom, zbaveným vsetkých choroboplodných zárodkov, čistejsím nez vzduch kdekoľvek na svete.

Az do tejto hodiny som zastával mylný názor, ze ponorené ponorky sú zabezpečené pred objavením. Tu ma poučili: Tak ako sa dá zistiť celkom presne poloha kazdého satelitu alebo úlomku z neho, tak sa pozná aj stanoviste kazdej ponorky, nech uz kotví kdekoľvek na svete, alebo sa ponorila kdekoľvek vo svetových moriach. Existuje výnimka: Doteraz sa nedajú zistiť veľmi malé ponorky pre jedného muza, z ktorých nemozno vypáliť strategické strely. Som si istý, ze uz dlho nezostanú nepovsimnuté.

"Nás systém senzorov," vysvetľoval mi dôstojník, "je umiestnený na vsetkých pevninách, pod vodou a vo vesmíre. Senzorom - tykadlám ako pri radarových zariadeniach alebo infračervených meracích prístrojoch v satelitoch - neunikne ani jeden start rakety, a to dokonca ani vtedy, keby časť senzorov vypadla. Len vo vesmíre umiestnené senzory poskytujú denne celých 24 hodín priblizne 20 000 informácií. Keď niektorý senzor zaregistruje čosi mimoriadne - môze to byť aj výbuch sopky alebo oheň v busi -, ohlási udalosť rýchlosťou svetla do tejto miestnosti ústrednému počítaču. Ústredný počítač hlásenie rozanalyzuje a detaily sa hneď zjavia na piatich veľkých obrazovkách. Uvediem príklad, aby ste si to predstavili v čase. Balistický raketový útok trvá podľa polohy, odkiaľ vypália raketu, asi l 800 sekúnd, potom by strely dosiahli americkú pevninu. Za predpokladu, ze rakety odpálili z ponoriek, môze čas včasnej výstrahy, opätovne vzhľadom na polohu lode, trvať len 600 sekúnd. Počítače nám vzápätí povedia, ktoré senzory ohlásili danú udalosť, oznámia čas startu, presnú polohu miesta, odkiaľ ich odpálili, startovaciu rýchlosť, smer strely, typ rakety a este vseličo iné. Ak sa spustí poplach, musíme si byť absolútne istí, ze nejde ani o technickú chybu, ani o planý poplach..."

"Ako to zistíte?"

"Máme tu bezpečnostný telefón. Netreba vykrútiť číslo. Keď zdvihneme slúchadlo, partner je uz pri aparáte. Takto sme spojení so vsetkými dôlezitými veliteľskými stanovisťami. Pri telefónoch sme skôr, nez počítač premietne na obrazovku ďalsie údaje. Musíme sa ubezpečiť, či veliteľské stanovistia v Grónsku, na Aljaske alebo v Saudskej Arábii majú tie isté informácie ako my. Zároveň počítač kontroluje iné typy senzorov, to je vsetko naprogramované, napríklad typy, ktoré nereagujú na infračervené ziarenie, ale na rádioaktivitu alebo opticky..."

"Chcete povedať, ze viete, či je raketa nabitá, alebo nie?" spýtal som sa.

"To predsa musíme vedieť! Ako inak by sme mohli odlísiť atrapy od skutočných bômb?"

'Vyrazilo mi to dych. Vzdy som sa obával, ze chybná informácia, jediná omylom vypálená raketa by mohla vyvolať svetovú vojnu, a az do tej chvíle som sa nazdával, ze jediný počítač, ktorý by sa zbláznil, by mohol uvrhnúť svet do vojny. Teraz viem, ze ľudia, počítače a senzory pôsobia ako bezpečnostno-kontrolná páka, skôr nez SPACE COMMAND vyhlási poplach a strategickému pohotovostnému veliteľstvu potvrdí "pravdivosť" útoku.

V Rusku odstartovala raketa

Kým sme sa zhovárali, kým sa na obrazovke bez prestávky mihotali údaje, zaznel v krátkych intervaloch signál, rozsvietila sa červená lampa - s nápisom: Classified - tajné. Akoby svihnutím čarovného prútika boli naraz vsetky obrazovky prázdne. Na jediný okamih. Potom rýchli sluhovia ľudských mozgov hodili na monitor mnozstvo čísel, grafov a obrazov, zároveň tlačiarne najvyssou rýchlosťou vypľúvali nekonečné papierové pásy. Zopár dôstojníkov siahlo po telefónoch, pokojne sa zhovárali s akýmisi partnermi na sírom svete. Čo sa stalo?

Práve v tej chvíli, 10,33 miestneho času 2. augusta 1984, odstartovala zo sovietskej skúsobnej základne raketa. Pre muzov zo SPACE COMMAND to bola rutinná zálezitosť, pre mňa to bol mocný zázitok, pretoze len niekoľko sekúnd po starte kdesi v Rusku vedeli v Colorado Springs, ze bola vypálená raketa, ihneď bolo známe aj presné miesto startu, identifikovaný typ rakety, presne vyrátaný smer jej letu a rýchlosť v presných krivkách, cieľ nebol tajomstvom, bola zistená povaha objektu - či bol nebezpečný, alebo nie. Série ďalsích údajov prichádzali rýchlosťou blesku, ukázali sa na obrazovkách a boli vytlačené.

"Ako presne sa dá vyrátať miesto dopadu?"

"Asi na sto metrov," povedal dôstojník s úplnou istotou.

Hrozivé, a predsa v istom zmysle upokojujúce. Pritom počítače, ktoré tu pracovali s úzasnou rýchlosťou, patrili takpovediac k prekonanej generácii, ako mi rozprával brigádny generál Earl S. van Imwegen; existujú uz nepomerne rýchlejsie počítače s priam nepredstaviteľnými schopnosťami. Na moju otázku, prečo tu este nenasadili najmladsiu počítačovú generáciu, povedal, ze SPACE COMMAND pouzíva nové prístroje az vtedy, keď sa osvedčili v kazdej situácii, ktorú si mozno vymyslieť a teoreticky predstaviť.

SPACE COMMAND, vojenská institúcia, nemá dispozičné právo ani nad strategickými, ani nad vesmírnymi systémami zbraní; jeho jedinou úlohou je kontrola vesmíru v blízkosti Zeme, identifikácia a klasifikácia vesmírnych objektov. Tu v oceľovej dedine pod Cheyennskými vrchmi nepracujú politickí fanatici, ani ľudia zapálení za vesmírne lety, ani učeníci vedeckej fantázie, ani fantastovia. Tu od serzanta az po generála "slúzia" vsetci na svojom mieste pri skúmaní vesmíru s jediným cieľom a poverením: Včas vystríhať Ameriku a celý slobodný svet pred nečakaným útokom.

Napriek tomu: Nebezpečenstvo atómového útoku existuje.

Hviezdne vojny - no a čo?

Dňa 3. marca 1983 predstúpil prezident Ronald Reagan pred televízne kamery a ohlásil Iniciatívu na posilnenie strategickej obrany (Strategic Defense Initiative). V ten večer vyzval Ronald Reagan amerických vedcov, "nech nám poskytnú prostriedky na to, aby sa jadrové zbrane stali neaktuálnymi a prekonanými".

Výzvu Ronalda Reagana vedcom svojej krajiny mozno prirovnať v historických knihách azda k výzve Johna F. Kennedyho z roku 1961, keď vyhlásil Mesiac za prvoradý cieľ kozmických letov. Vďaka Kennedyho iniciatíve pristála 3. marca 1966 na Mesiaci mesačná sonda LUNA 9 bez posádky a 20. júla 1969 sa uskutočnilo mäkké pristátie Apolla 11 s posádkou.

Aj Reaganova výzva bude potrebovať istý čas, ale jej poslúchnutie vôbec nesúvisí s programom hviezdnych vojen (Star Wars). Az k hviezdam vo vesmíre je este ďaleká, preďaleká cesta. To, čo Reagan inicioval, vedci a technici raz zrealizujú, no nevedno kedy. Ale výsledok nebude mať nič spoločné s hviezdnymi vojnami. Jeho prejav o hviezdnych vojnách sa citoval len úryvkovite a do sveta sa vysielal v niekoľkých zjednodusených heslách. Pokladám za ziaduce odcitovať relevantné pasáze doslova:

"Chcel by som sa s vami podeliť so snom o budúcnosti, v ktorú vsetci dúfame. K hroznej sovietskej raketovej hrozbe sa musíme postaviť defenzívnymi prostriedkami. Aké by to bolo skvelé, keby slobodný národ mohol ziť v istote s vedomím, ze táto bezpečnosť sa nezakladá na rýchlom americkom protiúdere na sovietsky útok, ale ze sme uz schopní zachytiť strategicko-balistické rakety, skôr nez zasiahnu nase teritórium alebo teritórium nasich spojencov! Viem, ze je to obrovská úloha pre techniku, ktorú mozno nerozriesime pred koncom tohto storočia. No technológia dosiahla taký stupeň rafinovanosti, ze pre nás určite má zmysel začať s týmto úsilím... Vyzývam vedcov, ktorí nám dali atómové zbrane, aby postavili svoje veľkolepé nadanie do sluzieb ľudstva a svetového mieru a poskytli nám prostriedky, ktoré by atómové zbrane mohli urobiť neúčinnými a zbytočnými... Dnes večer robím prvý dôlezitý krok. Vyhlasujem úlohu dôkladne pripraviť dlhodobý výskumný a rozvojový program so vzdialeným cieľom odstrániť hrozbu, ktorú predstavujú atómové rakety."

Bude mozné zachytiť rakety pri lete vo vesmíre, "neutralizovať" ich, skôr nez dosiahnu cieľ? Treba si vôbec zelať, aby sa Reaganov sen stal skutočnosťou? Azda len provokuje druhú stranu, aby produkovala este nebezpečnejsie rakety, aby mala sancu prelomiť ochranný stít?

Čo má táto politicko-vojenská kontraverzia spoločné s mojimi teóriami?

Veľa, veľmi veľa!

Techniky, ktoré sa dajú rozpoznať na horizonte vzdialenej budúcnosti, sa uz kedysi raz pouzili... kedysi v ďalekej minulosti ľudstva. Musím sa zapodievať budúcimi vesmírnymi zbraňami, aby čitateľ neskôr vedel sledovať a pochopiť, čo vo veľmi dávnych časoch uz raz bolo.

Tajný projekt LM

Roku 1943 sa v Nemecku pracovalo na tajnom projekte LM. LM je skratka pre Linear-Motor. Dovtedy sa strely vypaľovali z hlavní diel účinkom vybuchujúceho plynu. V lineárnom motore sa strela magnetickým poľom striedavo priťahuje a odpudzuje a odovzdáva ďalsiemu magnetickému poľu. Magnetické polia radené za sebou ako na koľajnici urýchľujú strely rýchlejsie ako plyny z najsilnejsej náloze bez hluku, bez detonácie. Nemeckým technikom sa - roku 1943! - podarilo zrýchlenie desaťgramového projektilu na l 050 metrov za sekundu. Cieľom bolo dosiahnuť pri sedemkilovej strele rýchlosť 2 000 metrov za sekundu pomocou urýchlenia magnetickým poľom.

Američania rozvíjali tento technický princíp koľajnicovej pusky, rail gun, ďalej koľajnicového urýchľovača; v ich pokusných zariadeniach sa dvojkilogramové strely zenu z hlavne počiatočnou rýchlosťou 20 km za sekundu, desaťnásobnou rýchlosťou ako pri nemeckých pokusoch z roku 1943. Koľajnicový urýchľovač urýchľuje plazmu*, plazma strelu. Strely sú také rýchle, ze ich na balistickej dráhe trenie vzduchu nemôze ani spomaliť, ani vychýliť z dráhy. Uz len zo svojej kinetickej energie dosahujú strely explozívny účinok,  "smrteľný" dokonca aj pre rakety.

Toho času - pravdepodobne! - najúčinnejsia, ale veľmi komplikovaná kozmická zbraň je laser nukleárnym zdrojom energie. Kov utajovaného zlozenia v tvare valca obopína veľmi malú jadrovú náloz. Jadrovým výbuchom uvoľnená tepelná energia spôsobuje emisiu rőntgenových lúčov z atómov kovových vlákien. Takto sa získa záblesk s energiou niekoľko sto miliárd wattov, ktorý je nasmerovaný na cieľ pomocou valcovito usporiadaných kovových vlákien. Rőntgenový laser neumozňuje skoncentrovať energiu do jedného bodu, ako je to v prípade optického lasera, ale pri vzdialenosti vyse 4 000 kilometrov sa ráta s asi 200-metrovým rozptylom. Este aj vtedy stačí sila lúčov ustedriť priblizujúcej sa rakete zničujúci rőntgenový úder, rozbiť zvarované nity na nádrzi s pohonnou látkou alebo raketu úplne vychýliť z jej kurzu. Nevýhodou tohto princípu je, ze nukleárny rőntgenový laser zničí jadrový výbuch. Bolo by teda potrebné drzať v pohotovosti na Zemi alebo umiestniť vo vesmírnej stanici veľa takýchto rőntgenových laserov pripravených na odpálenie. Ale, nasťastie, umiestňovanie jadrových zbraní vo vesmíre je vďaka zmluvám medzi Východom a Západom zakázané.

Ničivé ultrafialové lúče

Ultrafialové lúče, o ktorých budem teraz hovoriť, sú úplne nevhodné na opaľovanie a kozmetické účely.

Pri hľadaní mozností, ako zneskodniť nukleárne rakety laserovými lúčmi rýchlosťou svetla, sa experimentovalo s excimerovým laserom. Vyuzíva zlúčeniny vzácneho plynu s halogénom, a tak sa vytvára intenzívny ultrafialový lúč s vlnovou dĺzkou 0,3 mikrometra (l mikrometer = 1/1 000 000 m). Zdá sa, ze sa tu vyriesilo Kolumbovo vajce: Laserový lúč sa vyrobí na Zemi, ale pôsobí z vesmíru! A postup je takýto:

Parabolické zrkadlo sa uvedie na obeznú dráhu l 000 km nad Zemou, druhý reflektor sa vystrelí do 36 000-kilometrovej výsky na geostacionárnu dráhu. To znamená: Druhý reflektor zostáva synchrónne s otáčaním Zeme stáť, a vzdy na tom istom mieste. Vo chvíli, keď startuje cudzia raketa, senzory výstrazného systému zaregistrujú vyzarované teplo plynov z rakety a vyvolajú poplach. Zrkadlo v tisíckilometrovej výske sa zameria neskodným optickým laserovým alebo radarovým lúčom na lietajúci objekt a sleduje ho. Geostacionárny reflektor vo výske 36 000 kilometrov je permanentne v "dohľadnosti" spojený s "bojovým zrkadlom" vo výske l 000 kilometrov. V pozemnej stanici je v pohotovosti energia celej elektrárne: V priebehu sekundy je mozné ju premeniť na laserový lúč. Len čo SPACE COMMAND definitívne zistí, ze strela je nepriateľskou útočnou zbraňou, a najvyssie velenie rozkáze zneskodniť ju, vsetko prebehne za nanosekundy. Excimerový laser dostane energiu. Intenzívny ultrafialový lúč uháňa rýchlosťou svetla (300 000 km za sekundu) ku geostacionárnemu reflektoru a odtiaľ sa odrazí k "bojovému zrkadlu". Cieľ sa zničí energiou odhadnutou na 160 megajoulov. Táto energia by v okamihu mohla roztopiť kocku ľadu s hmotnosťou 142 kilogramov. A to nečujne. Blesk z ľudskej ruky. - Pravda, obidve zrkadlá uvedené ako príklad by nestačili zničiť roj rakiet. A preto sa ráta s pouzitím asi 400 "bojových zrkadiel", ktoré by neprestajne museli krúziť okolo Zeme, respektíve by museli byť namontované na rakety tak, aby sa v priebehu sekundy dali vystreliť na jej obeznú dráhu.

Prekonané slovko NEMOZNÉ

Vsetko, o čom písali autori vedecko-fantastickej literatúry a čo seriózni vedci povazovali za číru utópiu a odbavovali povýseným úsmevom, sa stalo skutočnosťou.

Pochybné slovo NEMOZNÉ sa často doviedlo ad absurdum, ale este je v obehu.

Za NEMOZNÉ sa pokladalo, ze meteority padajú z neba.

Za NEMOZNÉ sa pokladal prastarý sen, ze by sa ľudia mohli vzniesť do neba.

NEMOZNOSŤ preraziť zvukovú bariéru bola takpovediac fyzikálnym zákonom.

Za NEMOZNÚ sa pokladala myslienka, ze by sa dal stiepiť atóm, najmensia čiastočka prvku.

Kto pokladal za mozné, ze by sa ľudia mohli dakedy dostať na Mesiac, ba dokonca na Mars, bol diskvalifikovaný ako NEMOZNÝ fantasta.

Este nedávno sa pokladala za NEMOZNÚ predstava, ze by sa energia svetelných vĺn síriacich sa na vsetky strany dala zacentrovať do jedného bodu s vyuzitím jednej vlnovej dĺzky.

NEMOZNÉ boli fantastické výmysly o "spekulácii" môcť programovo meniť genetický kód.

NEMOZNÁ bola predstava, ze by sa myslienky dali prenásať z mozgu do mozgu. Vraj je NEMOZNÉ prekonať gravitáciu, alebo vôbec kedy vyprodukovať nadsvetelnú rýchlosť.

NEMOZNÉ, vsetko to bolo NEMOZNÉ, a predsa je to sčasti realita.

Ten, kto uz nedôveruje realistickým prorokom, mal by si prinajmensom pozornejsie prečítať bibliu. Tam totiz v knihe Genezis stojí:

"A to je len začiatok ich výčinov; teraz im uz nič neznemozní vykonať, čo si zaumienia." (Prvá kniha Mojzisova 11,6)

Čínski sedliaci majú výstizné úslovie: "Ten, kto vidí nebo vo vode, vidí ryby na stromoch!"

Ako mucha v tmavej izbe

Vo výskumných strediskách veľmocí sa vyvíjajú lúčové zbrane, ktoré do vzdialenosti tisícov kilometrov budú môcť vysielať neviditeľné subatomárne časticové lúče s ničivými účinkami. Napriek utajovaniu predsa len prenikla správa, ze v livermorských laboratóriách v Kalifornii sa experimentuje so zbraňami časticových lúčov, ktoré vystreľujú kladne nabité protóny a záporne nabité elektróny ako "muníciu"; tieto lúče nevypaľujú diery, neničia rakety, preniknú vsak kazdou stenou... vyradia z činnosti počítač. Je to nemozné? Wait and see. Počkajme a uvidíme.

Údajne je NEMOZNÉ zasiahnuť guľku z pusky na jej balistickej dráhe inou guľkou. Americkí technici toto NEMOZNÉ dokázali 10. júna 1984.

V tento svätodusný pondelok o 10.58 hod. odstartovala z vojenskej základne Vanderberg raketa Minuteman. Jej cieľom bol malý ostrov Meck na atole Kwajalein v Tichom oceáne, vzdialený od Kalifornie 8 000 kilometrov. SPACE COMMAND zachytil raketu este vo fáze startu, počítače nakreslili údaje jej dráhy na monitore a poslali ich ďalej na radarovú stanicu na Kwajaleine. Vysokorýchlostný počítač najmladsej generácie tam vyrátal kurz kolízie. Proti "nepriateľskej strele", uháňajúcej rýchlosťou 25 000 kilometrov za hodinu, vyslali obrannú raketu. Snímače v hlavici tejto obrannej rakety pracujú tak úzasne citlivo, ze vedia este zistiť "teplo" ľadového bloku oproti oveľa nizsej teplote v úzadí vesmíru; ich merania isli do palubného počítača, ktorý bezprostredne reguloval riadiace dýzy. Vo výske 200 kilometrov rozvinula obranná raketa kovovú sieť v podobe dázdnika s priemerom päť metrov, ktorá mala zaručiť, ze blíziace sa strely neminie este v poslednej chvíli. Sieť bola zbytočná. Direct impact. Plný zásah, hlásili počítače v SPACE COMMAND.

Touto cvičnou strelou sa dokázalo, ze je mozné raketu uháňajúcu niekoľkonásobnou nadzvukovou rýchlosťou zasiahnuť inou raketou letiacou rovnako rýchlo. NEMOZNÉ, mysleli si este pred niekoľkými rokmi. Keď sa raz raketa vznesie zo startovacej rampy do vzduchu, uz ju nič nezadrzí. A zasiahnuť? NEMOZNÉ. A znovu sa jedno NEMOZNÉ skotúľalo do odpadkového kosa.

Americké bojové lietadlo F-15 dosahuje uz dnes výsku 30 kilometrov. Stroj Advanced Fighter je vo vývoji; pri trojnásobnej nadzvukovej rýchlosti má lietať vo výske 40 kilometrov - to sú lietadlá, ktoré uz takmer dosahujú kvalitu satelitov. Takéto lietadlá môzu pod nosnými plochami dopravovať viacero obranných rakiet, vo veľkej výske ich odpojiť a poslať v ústrety "nepriateľským" raketám. Uz teraz by stíhacie lietadlá mohli vyniesť rakety do stratosféry a zničiť satelity - a orbitálne stanice. Finančný rozpočet na najväčsiu technologickú bitku v svetových dejinách je nepredstaviteľný. Do konca tohto storočia sa má podľa oficiálnych údajov do výskumu investovať 500 miliárd dolárov. - Dajú sa dosiahnuť naznačené ciele? Prečo sa vydáva toľko peňazí, prečo sa toľko ľudského rozumu, toľko pracovnej sily vkladá do podobných projektov? Je vyzbrojovanie vesmíru neodvratné? Kam to vsetko povedie?

Diera v dázdniku

Doteraz este kazdú zbraň pretromfli protizbraňou. Múdri prírodovedci pozdvihli svoj hlas proti militarizácii vesmíru. -V stúdii Protiraketová obrana vo vesmíre [1] odhalili styria s problematikou oboznámení vedci medzery v plánovanom ochrannom dázdniku, poukázali na (neodvratné) diery, ktorými sa tento dázdnik dá prelomiť. - Odborníci na práva národov upozorňujú na právne problémy: Veľmoci a 80 ďalsích státov podpísali 27. januára 1967 zmluvu o vesmíre, kde sa v článku 2 píse:

Vesmír spolu s Mesiacom a ostatnými nebeskými telesami si nesmie privlastniť nijaký národ, ani si nad ním nárokovať suverénnu moc, pouzívať ho alebo okupovať inými prostriedkami.

Hviezdne nebo nad nami sa nemá zmeniť na bojisko, jeho hviezdy sa nemajú degradovať imperiálnym kolonializmom.

Pokiaľ ide o umiestňovanie zbraní vo vesmíre, článok 4 zmluvy z roku 1967 konstatuje:

Zmluvné státy sa zaväzujú neuviesť na obeznú dráhu okolo Zeme predmety nesúce jadrové zbrane alebo prostriedky hromadného ničenia, nevyzbrojiť iné nebeské telesá podobnými zbraňami, alebo takéto zbrane umiestniť vo vesmíre.

Mesiac a ostatné nebeské telesá pouzijú zmluvné státy výlučne na mierové ciele. Zriaďovanie vojenských oporných bodov, zariadení a opevnení, skúsanie zbraní akéhokoľvek druhu a realizácia vojenských cvičení na nebeských telesách sú zakázané. Pouzívanie vojenského personálu na vedecký výskum alebo iné mierové ciele nie je zakázané, takisto ako pouzívanie akéhokoľvek výstroja alebo zariadení na mierový výskum Mesiaca a iných nebeských telies.[2]

Včera dohodnuté - dnes prekonané

Podľa technického stavu z roku 1967 sa zdalo, ze so zmluvou je vsetko jasné - ale: Nič nie je jasné! Zmluva zakazuje iba nasadenie "jadrových zbraní alebo prostriedkov hromadného ničenia" vo vesmíre. Laser - nasadený proti rakete nesúcej jadrové zbrane - nie je ani jedno, ani druhé. Kremľu sa podarila dezinformácia a treba povedať, ze geniálna: V Moskve sa totiz vydalo heslo o prejave prezidenta Reagana týkajúcom sa hviezdnych vojen a západné médiá prevzali túto príťazlivú formulku. Odvtedy sa síri názor, ze Amerika chce vo vesmíre "instalovať" systémy ničivých zbraní, lúčové zbrane viacerých variantov, zatiaľ čo Sovieti sa vo svojom úsilí zameriavajú výlučne na mierovú budúcnosť. - Aby táto hmla nebola nepreniknuteľná, mali by sme vziať na vedomie dokázaný fakt, ze Sovieti boli prví, ktorí na obeznú dráhu okolo Zeme uviedli "zabíjačke" satelity... a na výskum lúčových zbraní vydali do roku 1983 viac peňazí ako Američania. V zátvorke: Uz sa raz stalo, ze USA boli ako víťazi na druhom mieste: Jurij Gagarin, major letectva, vykonal 12. 4. 1961 prvý vesmírny let s ľudskou posádkou.

Vedúci amerického výskumného programu na strategickú obranu generál James A. Abrahamson povedal 1. decembra 1984 v interview:

Sovieti uz dlhý čas robia výskumy v oblasti lúčových zbraní. Zo sovietskych zdrojov mám k dispozícii článok napísaný roku 1982, ktorý je veľmi zaujímavý. Tam sa rozvrhla architektúra toho, čo teraz skúsame, a to dávno pred prezidentovým prejavom.

"Svetové dejiny sú súhrnom toho, čomu bolo mozné zabrániť," napísal nositeľ Nobelovej ceny Bertrand Earl Russell (1872-1970).

Je to spirála bez konca? Od vynájdenia kuse sa vyjednávalo vzdy o odzbrojovaní: Nepriatelia sa navzájom ubezpečovali, ze tú zlú zbraň v boji nepouzijú. A prečo sa tá spirála krúti ďalej? Pretoze ľudia majú navzájom zo seba strach a vôbec si nedôverujú. A prečo si nedôverujú? Lebo jeden o druhom nevie, čo má za lubom. Čo bolo najprv, vajce, alebo sliepka? Á tak sa vzdy po novej zbrani vynájde najnovsia, a pretoze kontrola arzenálu je nemozná, spirála vyzbrojovania sa stále krúti ako perpetuum mobile.

Úvahy nepolitického človeka

Nie som agentom ministerstva zahraničia, a dokonca ako Svajčiar trpím konfliktom Východ-Západ, no predsa nie som bez politických záujmov a moji čitatelia vedia, ze v tomto ohľade sa zameriavam jedine na mier a technický rozvoj v sluzbách ľudstva. Bol som vsak pričasto a pridlho v Spojených státoch, aby som mohol veriť, ze ľudia tam túzia po mieri menej ako kdekoľvek inde.

Medzi rokmi 1820 a 1977 - to sú posledné mne známe čísla -prijala Amerika 48,06 miliónov emigrantov z Európy (75,2 %), z Ázie (5,4 %), z Kanady, Strednej a Juznej Ameriky (18,3 %). Ani jeden národ nemá tak dokorán otvorené brány pre emigrantov. Vari tie milióny, ktoré stále prichádzajú, chcú vojnu? Chcú pracovať a ziť v slobode; jednu aj druhú poziadavku môze splniť len mier, nie vojna. Po takzvanom prejave Star Wars, Hviezdne vojny, zvolila roku 1984 veľká väčsina z 220 miliónov Američanov Reagana za prezidenta a svoj blahobyt v mieri si chcú zachovať.* - Nie je známe, ze by Sovieti prejavovali mensiu lásku k mieru, ibaze to nemôzem doloziť s takou istotou. Je pozehnaním a kliatbou demokracie, ze vsetko vyjde najavo. Zvlástnosťou a nedostatkom diktatúry je, ze známe je vsetko, čo má zostať utajené.

Preto verím Američanom, ze chcú vykúpiť svet spod nukleárneho teroru, chcú urobiť atómové rakety zbytočnými tým, ze nedopustia ich ničivý účinok: Eliminujú ich uz vo vesmíre.

Profesor Edward Teller, ktorý spolupôsobil pri vývoji vodíkovej a atómovej bomby a ktorý je aj jedným z iniciátorov projektu Star

Wars, Hviezdnych vojen, v televíznej diskusii [4] 6. septembra 1984 povedal:

Ako zabrániť vojne?... Keď ma udries, udriem späť a môj úder bude taký strasný, ze sa neodvázis udrieť znova. Nikdy to nebolo pekné, ani len prijateľné... Nazdávame sa, ze zastrasovanie môzeme odstrániť odvetou, vrazdou, lebo namiesto odvety máme obranu... Najdôlezitejsie je mať ochranu namiesto útoku a ja sa zastávam práve tejto ochrany.

Teller sa zasadzoval za rozvoj zbraní, ktoré nie sú zamerané proti ľuďom, ale proti protivníkovým zbraniam; na námietku, ze vsetky tieto technológie budúcnosti este nefungujú, odvetil Teller s pozoruhodným pokojom: "Máme oveľa lepsie moznosti, o ktorých, ziaľ, nesmiem hovoriť..."

Uz pred tisícročiami bojovali jednotliví ľudia proti sebe zoči-voči; uz jaskynní obyvatelia sa zoskupovali. Z jednotlivých osídlení nastupovali proti sebe hordy s kopijami a sípmi. Mestské státy a kráľovstvá organizovali usporiadané, rozlične vyzbrojené vojská. Lode sa menili na pevnosti s posádkami. Ako predchodcovia tankov sa na bojiskách zjavovali vojnové vozy naplnené zbraňami. Posledným výkrikom boli nové kovové zliatiny na výrobu mečov a pancierov. Vzdy boli niekde a niekedy ľudia, ktorí si lámali hlavu nad novými technikami vrazdenia, a mestá a státy sa bratali pod znamením spoločných záujmov. Na trh prichádzali delá, revolvery, samopaly, ktorými sa dali ľudia zabíjať este hroznejsím spôsobom. Jedného dňa sa vojny vyniesli do povetria lietadlami a pokračovanie nasli pod vodou v ponorkách. Ľudský mozog, ktorý sa na súsi, vo vode a vo vzduchu stal dokonalým zabijakom, hľadal stvrtý rozmer - a "objavil" vesmír. A vzdy sa súčasne vyjednávalo o odzbrojovaní a mieri, takzvané mierové dohody sú nespočetné. Napriek vsetkým vyjednávaniam o odzbrojovaní zbrane eskalujú v nezadrzateľnej evolúcii technických vynálezov. Prosím, nezľaknite sa, ale nech to znie akokoľvek paradoxne, je v tom aj niečo dobré.

Evolúcia sa tlačí do vesmíru

Dejiny veľkých politických konfrontácií sú zároveň dejinami epochálneho dejinného rozvoja - či sa nám to páči, alebo nie. A tak ako sa ľudia spytovali za vsetkých čias, smieme sa spytovať aj my: Čo bude zajtra, čo bude pozajtra?

Predstava, ze jedna z veľmocí by mohla poraziť druhú, je absurdná. Pravidelný vývin nových zbraní stabilizuje patovú situáciu, ktorá - z historického hľadiska -, čo len na sekundu vyvedená z rovnováhy, sa v rozhodujúcej minúte môze opäť do nej vrátiť.

Keďze na Zemi a vo vesmíre blízkom Zemi sa nedá zdediť ani len kvetináč, aby sme to vyjadrili veľmi hovorovo, tlačí sa technická evolúcia do vzdialenejsieho vesmíru. Na túto novú dimenziu uz nestačia finančné, duchovné a technické zdroje jedného mocenského bloku. To sa stane úlohou vsetkých národov. Stavím sa - a veľmi dúfam, ze si este budem môcť strčiť do vrecka výhry -, ze na Alfu Centauri (ktorá je so 4,3 svetelného roka nám najblizsia hviezda) nepoletia ani Rusi, ani Američania, ale posádka takpovediac nadnárodná, vyslanci ľudstva s mierovým poverením.

Prvé váhavé poznatky tejto evolúcie do vesmíru sa ozývajú -dokonca uz! - v medzinárodnej zmluve o vyuzívaní vesmíru z roku 1967:

Pri výskume a vyuzívaní vesmíru vrátane Mesiaca a ostatných nebeských telies sa zmluvné státy riadia zásadou spolupráce a vzájomnej podpory.

To, čo stojí v článku 5, by malo byť postulátom a posolstvom na cestu späť k hviezdam:

Kozmonautov treba podporovať ako vyslancov ľudstva!

Pomalsie, oveľa pomalsie funguje evolúcia technického rozvoja aj bez tlaku strachu z vojny. V slobodnom svete núti na inovácie kazdodenná konkurencia. Vynálezcov poháňa túzba zhotoviť čoraz lepsie, čoraz praktickejsie a zivot zjednodusujúce výrobky s čoraz väčsími moznosťami pouziť ich. Viac predávať znamená viac blahobytu a sociálnej istoty. Podnet pre vsetkých v hospodárskom zivote činných znamená viac zárobku a katalyzátorom je konkurencia v slobode. Kde je zakázaná výmena informácií, kde je nemysliteľné cestovanie podľa ľubovôle, kde sú zakázané otvorené rozhovory medzi vedcami a technikmi, kde je konkurencia hanebná a cesta k väčsiemu blahobytu vďaka usilovnosti jednotlivcov zarúbaná, tam pokrok nastáva na rozkaz - v smere určeného cieľa, či sa uz tento cieľ volá toaletný papier, alebo rakety. V týchto pretekoch nie je nijakým zázrakom, ak sú USA v rozhodujúcej etape vpredu.

Roku 2000 a ďalej

Na reálnom príklade chcem ukázať, ako sa v Severnej Amerike zrodila myslienka budúcnosti:

Na podnet NASA sa od 15. do 19. januára 1984 v areáli univerzity v Texase konalo stretnutie na tému: Technické moznosti letectva roku 2000 a ďalej [5] - Z univerzít prislo 21 účastníkov, z priemyslu 28, zo státnych miest, ako je NASA, Air Force alebo Navy, 30. Pozvaní boli predovsetkým mladí výskumníci, ktorí tam mali vniesť svoje este neopadnuté nadsenie. Nebolo to teda stretnutie pánov v oblekoch sitých na mieru, vsetko prebiehalo veľmi lezérne. Pri úvodnej káve navrhli sedem pracovných skupín a hosť sa mohol na práci v nich zúčastniť podľa svojich vedomostí a záujmov:

- aerodynamika,

- počítače,

- navigácia,

- materiály,

- hnacie mechanizmy,

- struktúry,

- ľudský faktor.

Kazdá pracovná skupina si zvolila jedného predsedajúceho, ktorý mal formulovať otázky, ako napríklad:

1.  Aký typ lietadiel bude ziaduci roku 2000?

2.  Aké vlastnosti by malo mať lietadlo? Má byť veľké a pomalé, alebo rýchle a malé, alebo kombinácia obidvoch variantov? Má byť schopné lietať v atmosfére, alebo az v stratosfére?

3.  Aké rýchle by malo byť lietadlo?

4.  Aké poziadavky sa kladú na materiál?

5.  Má lietadlo budúcnosti byť schopné startovať a pristávať kolmo?

6.  Aké látky treba nanovo vyvinúť?

7.  Aké hnacie mechanizmy treba nanovo zostrojiť?

8.  Kde je hranica zaťazenia hlukom?

9.  Aký veľký by mal byť dolet?

10.  Aké poziadavky z toho vyplývajú pre navigáciu a počítač?

11.  Je človek este schopný zvládnuť potrebné počítačové systémy?

12.  Je symbióza počítača a človeka rozumná a ziaduca?

Kazdý z účastníkov predniesol svoje myslienky, mohol ohlásiť výhrady k tomu, čo počul, v rozhovore s účastníkmi iných pracovných skupín zistiť mieru realizovateľnosti odváznych technológií.

Napríklad pracovná skupina Materiály dospela k záveru, ze nové legovania kovov budú nevyhnutné na to, aby nahradili hliník, usetrili na hmotnosti a vydrzali teplotu trenia pri vysokých rýchlostiach. Navrhlo sa legovanie z keramiky, sklenej keramiky, grafitu alebo z kompozitných zlúčenín uhlíka s kevlarom. Počítačoví odborníci prisli s návrhmi, ako by sa čas na pristátie a startovanie dal o 50 percent zredukovať novými kontrolnými systémami. Počítače, stokrát efektívnejsie a oveľa mensie, by samostatne mali zvládnuť úlohy týkajúce sa bezpečnosti, mohli by rýchlo prekontrolovať opotrebovanie pilota a korigovať prípadné omyly. Ako technicky realizovateľnú označili stavbu plnoautomatizovaných kontrolovateľných lietadiel, ktoré lietajú bez ľudského pilota; za uskutočniteľnú sa pokladala aj Artificial Intelligence, umelá počítačová inteligencia schopná ľudského rozhodovania.

Kým v niektorých európskych krajinách sa nepriateľstvo voči technike vyvinulo na "tupý parný valec dusiaci základy nasej existencie" , americká mlaď pochopila, ze budúcnosť si musí utvárať iba technickými prostriedkami. Amerika si zachovala svoj pokolumbovský epiteton ornans, a to NOVÝ svet, čo je dnes viac ako len ozdobný prívlastok.

Na stretnutí na univerzite v texaskom Austine sa rezignujúce slovo NEMOZNÉ v diskusiách neobjavovalo, dokonca ani vtedy nie, keď sa polozila otázka, či by sa dal zostrojiť nejaký úsporný lietajúci stroj, ktorý by vedel lietať v atmosfére a aj mimo nej; pritom kazdý z účastníkov poznal súčasné takmer neprekonateľné ťazkosti. V atmosfére môzu lietať lietadlá s propelermi alebo dýzami, vo vzduchoprázdnom priestore zlyhávajú obidve techniky. V atmosfére musí kabína lietadla vydrzať nepomerne mensí tlak ako vesmírny stroj lietajúci absolútne vzduchotesne vo vákuu. Pri razantnom návrate do atmosféry sa vonkajsia plocha vesmírneho lietadla rozzeraví v dôsledku trenia so vzduchom - prúdové lietadlo nikdy nedosiahne takéto rýchlosti. Vo vesmírnom chlade sú potrebné robustnejsie materiály na izoláciu ako pri pohodlnom lete v atmosfére Zeme, ktorá cestujúcim poskytuje aj vzduch na dýchanie. Vo vesmíre niet vzduchu na dýchanie, treba si ho doniesť v batozine, alebo si ho cestou vyrábať.

Čoraz vyssie, čoraz rýchlejsie

Podobné problémy treba vyriesiť, a vyriesia sa, ak nie dnes, tak zajtra, ak nie zajtra, tak pozajtra. Pod nasím európskym nebom sú známe také isté problémy, drázdia technikov a vedcov, lenze tí si často netrúfnu pustiť sa do nich, lebo nejaký ten prorok konca sveta si poťahuje bradu a vypúsťa z úst hlúpe slová o tom, ze si to nemáme zelať. Ani tak nezmení elementárne základy nasej existencie. K priamej neprikráslenej skutočnosti patrí fantastickosť, to, čo je v tejto chvíli nemysliteľné. V duchu patria nerozlučne k sebe.

Zostroja Američania lietadlo, ktoré bude môcť operovať v atmosfére a mimo nej? Celkom iste.

Tento projekt bezí pod označením Transatmospheric Vehicle (TAV). Toto vozidlo dokáze viac ako návratný raketoplán, ktorý sa uz viacnásobne osvedčil a ktorý sa s raketami vypúsťa na obeznú dráhu a na Zem sa vracia bez pohonu - hoci sa kedysi pochybovalo aj o ňom. Doktor Jerry Arnett, manazér projektu Wright Patterson-Air Force-Base v Ohiu, povedal v novembri 1984:

"Preskúmalo sa, ze TAV je v zásade realizovateľné, a sme toho názoru, ze bude k dispozícii aj technológia, aby sme mohli zostrojiť prvé lietadlo tejto novej generácie."

"Dieťa" prvej generácie TAV má uz svoje dáta narodenia. Bude mať startovaciu hmotnosť 500 az 800 ton, dosiahne 29-násobok rýchlosti zvuku a bude môcť operovať vo výskach od 80 do 100 kilometrov, čo sú údaje, ktoré ho predurčujú stať sa satelitom Zeme na superrýchlej obeznej dráhe. Oblet Zeme potrvá sotva dve hodiny, trať Kalifornia - Európa zvládne za 30 minút.

Ale to budú iba schopnosti prvého dieťaťa TAV, jeho súrodenci sa vznesú vyssie ako "len" do výsky 100 kilometrov! Pre vyssie výkony novej generácie treba vyvinúť hnací motor kombinovaný z dýzy a rakety.

Riesenie tohto problému lezí na stole. Volá sa SCRAM -Supersonic Combustion Ramjet Engine, nadzvukový spaľovací prúdový motor. Vo vzdusnom prúde nadzvukovej rýchlosti (z kyslíka) sa spaľuje kvapalný vodík. SCRAM startuje najprv pomocou celkom obyčajných dýz, ktoré ho poháňajú asi dvojnásobkom rýchlosti zvuku, az potom prepne pilot na SCRAM; hnacie stroje si potrebný kyslík načerpajú priamo zo vzduchu, v raketách ho treba brať so sebou. Silou obidvoch hnacích strojov -dýza a SCRAM - dosiahne lietadlo rýchlosť 3 700 kilometrov za hodinu. Keď dôjde do vyssej vrstvy atmosféry, dýzy sa vypnú, obsah kyslíka je pre dýzu uz primalý, ale este stačí pre SCRAM, a SCRAM zrýchli teraz TAV na 6 400 kilometrov za hodinu a vynesie ho do výsky 35 000 metrov.

V tejto výske aj SCRAM stráca dych. Teraz sa nastartuje raketový hnací pohon: TAV zabezpečí výsku dráhy 150 kilometrov, zapálením ďalsích rakiet stúpa este vyssie.

Je plánovanie lietadla TAV pre vesmír a Zem rozumnou investíciou? Pracovníci z Me Donnell Douglas Corporation, St. Louis, najväčsej lietadlovej firmy na svete, to vedia:

TAV umozní zvlástne prieskumné lety vo veľkých výskach, -   TAV môze prispieť na pomoc havarovaným astronautom, TAV môze zabrániť útokom na vesmírne stanice, alebo ich uskutočniť,

TAV môze slúziť ako rýchla spojka medzi Zemou a vesmírnym mestom,

TAV môze pristáť na akomkoľvek letisku, TAV bude lietať nepomerne rýchlejsie a vyssie ako návratný raketoplán a tento vesmírny transportér dosiahne za 8,34 minút pri rýchlosti 7 424 metrov za sekundu výsku 117 kilometrov,

TAV bude prototypom transatmosférických osobných lietadiel.

Posledný bod sa týka uz nás, čo sme zostali na Zemi: Plánovači vo veľkých amerických leteckých firmách vychádzajú uz teraz z názoru, ze vzdusný priestor blízko pri Zemi bude v nasledujúcom storočí beznádejne preplnený a ze osobné lietadlá Jumbo uz nesmú zamorovať vzduch pre zivot. Interkontinentálne Jumbo budúcnosti bude TAV: Vyzenie sa do stratosféry a vrhne sa na cieľové letisko bezpečne ako orol na svoju korisť. -Melvin Salvay, projektový manazér v Lockheed Aircraft v Burbanku v Kalifornii - so 100 000 zamestnancami tretí najväčsí podnik amerického leteckého priemyslu -, konstatuje:

Ani v najmensom nepochybujem, ze o 25 rokov vsetky lety na veľké vzdialenosti povedú vesmírom. [6]

Americké letecké sily poskytli na rok 1984 veľkým leteckým firmám - Me Donnell Douglas, Boeing, Lockheed, Northrop, Grumman, General Dynamics, Rockwell - celú miliardu dolárov na vývoj a skúsanie materiálov odolných pri prevádzke vo vesmíre. Firmy, ktoré si navzájom konkurujú, posielajú na start svojich najlepsích pracovníkov a poskytujú im najmodernejsie pomôcky, vyvinuté sčasti len na tieto pokusy, pretoze kazdá firma by po týchto testoch chcela pre seba získať tučné objednávky. Evolučná spirála - v kazdom obrate nový vynález - sa vinie do dimenzií vesmíru.

Technici v Lockheed majú na svojich rysovacích doskách civilného vzdusného giganta, ktorý má byť poháňaný jadrovou energiou - ráta sa s 10 000 letovými hodinami bez "tankovania"! Túto poznámku si ulozme do zadného mozgu, lebo este bude reč o "nemozných lietajúcich vozidlách", ktoré vôbec nemuseli tankovať. Existovali v predhistorických časoch.

Priemysel vo vesmíre

Militarizácia vesmíru je stálou témou na titulných stránkach novín. Nepomerne dôlezitejsia industrializácia vesmíru sa neguje. Vsetci, čo pozerajú ponad okraj takmer vyjedeného taniera Zeme, si lámu hlavu, ako sa budú dať inými materiálmi nahradiť suroviny, ktoré sa v dohľadnom čase na nasej Zemi vyčerpajú. Múdri futurológovia sa tiez spytujú, ako bude mozné za sto rokov uziviť obyvateľstvo sveta, ktoré sa explozívne rozmnozuje, tobôz, keď uz teraz trpia milióny a milióny hladom.

Tieto veľké a neodvratné vývinové formy mozno zvládnuť iba s odváznou tvorivou fantáziou. Je priam zločinom, keď pedagógovia motivujú mládez, ktorá je im zverená a vydaná napospas, nepriateľsky voči technike, a keď uz musia, usmerňujú fantáziu do ideologicky vymedzených dráh. Priam vidím penu na perách takýchto vychovávateľov, keď počujú, ze vesmír sa má a musí komercionalizovať. Zisk vetria hneď v blízkosti prostitúcie. - La Rochefoucauld (1613-1680) vo svojich Reflexions (Úvahách) jasnozrivé napísal: "Priemernosť odsudzuje zvyčajne vsetko, čo presahuje jej obzor."

Richard L. Kline, riaditeľ US Astronautical Society (Americkej astronautickej spoločnosti), začal 19. júna 1984 svoj prejav pred členmi Snemovne reprezentantov z výboru pre vedu a techniku slovami:

Vázim si prílezitosti, ze k vám môzem prehovoriť o komercionalizácii vesmíru. Teraz, keď je návratný raketoplán v prevádzke, bude mozné ustúpiť novú, dôlezitú fázu civilného vesmírneho programu, fázu zalozenú na technickom rozvoji, čo sa prenása na komerčný sektor. [9]

Kline vysvetľoval, ze mnohé americké firmy "chcú celkom vázne expandovať so svojimi obchodnými aktivitami do vesmíru". Uz roky existujú dobré kontakty priemyslu s NASA a viacero podnikov zamestnáva "studijné skupiny na komercionalizáciu vesmíru".

Je vhodné doplniť: Existujú mnohé, napríklad molekulárne zlúčeniny - pre nové lieky a materiály -, ktoré sa dajú vyrobiť iba vo vysokom vákuu a za podmienok beztiazového stavu. Existuje nekonečná reťaz vedeckých experimentov, ktoré naozaj nemajú s armádou nič spoločné, ale testovať sa dajú len vo vesmíre. Ako sa v beztiazovom stave mení genetický kód? Mozno vo vesmíre dosiahnuť úspech s rýchlejsím pestovaním rastlín? Dve exemplárne otázky, na ktoré kvôli obyvateľom sveta budúceho storočia treba dať odpoveď. Ako mozno teleskopmi nazrieť do univerza z vesmírnych staníc tak, aby vrstvy vzduchu neobmedzovali viditeľnosť?

Richard L. Kline navrhol poslancom na začiatok tri pouziteľné premisy:

- zriadenie kancelárií NASA s vysokovzdelaným osadenstvom

schopným inovácie a rýchleho rozhodovania,

- rýchlejsí prístup k letom návratných raketoplánov, kratsí čas

na údrzbu a prípravu na Zemi,

- starty a pristavania návratných raketoplánov v budúcnosti

organizovať podľa cestovných poriadkov, podobne ako to

robia letecké spoločnosti.

Keďze stát si chce udrzať kontrolu nad vesmírnymi aktivitami, musí zabezpečiť vesmírne spojenia podľa cestovného poriadku.

Kline tvrdí, ze za nevyhnutných predpokladov by priemysel a banky boli ochotní poskytnúť veľké investície do priemyslu spojeného s vesmírom a zúčastniť sa aj na budovaní trvalej vesmírnej stanice s posádkou.

Na druhej polovici sveta neuvazujú inak. Nebohý generálny tajomník KSSZ Leonid Breznev povedal:

Vytvorenie dlhodobých vesmírnych staníc s posádkou predstavuje míľniky na ceste ľudí do vesmíru - na prospech ľudstva, na prospech vedy a pre dobro národného hospodárstva.

EURECA, heuréka!

To, čo sa analogicky s biologickou evolúciou začalo "jednobunečníkom", malou vesmírnou kabínou, stavebnicovým systémom sa spája do väčsích jednotiek. Majú sa pouziť ako satelity pre väčsie posádky, ako stále vesmírne stanice, ktoré sa budú pripájať a odpájať podľa potreby. ESA (Európsky úrad pre vesmírne zálezitosti) dá postaviť takýto satelit - nastartuje roku 1987. Bude sa volať EURECA - nie podľa zvolania gréckeho matematika Archimeda (287-212 pred Kr.), ktorý pri objavení základného hydrostatického zákona zvolal: Heuréka! Mám to! EURECA znamená European Retrievable Carrier, Európska návratná plosina. - Návratný raketoplán vysadí novinku EURECA vo výske 296 kilometrov na obeznú dráhu; z tohto bodu sa EURECA posunie vlastnými, z Nemecka diaľkovo ovládanými hnacími motormi na svoju operačnú výsku 500 kilometrov. EURECA vykoná niekoľko pokusov, potom ju návratný raketoplán zoberie do nákladného priestoru na palubu a vráti na Zem. Pripravená na ďalsie misie, pri druhom starte zopakuje procedúru prvej misie. Retrievable. Znovu pouziteľný. Pritom ju mozno vo vesmíre pospájať s inými plosinami do väčsích jednotiek. Výrobca MBB k tomu povedal:

Druhá návratná plosina bez posádky sa blízi k svojmu cieľu. Keď dosiahne rovnakú orbitálnu výsku, EURECA sa k nej pomaly priblízi v dvoch etapách: najprv do vzdialenosti sto metrov a nakoniec do vzdialenosti niekoľkých metrov. Cieľ stretnutia -EURECA - je vybavený pasívnou normalizovanou spojkou a "stíhač" spojkou aktívnou. Obidve sa takto spoja. [11]

Pripojená druhá plosina môze prebrať uz nazhromazdené dáta, ktoré sa pre prípadnú poruchu nemohli preniesť rádiovým spojením; potom môze dodať aj materiál, pohonné hmoty pre malé raketové motory, dobiť batérie. - Nemusí zostať pri tejto dvojici; aj viacero plosín mozno pospájať do väčsej jednotky. Vesmírne stanice z pozemnej stavebnice.

Sen o vzdialených hviezdach

Nasledujúca generácia vytvorí systémy vesmírnych letov s permanentnou ľudskou posádkou. Tieto systémy budú voľne lietať a navzájom sa spájať.

Prezident Ronald Reagan povedal 25. januára 1984 vo svojom prejave k národu:

Môzeme sledovať nás sen o vzdialených hviezdach, môzeme vo vesmíre ziť a pracovať pre hospodársky a ekonomický prospech. Este dnes večer dám pokyn NASA, aby v priebehu jedného desaťročia vyvinuli vesmírnu stanicu s permanentnou ľudskou posádkou.[12]

Reagan to doplnil v článku z 12. augusta 1984:

Vesmírna stanica bude základňou pre vedecké a komerčné aktivity, podporí medzinárodnú spoluprácu a podnieti americký priemysel, aby prekonal hranice Zeme. [13]

Americká administrácia - proti väčsine ľudu nemôze nič presadiť - sa usiluje získať súhlas občanov s týmito v pravom zmysle slova vysokými cieľmi. Vesmírne lode sa dostávajú na trh ako hračky, ziaci si lámu hlavu nad matematickými hrami vesmírnych dimenzií. V lete 1984 vznikol Young Astronaut Programm (Program mladých astronautov), aby "vesmírne sily USA podnietili nasu mládez studovať techniku". [14] - Tento program rozvíja NASA a NSI (National Space Institute). Mladí ľudia, ktorí sa rozhodnú pripojiť, začínajú vesmírnymi hrami, počítačovou technikou sa dostanú k laserovej technológii; prirodzene, stát preberie na seba náklady a, samozrejme, navstívia svetoznáme centrá vesmírnych letov. Najlepsí z nich majú dokonca moznosť zúčastniť sa na vesmírnom lete ako space tourists, vesmírni turisti. Leonard W. Dávid z NSI hovorí dokonca o "vesmírnej rase", ktorú by chceli vytvoriť.

V starom svete nepočuť nič o cielenej príprave mládeze na kozmické dimenzie jej vlastnej budúcnosti. Starý svet sa vývinom "prekoná". Vzrusuje sa pre bezvýznamné satelity, ktoré majú do obývačiek vysielať televízne programy; pokladá prítomnosť menej múdrych muzov v návratných raketoplánoch uz za efektívnu účasť na dobytí vesmíru. Je to dojemné!

To, čo sa v USA celkom otvorene robí v prospech nadsenia mládeze pre  vesmírnu budúcnosť,  sa,  pravda,  odohráva  aj v Rusku, ibaze nie tak celkom otvorene.

Nie je to utópia!

Prvá americká vesmírna stanica bude mať hmotnosť asi 36 ton pri 200 kubických metroch klimatizovaného vnútorného priestoru. Posádka 6 az 8 astronautov bude tu pracovať asi dva mesiace, potom príde po nich raketoplán a nahradí ich nová posádka. To je len začiatok.

Uz koncom storočia - o 15 rokov! - sa stanica zväčsí prístavbou ďalsích segmentov na viacúčelovú jednotku. Bude laboratóriom pre prírodovedcov a technikov - observatóriom na pozorovanie vesmíru a starej Zeme - stanicou pre havarovaných astronautov z iných vesmírnych lodí - továrňou na speciálne (vesmírne) výrobky - startovacím miestom pre iné vesmírne lety - stavebnou základňou pre väčsie struktúry.

Chcel by som čitateľa vziať za ruku a oboznámiť ho s oveľa väčsími struktúrami, aby získal predstavu o vesmírnych mestách, aké uz pred tisícročiami krúzili okolo Zeme.

Pred 17 rokmi som napísal vo svojej prvej knihe Spomienky na budúcnosť:

Epocha vesmírnych letov uz nie je epochou tajomstiev. Vesmírne lety smerujúce k sinkám a hviezdam vymeriavajú súčasne aj hlbiny nasej minulosti.

Vysmiali ma. Ale neinformovaného prejde smiech, keď opísem, ako mozno postaviť vesmírne mesto pre 10 miliónov ľudí. Pri tomto opise totiz nevychádzam z utopickej techniky roku 3000, ale z techniky, ktorú uz máme k dispozícii.

O stavbe vesmírneho mesta

Kde sa stavia, tam treba dopraviť materiál. Ako spoľahliví vesmírni dopravcovia sa uz osvedčili COLUMBIA, CHALLENGER a DISCOVERY. Na jeseň 1985 ich doplní na kvarteto ATLANTIS s najmodernejsou technikou a o deväť ton ľahsia ako COLUMBIA a z vesmírnej stanice Pentagónu vo Vandenbergu, 240 kilometrov severovýchodne od Los Angeles, vykoná ďalsiu vojenskú misiu. Kazdý z týchto návratných raketoplánov stál dve miliardy dolárov.

V nasledujúcich rokoch plánujú mesačne dva starty raketoplánov, od 90-tych rokov má byť 35 startov ročne. Plánovačom to este vzdy nestačí: Kazdý nosič nákladu by bol nasadený priemerne iba raz za 6 týzdňov. Čas strávený na Zemi sa má preto skrátiť rovnako ako pobyt vo vesmíre. A nezostane iba pri týchto styroch raketoplánoch, ktoré sú zaplatené z rozpočtu NASA. - Charles H. Eldred, zástupca vedúceho Vehicle Analysis (Analýza vesmírnych lodí) vo výskumnom stredisku NASA Langley, prorokuje:

Komerčné vesmírne aktivity sa finančne veľmi rýchlo priblízia k rozpočtu NASA a pravdepodobne rýchlo prekonajú státne výdavky na civilné vesmírne projekty. [15]

Nasledovníci uvedenej stvorice zvučných mien sú uz v činnosti. Kazdý vesmírny transportér má byť vyrobený v sérii, stáť menej ako doteraz vyrobené a čas ich aktívneho zuzitkovávania má dosiahnuť 15 rokov. Trvanie jednej misie sa má skrátiť na dva, tri dni, čas čakania maximálne na týzdeň. Podľa plánu NASA majú byť budúce raketoplány schopné startovať a pristávať za kazdého počasia. Pri týchto predstavách by kazdý nosič nákladov vykonal 40 letov; 10 plánovaných nových raketoplánov pri 400 nasadeniach by stačilo na viac ako jeden start denne. Odpálenie na orbitu sa stane rutinou.

Pri terajsej nosnej kapacite raketoplánu 30 ton môze letka so 400 nasadeniami ročne odniesť do vesmíru 12 000 ton materiálu - za desať rokov by to bolo 120 000 ton.

Kde je vsak napísané, ze sa zostrojí len desať vesmírnych transportérov, a nie päťdesiat? Je to "len" otázka financovania tohto gigantického zámeru a sústredená sila amerického priemyslu - nie státu! - poskytne potrebné pôzičky, len čo sa ukázu sance na zisk. Stavíme sa...?

Do roku 1976 bolo osídľovanie vesmíru doménou autorov vedecko-fantastickej literatúry, potom sa vsak týchto divých spekulácií ujal Gerard K. O'Neill, profesor pre vzdusné a vesmírne lety na MIT - Massachusetts Institute of Technology (Massachusettskom technickom ústave); chcel akademicky presne vedieť, či fantázie z cechu spisovateľov vzisli na základe čo len trochu realistickom. O'Neill pochyboval o tom:

-    či mozno realizovať vesmírne stanice s vyse sto obyvateľmi,

-    či by sa ekonomicky vyplatili,

-   či by sa dali financovať vesmírne mestá s desaťtisíc, stotisíc alebo dokonca miliónom ľudí,

-    či by takáto populácia mohla vo vesmíre ziť, ziviť sa a pohybovať,

-   či by takéto obludné útvary znamenali nejakú pomoc pre domácu planétu,

-    či by medzi Zemou a nebeskou kolóniou mohol prebiehať obchod, a čím by vesmírčania platili za tovar zo Zeme? Profesor O'Neill rátal, rozvrhol modely, diskutoval s odborníkmi, napísal prísne vedeckú stúdiu... ktorú mu nijaký vedecký časopis nechcel uverejniť. Lektorom a redaktorom sa Ó'Neillove výpočty nákladov a výdavkov zdali priveľmi fantastické.

NASA by nebola taká úspesná, ako je, keby nebola bývala vzdy prístupná novým myslienkam. Dala sa dokopy s O'Neillom a v Kennedy-Space-Flight-Center (Kennedyho centre pre vesmírne lety) na Floride zorganizovala výstavu. Boli tam modely a technické nákresy vesmírnych sídlisk, zbavené akejkoľvek vedecko-fantastickej fantázie, a dali sa aj vyskúsať. - Rok nato pokračoval O'Neill z poverenia NASA vo svojej stúdii o osídlení vesmíru. Zanedlho sa spojilo 55 univerzít do Universities Space Research Association (Univerzitnej asociácie vesmírnych letov).

Pracovné skupiny skúmali technické moznosti väčsích struktúr vo vesmíre. Publikácie vzbudili záujem, a tak sa roku 1977 v Princetone, slávnom univerzitnom meste státu New Jersey, zalozil Institute of Space-Studies (Institút pre vesmírne stúdie), ktorý stát uznal za verejnoprospesný. - Keď napokon profesor O'Neill uverejnil svoje práce vo vseobecne zrozumiteľnej forme, boli Američania moznosťou osídlenia vesmíru takí nadsení, ze vytvorili L-5-Society a za niekoľko mesiacov mali niekoľko sto členov. - Kniha profesora O'Neilla Nasa budúcnosť v priestore [16] je prístupná v nemeckom preklade. Pri svojom opise realizovateľnosti gigantických vesmírnych miest sa pridrziavam O'Neillovho diela.

Aby sa mohli postaviť vesmírne mestá, musia sa splniť tri predpoklady:

-    budú potrebné dopravné prostriedky, ktorými by sa ľudia a materiály dostali na obeznú dráhu. Tento predpoklad spĺňajú raketoplány,

-    vo vesmíre musia byť určené ideálne stanovistia,

-    materiál dovezený zo Zeme nikdy nebude stačiť na výstavbu ozrutných struktúr - s domami, továrňami, zariadeniami na voľný čas pre vesmírčanov. Kde mozno zadováziť potrebný materiál, ako ho mozno lacno doviezť na staveniska?

Otázka 2: Odpoveď na ňu tu bola pred 200 rokmi

Kde sa dá, kde sa má usídliť vesmírne mesto?

Na túto otázku dal odpoveď pred vyse 200 rokmi, totiz roku 1772, matematik Joseph Louis Lagrange (1736-1813). Devätnásťročný sa stal profesorom v Turíne, roku 1766 prijal pozvanie Fridricha II. Veľkého na berlínsku akadémiu vied. Po smrti Fridricha II. sa presťahoval do Paríza. Hoci jeho súčasníci nevedeli, čo si počať s odváznymi algebraickými a číselnými teóriami, dnes sa dôlezité matematické poznatky spájajú s menom Lagrange: ide o jeho variačný počet, teóriu funkcií a princípy mechaniky.

Teraz, v období vesmírnych letov, sa jeho dielo O probléme troch telies stalo nesmierne aktuálnym. - Na základe Newtonovho zákona vseobecnej gravitácie sa Lagrange zaujímal o čudné vlastnosti dvoch "mŕtvych bodov" na obeznej dráhe Jupitera. Jeden z týchto bodov je predsunutý o 60 stupňov pred planétu Jupiter na jej dráhe okolo Slnka, zatiaľ čo druhý bod je za ňou v rovnakej vzdialenosti. Lagrange vyrátal, ze tieto "mŕtve body" vznikli gravitačným pôsobením iných planét, a z toho vyvodil, ze meteority, ktoré natrafia na takýto bod, by tam museli zostať naveky, lebo by sa uz nikdy nedostali do oblasti gravitácie inej planéty. Výskum potvrdil Lagrangeov objav.

Čo Lagrange vyrátal, mozno overiť modernými teleskopmi: Na Lagrangeových bodoch - nazvaných aj libračnými bodmi -prilipli malé meteority. Niet seriózneho lexikónu, v ktorom by princíp nebol pomenovaný v zrozumiteľnej skratke:

Libračné body, libračné centrá. Body na úrovni dvoch obiehajúcich telies, napríklad Slnka a Jupitera; ich postavenie zodpovedá prísnym rieseniam problému troch telies podľa J. L. Lagrangea (Lagrangeove body). Tretie teleso, azda malá planéta, zostáva v libračnom bode v pokoji, alebo opisuje periodické dráhy (trojány).

Lagrangeom vyrátané body sa označujú ako body L-4 a L-5, drobné nebeské telesá sa volajú trojány.

Nasi matematici vyrátali pomocou počítačov oveľa viac ako len dva body L. Veľmi často uz potom nejde o problém troch telies, ale styroch telies, napríklad keď sa body L majú určiť medzi Zemou, Slnkom, planétami a Mesiacom.

Profesor O'Neill so svojimi spolupracovníkmi vyrátal ideálne stanoviste pre relatívne skromné vesmírne mesto, miesto L-5. Odtiaľ pochádza aj názov: L-5-Society.

Druhý predpoklad, lokalizácia vesmírneho mesta, je splnený.

Hlás sa Berlín

Odkiaľ sa zoberie lacný materiál, ako sa dopraví na L-5? Núka sa Mesiac, lezí takpovediac pred domovými dverami. Dobývanie a doprava mesačného kamenia sú jednoduchsie, ako by si človek predstavoval, a realizovať ich mozno uz dnes. -"Často stačí zmena smeru pohľadu, aby sme jasne videli," poznamenal Antoine de Saint-Exupéry (1900-1944). V Berlíne sa podľa toho správajú.

Pod vedením profesora Heinza-Hermanna Koelleho z Ústavu pre vzdusné a vesmírne lety Technickej univerzity v Berlíne vznikla roku 1983 stúdia pod názvom Náčrt projektu na zriadenie mesačnej fabriky [17]. - Profesori a studenti investovali 2 000 hodín práce, aby odpovedali na otázky:

Je zriadenie mesačnej továrne mozné a hospodársky múdre? Čo sa dá na Mesiaci vyrábať a ako odviezť hotové výrobky? Aké technické náklady a koľko ľudí je na to potrebných? Aká veľká musí, prípadne má byť mesačná stanica? V rámci akého časového obdobia mozno podobný projekt realizovať?

Aké státne alebo medzinárodné organizácie by to financovali?

Z tejto stúdie uvediem nasledujúce závery: Technické problémy spojené so stavbou a prevádzkou mesačnej továrne mozno vyriesiť za stredne dlhé obdobie. Systémy vesmírnej prepravy, ktoré by boli schopné hospodárne spĺňať vsetky logistické úlohy spojené s mesačnou továrňou, mozno vyvinúť a prevádzkovať aj bez nových významných technológií.

Na zriadenie mesačnej továrne a potrebných systémov vesmírnej prepravy treba rátať s obdobím 15, maximálne 20 rokov. Z fyzikálnych a energetických dôvodov by na stavbu takejto mesačnej továrne boli mimoriadne vhodné roky 2000 az 2005.

Realizácia výrobne na Mesiaci by z hľadiska dlhsieho časového obdobia odľahčila biosféru Zeme.

- Realizácia mesačnej továrne v medzinárodnom rámci by bola opatrením vytvárajúcim väčsiu dôveru a podstatne by podporila medzinárodnú spoluprácu po viaceré desaťročia.

KONIEC CITÁTOV

Lopatové bagre by ťazili nerasty, pričom by stačilo zoskrabať trochu z povrchu Mesiaca; nerasty sa zomelú a magneticky roztriedia, "ďalej nastáva elektrostatická koncentrácia ďalsích prvkov" (Prof. Koelle). V zariadeniach na chemické spracovanie sa "veľmi jemný materiál rozpustí pomocou kyseliny fluorovodíkovej a roztriedi rozličnými postupmi". Suroviny sa mechanicky zusľachtia na formu, ktorá umozní dopravu na Zem alebo iné body slnečnej sústavy.

Vsetky tieto činnosti môzu vykonávať roboty, ale profesor Koelle sa nazdáva, ze "ľudia sa nepripravia o dobrodruzstvo a sami sa postarajú o chod tejto továrne".

Na Mesiaci mozno vyrobiť plyn, v ktorom je veľká časť kyslíka, čo je nevyhnutný prvok pre zivot obyvateľov vesmíru, potrebný aj ako pohonná látka do rakiet a dôlezitý na výrobu vody. Naprojektovaná je aj veľká miera samozásobovania potravinami, záhradníctvo s hydrokultúrami, ba dokonca zvieratá majú udrziavať kvalitu zivota obyvateľov Zeme.

Bude aj na Mesiaci málo a drahých zásob energie nevyhnutnej na výrobu? Nie! "Na neutrálnom bode medzi Zemou a Mesiacom vo vzdialenosti 38 500 kilometrov od povrchu Mesiaca je slnečná vesmírna elektráreň premieňajúca slnečnú energiu na laserovú energiu, ktorá sa prenása k mesačnej továrni." [17]. Vesmírna elektráreň dodá asi polovičné mnozstvo energie, aké sa vyrátalo na prevádzku mesačnej továrne, kým druhá polovica sa bude vyrábať priamo na Mesiaci. Na obeznici Zeme vo vzduchoprázdnom priestore nepohne krídlami veterných mlynov ani len najslabsí vánok, palivový olej nezhorí pre nedostatok kyslíka. Zostane len preklínaná, no osvedčená jadrová energia!

Kto to zaplatí?

Berlínska stúdia vyrátala ročnú potrebu financií vo výske 20 miliárd amerických dolárov na obdobie od roku 1986 az do roku 2002, pričom vzala do úvahy vsetky náklady na vývin a zhotovenie, vrátane dopravných prostriedkov na prenásanie ťazkých nákladov, ktoré by bolo treba zostrojiť na tento účel. Vtedy sa mesačná továreň uz amortizuje. Dodá na Zem prúd a vzácne suroviny. - Ochrancovia prírody a zivotného prostredia môzu jasať! Pozemská biosféra sa ochráni a môze sa zotaviť. Niet cieľov, pre ktoré by sa nevyplatili takéto náklady? Nikdy sa nezaobídeme bez priemyslu: Preč s ním do vesmíru! Pravda, bez spičkovej technológie takýto cieľ nedosiahneme.

Tímy amerických vedcov potvrdzujú výsledky práce berlínskej technickej univerzity.

Na 35. kongrese International Astronautical Federation (Medzinárodnej astronautickej federácie) konanom od 7. do 13. októbra 1984 v Lausanne vo Svajčiarsku potvrdili pracovníci NASA M. Duke a W. Mendell, ako aj pán S. Nozette z California Space Institute (Kalifornského vesmírneho institútu):

"Nevyhnutným výsledkom výskumu vesmíru bude mesačná základňa s trvalou ľudskou posádkou... Túto základňu mozno hospodársky dosiahnuť po prelome tisícročia... Bude prvým samonosným mimozemským osídlením človeka."[18]

Za necelých 30 rokov budú môcť turisti zunovaní Zemou navstíviť Mesiac. S obyvateľmi vesmíru budú môcť stráviť dovolenku v kilometrových rúrach zo skla a plastu a nebudú sa musieť vzdať nijakých príjemností "odtiaľ zdola". V prospektoch sa budú ponúkať hotely a restaurácie, zábavné parky, turistov budú lákať sportoviská, banky a postové úrady im poskytnú svoj samozrejmý servis. - Roku 2020 budú mať prvé bábätká v pase uvedené miesto narodenia: Mesiac a na sprievodcovi modrej planéty, vzdialenom 384 400 kilometrov, strávia mladosť bez tiaze. Zlatokopectvo minulého storočia bolo zalostným podujatím v porovnaní s moznosťami, aké ponúka Mesiac. Obyvatelia Mesiaca budú bohatí. Čierne moria obsahujú mnoho zeleza najlepsej kvality. Titánu, ktorého je uz teraz na Zemi veľmi málo, je tam hojne. Náleziská bauxitu - neodmysliteľná surovina na výrobu hliníka - sú takmer nevyčerpateľné. Keramiky nevyhnutnej na zostrojenie slnečných článkov je tu na Zemi pomenej, no na Mesiaci je jej prebytok.

A to najlepsie: Tamhore nič nezhrdzavie! Náleziská zeleznej rudy na Zemi sú rozozraté vzduchom, na Mesiaci vzduch nikdy nebol. Jeho poklady mozno získať v povrchových náleziskách.

Infrastruktúra

Stúdia berlínskej technickej univerzity navrhuje na prepravu mesačný autobus poháňaný jednostupňovou raketou pomocou vodíka a kyslíka. Jeho úlohou nebude dopravovať ľudí a tovar na Mesiac, ale iba na obeznú dráhu okolo Mesiaca vo výske okolo 100 kilometrov; tam ľudia prestúpia a náklad sa poprekladá.

Kyvadlovú dopravu medzi mesačnou a zemskou obeznou dráhou zabezpečí ťazkotonázny transportér, ktorý - napriek svojim obrovským rozmerom - potrebuje málo energie. Zostane len v beztiazovom priestore medzi obeznými dráhami. Do pohybu ho uvedie jednorazové postrčenie raketovým motorom. Nepotrebuje pohonné systémy, aby sa odpútal od jednej planéty; preto musia návratné raketoplány odviezť časti transportéra do vesmíru a tam sa zostaví. - Druhú, oveľa väčsiu stanicu poskladajú vyskolení vesmírni robotníci prvej stanice ako skladačku.

Odbory sa ocitnú pred problémami: Na Zemi je práca s ťazkými súčiastkami namáhavá, zatiaľ čo ich kolegovia tamhore v stave bez tiaze narábajú s nimi ako s hračkami. Vsetko sa vznása.

- Do akej tarifnej skupiny zaradiť chlapov, ktorí vykonávajú podobnú činnosť?

Mesačný autobus na dopravu materiálov uz nestačí pre naozajstné vesmírne mestá. Profesorovi O'Neillovi zisla na um iná metóda:

"Musíme vychádzať z predpokladu, ze za niekoľko rokov bude treba spracovať zopár miliónov ton mesačného materiálu... Inými slovami to znamená, ze mesačné zariadenia musia byť schopné za niekoľko rokov odtransportovať z Mesiaca asi tisíckrát väčsiu hmotnosť, ako je ich vlastná. Takéhoto výkonu nie je schopná ani jedna z dnes existujúcich rakiet. Musíme preto vyvinúť dopravný prostriedok, ktorý by bol schopný odpratať z Mesiaca uzitočné náklady a pritom by sám povrch Mesiaca neopustil."[16]

Ako to dosiahnuť?

O princípe lineárneho motora som hovoril uz v súvislosti s "elektromagnetickým delom". Profesor O'Neill sa vrátil k tomuto princípu a vyrátal svoj "elektrodynamický vrhač materiálu". Jeho funkciu si predstavuje takto:

Na Mesiaci sa polozia rovné, 67 kilometrov dlhé "magnetické koľajnice", ktoré sa na jednom konci dajú nasmerovať hydraulicky ako ťazké delo. Na koľajniciach stoja plytké vozne so styrmi stenami, ktorých predná stena sa dá veľmi rýchlo sklopiť pomocou signálu z vysielača. Magnetický vlak sa nalozí materiálom a uz odchádza. Magnetickými impulzmi sa vlak zrýchľuje az na "únikovú rýchlosť Mesiaca"*, 2,38 kilometra za sekundu. Po poslednej počítačom vyrátanej korektúre smeru vlak náhle zabrzdí, predná stena vozňov sa sklopí, v tej istej desatine sekundy sa uvoľní náklad, v malom uhle letí voľne z povrchu Mesiaca, čo mu umozňuje nepatrná príťazlivosť Mesiaca v spojení s rýchlosťou elektrodynamického vrhača materiálu. - Vlak sa vracia na miesto, odkiaľ odstartoval.

Trans-Rapid

Stavba elektrodynamického vrhača navrhovaného profesorom O'Neillom by este pred niekoľkými rokmi nebola mozná. Problémy s vysokými rýchlosťami a veľkým trením vyriesili nemecké firmy MBB, AEG a BBC v konzorciu Magnetbahn Trans-Rapid: Od roku

1984 premáva po testovacej dráhe dlhej 31,5 kilometra pri rýchlosti az do 400 kilometrov za hodinu v Emslande neďaleko holandských hraníc.

Vsetci zelezničiari na svete poznajú problémy trenia kolesa a koľajnice, znemozňujúce vyssiu rýchlosť. Vďaka magnetickej dráhe mozno na to v budúcnosti zabudnúť. Vozne majú totiz nosný, vedúci a pohonný systém bez trenia: "Elektromagnety zabudované vo vozňoch zabezpečujú funkcie nesenia, vedenia a pohonu. Magnetická dráha funguje nezávisle od vzťahov trenia medzi vozňami a koľajnicou."[19]

Pútnik, ak prídes do Emslandu, pokús sa medzi obcami Dorpen a Lathen na nečujnej koľajnici zahľadieť do budúcnosti, ktorá je uz na dosah!

Na Mesiaci existujú pre vrhače materiálu magnetickou dráhou priam ideálne podmienky. Nie je tam odpor vzduchu. Tovar na vozňoch neodletí ani pri najväčsom tempe. Modelový záber ukazuje - aby odkazom na pokusnú dráhu v Emslande nevznikli náhodou falosné predstavy -, ako si máme predstaviť vrhače materiálu: ako magnetickú koľajnicu vbudovanú do rúry.

Stavenisko na L-5

Kam uháňa materiál katapultovaný z povrchu Mesiaca? K druhému Lagrangeovmu bodu! Vieme, ze meteority sa "prilepia" na libračné body. Kusy nákladu, stavebné častice vyletúvajú nepretrzite z kozmickej čierňavy a sústreďujú sa neďaleko Mesiaca na bode L-2. Tam sa malá vesmírna stanica krúti okolo vlastnej osi, jej osadenstvo triedi prilietajúce predmety, utvorí z nich letku s hmotnosťou niekoľko tisíc ton, aby ju vesmírnym transportérom zadirigovalo na bod L-5. Presne tam potrebujú náklad. Tu má vzniknúť prvé skromné vesmírne mesto.

Cestovný plán vývinu

Nasledujúca časová tabuľka pre jednotlivé stupne stavby je technicky úplne reálna, ak včas padnú politické rozhodnutia. Vo väčsine prípadov sa to nestáva - lebo: "Opäť a opäť sa zjavujú Eskimáci, ktorí obyvateľom Konga radia, čo majú robiť," konstatuje poľský satirik Stanislaw Jerzy Lee. Pokiaľ sa nevyskytnú Eskimáci, ktorí budú technikom fusovať do remesla, sú nasledujúce údaje platné:

1986  Návratný raketoplán transportuje malú vesmírnu stanicu na orbitu Zeme. Muzstvá nasledujú.

1987-1990 Návratný raketoplán odváza prefabrikované stavebné dielce na vesmírnu stanicu. Tá sa zväčsuje, zvysuje sa počet obyvateľov vesmíru.

1990-1995 Vznikne druhá vesmírna stanica, prípadne tretia a stvrtá. 1995-2000 Vesmírni robotníci na orbite Zeme skladajú z prefabrikovaných modulov dve väčsie stanice. Tam sa na dlhsie obdobie uskladnia potraviny, voda, kyslík a iné zásoby. Medzitým sa uz dosiahlo 400 startov raketoplánov za rok.

1995-2005 Mesačná stanica sa vyvinie na sídlisko. V prevádzke je mensia jadrová elektráreň. Vytvorí sa prístav na mesačné lety. Roboty získavajú surovinu. Stavia sa elektrodynamický vrhač materiálov.

2000-2005 Jedna z veľkých vesmírnych staníc je hotová a zariadená. Vesmírny transportér ju posunie na bod L-2 do blízkosti Mesiaca. Medzi Mesiacom a stanicou L-2 existuje kyvadlová doprava.

Druhá vesmírna stanica opúsťa orbitu Zeme a zaradí sa k L-5. Tvorí základňu prvého vesmírneho mesta, nazvaného podľa Prof. O'Neilla OSTROV I.

2002  38 500 kilometrov nad Mesiacom pracuje prvá vesmírna elektráreň. Energiu dodáva prostredníctvom mikrovĺn a lasera priamo do mesačného sídliska. V tom istom roku sa na mesačnej klinike narodí prvé mesačné dieťa, prvý mimozemský človek. TAV je k dispozícii na rýchle nasadenie.

2004  Továrne mesačnej kolónie transportujú prvé suroviny. - Medzitým jestvuje uz 10 mesačných detí. Na Zemi sa rozpúta diskusia: Majú zostať deti na Mesiaci, alebo ich treba vychovávať na Zemi?

2005  Na stanici L-5 sa vznása čoraz viac paliet s prefabrikovanými dielcami a dodávkami. Nastáva potreba pracovných miest. - Kruhovitá struktúra OSTROVA I sa uz dá rozoznať. - Aj z Mesiaca sem pravidelne prichádza tovar, ktorý sa pouzíva predovsetkým ako izolačný materiál proti vesmírnemu chladu a ziareniu.

Medzistav

Urobme si na nasej ceste do budúcnosti malú prestávku.

Inventúra technických mozností je zarázajúca. Keby som tento materiál nepoznal tak dôverne a nesledoval loptu, s ktorou sa pohrávajú vo výskumných miestach budúcnosti, iste by som nad kontrolným súpisom nepredstaviteľného, a predsa realizovateľného, zapochyboval. Keď som v Spomienkach na budúcnosť nahlas premýsľal, vyvolal som sok. Na celom svete. Teraz iba dávam dohromady momentálne moznosti. Vývoj takmer nebadateľné postupuje sedemmíľovými čizmami.

Nie je otázkou techniky, či technická realizácia mozného prebehne v rámci časového plánu za dvadsať rokov, je to iba otázka včasných politických rozhodnutí. Keďze verím v budúcnosť, myslím si, ze globálny vývoj donúti politikov konať. - Jean-Jacques Rousseau (1712-1778) to vedel: "Človek nezačne myslieť ľahko. Ale keď uz raz začal, nikdy neprestane."

Krajiny Zeme nevyhnutne budú musieť dospieť k základnému konsenzu. Vsetky nacionálne a energetické ťazkosti nútia k internacionále Nemaníc. Zamorenie zivotného prostredia sa pod nebom bez hraníc nezastaví pred nijakou colnicou. Obyvateľstvo sveta rastie, globálna kontrola pôrodnosti bude neodvratná a hlad zachvacuje kontinenty. Nadchádza koniec sveta?

Pesimistické prognózy - ako z Rímskeho klubu alebo stúdia Global 2000, kniha ako Planéta sa drancuje - nespôsobujú paralyzujúcu rezignáciu, ale naopak: Na horizont premietajú mene tekel. Ľudstvo doteraz prezilo vsetky apokalypsy. Zakazdým keď obyvateľom Zeme voda siahala az po krk, pustili sa plávať. Proti katastrofám, ktoré prichádzajú bez ohlásenia, je človek bezmocný, ale bezmocný je iba zoči-voči nim. Proti stavom núdze, ktoré nastávajú pomaly a ktoré sa uz desaťročia dajú rozpoznať, je schopný zmobilizovať svoju imunitu, vyburcovať vynálezcov, rozohrať tvorivú fantáziu - pretoze: "Fantázia je dôlezitejsia ako vedomosti," povedal Albert Einstein.

Keď OPEC, Organizácia krajín vyvázajúcich ropu, zdvadsaťnásobila (!) svoje príjmy v rokoch 1970-1980, prijala sa výzva: Vyvinúť a podporovať alternatívne energie, novými technikami pribrzdiť spotrebu ropy. Čo sa vsak stane, keď ropu nebude mozné dostať za nijakú cenu, keď zdroje vyschnú? Som presvedčený, ze aj potom budú autá premávať a kúrenie produkovať teplo - neprávom preklínaná jadrová energia bude chtiac-nechtiac vypĺňať túto medzeru, aj keď nebude "milovaná", a z malých sivých buniek mozgov vynálezcov "vyklíčia" vodíkové motory.

Ale veď sa uz neľutujme! V krajinách ľudstva sa odjakziva povaľovali debny plné problémov a ľudstvo ich neudrzalo pod príklopom. Ale okrem debien s problémami boli vzdy aj debny s rieseniami, a kto hľadal riesenie, musel otvoriť takúto debnu. Z takejto debny riesení pochádza aj urbi et orbi, veľká myslienka vesmírnych sídlisk.

Nasa planéta je dosť opotrebovaná, nebude môcť zabezpečiť neprestajne rastúcu populáciu. Roku 1982 bol počet obyvateľstva na svete vyse 4 a pol miliardy ľudí. Svetová banka vo februári roku 1985 prorokovala, ze do začiatku tisícročia sa ich počet zdvojnásobí, roku 2020 dokonca strojnásobí. Tento prírastok zodpovedá za rok novému veľkému státu, za deň dvom veľkomestám, za sekundu stvorčlennej domácnosti. - V západných priemyselných státoch zije asi 25 percent obyvateľstva sveta, dodávajú vsak takmer 75 percent svetovej produkcie, rozvojové krajiny, kde zije asi 60 percent obyvateľstva sveta, 10 percent, krajiny so státnym obchodom, ktoré majú asi 15 percent obyvateľstva sveta, dodávajú asi 15 percent svetovej produkcie. Na humánnu povinnosť zabezpečiť vsetkých ľudí je povrch Zeme primalý. Rýchlejsie, ako by sme si mysleli, budú "vypumpovane" aj oceány. Miestami je zaťazenie zivotného prostredia uz neznesiteľné.

Voda stúpa, ale este nám nesiaha po hlavu. Pri plávaní dozreje poznanie, ze konečne treba začať rozmýsľať mimo hraníc modrej planéty.

Ultima ratio, posledný prostriedok: Priemysel, elektrárne, sídliská treba preniesť do vesmíru.

Prečo by sme si mali ničiť krásnu Zem, keď môzeme získavať suroviny z Mesiaca a neskôr z obruče asteroidov? Prečo by sme mali nemilované elektrárne stavať "tu dolu", keď ich môzeme umiestniť vo vesmíre? - Na môj vkus je lepsie a múdrejsie expandovať včas dobrovoľne do vesmíru. A predovsetkým: Kto je za mier, musí byť za mierové osídlenie vesmíru.

Obzor plánovania je neohraničený. Keď sa takzvaný ťazký priemysel prenesie na body L, spracujú sa suroviny na polotovary. Ak vzniknú diskusie medzi neinformovanými ľuďmi, hneď počujem: V priestore bez tiaze to vsetko predsa nie je mozné!

Technická fantázia myslí uz na továrne, ktoré sa ako ozrutné koleso krútia okolo vlastnej osi a vyvolávajú umelú gravitáciu -je to odstredivá sila ako v bubne v maminej práčke. V okienku to môzeme pozorovať: Čím rýchlejsie sa bubon krúti, tým väčsmi kusy bielizne prilipnú na steny bubna. - Podľa podobného princípu mozno vesmírne továrne a vesmírne mestá podľa ziaducej gravitácie uviesť do samorotácie. - Orbitálny ťazký priemysel má na tavenie k dispozícii neobmedzenú hojnosť slnečnej energie, bez prekázajúcej vrstvy oblakov mozno z nej odoberať na prevádzku vysokých pecí, na výrobu laserovej energie. - Nedostatok kyslíka je neznámy pojem; mozno ho získať dokonca ako vedľajsí produkt z mnohých surovín. Je známe, ze kamene na povrchu Mesiaca obsahujú 20 percent kremíka, 30 percent kovu a 40 percent kyslíka; zvysných 10 percent je zmes. Spotrebovaný vzduch sa zregeneruje a recykluje, čo je, mimochodom, metóda, ktorá sa osvedčila vo vsetkých doteraz nasadených vesmírnych lodiach s ľudskou posádkou. - Pri príprave kyslíka z mesačného kamenia zostane odpad, ktorý sa dá spotrebovať na výstavbu vesmírnych miest: popol, troska, minerály sa zmenia na humus do záhradných kultúr.

Teraz mozno len vytusiť úplne nové perspektívy. Fyzik Peter Vajk, ktorý dlhé roky pracoval v Lawrence Livermore Laboratory, University of California, a v súčasnosti pracuje na dlhodobej stúdii pre NASA, píse:

"Predpokladajme, ze sa urobí pokus tu na Zemi vyrobiť zliatinu z hliníka a materiálu obsahujúceho antimón. Tieto dva kovy majú veľmi rozdielnu hustotu. Keď sa obidva roztavia, vypláva hliník na povrch, nez kovy opäť stuhnú. Preto sa táto zliatina nedá na Zemi pripraviť v úsporných mnozstvách. Takáto zliatina by vytvorila úplne nový materiál na zhotovenie slnečných článkov, ktorých účinky by boli o 35 percent vyssie ako účinky najlepsích slnečných článkov, ktoré dnes vieme zhotoviť."[20]

Vo vesmírnych laboratóriách môzeme zhotoviť farmaceutické výrobky, kristáľ a sklené zmesi, ktoré sa dajú vyrábať len v stave bez tiaze alebo s veľmi slabou gravitáciou. Optický priemysel vyrobí sosovky, ktoré sú "vesmírne čisté", a speciálne lekárske nástroje.

Prvoradou úlohou vesmírnych kolonistov vsak bude zásobiť Zem energiou. Slnko, termonukleárny reaktor, dodáva milióny rokov svoje lúče, ktorých väčsia časť sa stratí vo vesmíre. Na Zemi získaná slnečná energia v potrebnom veľkom mnozstve nám nepomôze z úzkych. Vzdialenosť medzi miestom výroby a spotrebiteľom je priveľká, poveternostné pomery neisté, straty energie vo vzdusnom obale Zeme obrovské. Vo vesmíre mozno ziarenie z rozpáleného Slnka zachytiť a na satelitoch premeniť na elektrinu, ktorá sa pomocou mikrovĺn alebo pospájaná do laserov vysle na Zem. To by bola efektívna a lacná pomoc preľudneným rozvojovým krajinám, ktoré si dnes este stavajú elektrárne, hoci si ich nemôzu dovoliť.

Raz na Mesiac - ta a späť

Napokon treba spomenúť aj vesmírny turizmus. Keď vývoj bude takto pokračovať, a nevylučuje to nijaký rozumný dôvod, ľudia budú mať k dispozícii čoraz viac voľného času. Vsetky dovolenkové raje si uz poobzerali, alebo sú preplnené ako mraveniská. - Roku 2010 bude let na niektorú mesačnú základňu hitom. Veď kto by nechcel robiť veľké skoky v stave bez tiaze na Mesiaci? Takémuto zázitku sa nevyrovná ani očarenie, aké doteraz prezívame pri prvom stretnutí s cudzím kontinentom.

Inzinier Krafft A. Ehricke, rodený Berlínčan a dlhoročný spolupracovník Wernhera von Braun v Huntsville v Alabame, obhajuje dokonca turistiku na Mars:

"Sú tam gigantické, vulkanicky utvorené pohoria, predovsetkým 25 000 metrov vysoký Olympus Mons so 600-kilometrovým priemerom základne; Chasma Marineris, 2 500 kilometrov dlhý rozvetvený systém ozrutných priepastí; chaotické, nepozemsky divé kraje; obrovské krátery s pieskovými dunami navŕsenými víchricami; kraje so skulptúrami titanských náhorných rovín. Toto a vseličo iné môzu návstevníci Marsu obdivovať pod ruzovým nebom medzi prekrásnymi východmi a západmi Slnka."[21]

Ohromujúca myslienka

Vesmírni osadníci môzu uskutočniť ohromujúcu myslienku; je vyse dvadsaťročná a pochádza od "otca vesmírnych letov" profesora Hermanna Obertha, ktorému sa Wernher von Braun po celý zivot koril ako svojmu učiteľovi. - Vo vesmíre sa má postaviť stanica s ozrutnými zrkadlami, ktorých jednotlivé platne sa dajú nakláňať. Ich úlohu vysvetľuje profesor Oberth takto:

"Po prvé, veľkomestá by sa dali v noci cielene osvetliť z vesmíru a usetrili by sa tak náklady na prúd. Po druhé, jednotlivé platne mozno nakláňať tak, ze by sa v ohrozených oblastiach dalo zabrániť nočným mrazom, po tretie, ľahko by sa dali uvoľniť cesty lodiam k arktickým prístavom. Ale vzniknú este mnohé rozhodujúce moznosti zasahovať. Neskôr by sa dalo počasie ovplyvniť tak, aby pústne oblasti zarodili, alebo aby sa presúvaním oblakov dalo zabrániť záplavám." [22]

Aby sme si uvedomili, aké závazné je vyhlásenie deväťdesiat-jedenročného profesora Obertha, dovolím si pripomenúť, ze roku 1917 - to nie je tlačová chyba! - navrhol raketu dlhú 25 metrov s priemerom 5 metrov a uzitočným nákladom 10 ton, ze roku 1923 (!) opísal podstatné prvky dnesných veľkých rakiet v knihe Rakety k planetárnym priestorom, od roku 1938 do roku 1940 robil na Vysokej skole technickej vo Viedni pokusy s raketami, od roku 1941 pracoval v tíme Wernhera von Braun na Peenemunde a spolu s ním pôsobil v rokoch 1955 az 1958 v NASA v Huntsville. Roku 1954 vyslo jeho dielo Ľudia vo vesmíre. - Som vďačný osudu, ze som sa mohol s profesorom Oberthom zoznámiť pred mnohými rokmi - a hrdý, ze 17. januára 1985 sedel v posluchárni pri mojej prednáske v Hale majstrov spevákov v Norimbergu; privítal som ho, publikum povstalo a tlieskalo mu.

Habitaty

Vesmírni osadníci sa potrebujú uvoľniť a sportovať v blízkosti rodiny a priateľov v dôverne známom prostredí. Vznikajú habitaty (habitatio, lat. - byt).

Podľa predstáv profesora O'Neilla by sa OSTROV I mal postaviť v bode L-5. Gravitácia v obytných sídliskách bude rovnaká, aká je na Zemi. Zrkadlá regulujú slnečné svetlo v rytme striedania dní a nocí.

V biotopoch sa bude dariť lúkám, kvetom, stromom aj zvieratám. Stále filtrovaný a nanovo upravený vzduch bude lepsí ako na domácej planéte. Tým, ktorých sem hnala túzba po nových dimenziách, manazérom, technikom, robotníkom a ich rodinám, nesmie chýbať nič, čo robí zivot hodným zitia. A keďze túzba vysťahovať sa zo Zeme bude po prvých postových pohľadniciach z kozmu prudsia, je prirodzené, ze kolonisti OSTROVA I budú musieť zanedlho začať so stavbou OSTROVA II. Z priekopníckych skúseností získaných zo stavby OSTROVA I sa podarí rýchlejsie a bezchybne postaviť OSTROV II väčsí.

Obrovské koleso OSTROVA II má mať podľa O'Neillových plánov priemer 1,8 kilometra pri obvode rovníka 6,5 kilometra. Na tomto teréne bude ziť 140 000 ľudí v príjemných podmienkach. K prirodzenému komfortu patria lesy, parky, potoky a rybníky, centrá voľného času, obľúbené domáce zvieratá.

Výhľad na trblietajúce sa diamanty hviezd z čierneho vesmíru, na blízke planéty a vesmírne továrne krúziace okolo habitatu je jedinečný. Vlády a koncerny si raz budú môcť habitaty ako aj OSTROV II kúpiť hotové na kľúč.

Napriek prísnej kontrole pôrodnosti priestor na OSTROVE II raz uz nebude stačiť; bude prekonaná aj technológia. Ľudia postavia este väčsí habitat. - Gerard K. O'Neill, odvázny mysliteľ vo vesmírnych dimenziách, vyrátal, ze OSTROV III bude mať uz priemer 6,5 kilometra a výsku 32 kilometrov a nebude mať konstrukciu ozrutného kolesa, ale valca, ktorý sa krúti okolo svojej osi. OSTROV III by so svojimi l 000 stvorcovými kilometrami úzitkovej plochy ponúkal zivotný priestor miliónom ľudí.

Náklady/úzitok

V USA sa s vesmírnymi letmi vyvinul dynamický priemysel. "Američania zalozili NASA ako verejnoprospesnú organizáciu s úlohou čo najrýchlejsie odovzdať súkromnému priemyslu techniky sľubujúce zisk." - Z dokumentácie svajčiarskeho odborníka na vesmír doktora Bruna L. Staneka - Komerčné vesmírne lety -"Naftový boom" 21. storočia? [33] - vyberám niekoľko výdobytkov vesmírneho veku:

-    Od svojho zákonného zalozenia roku 1958 mohla NASA ohlásiť niekoľko tisíc patentov, z ktorých máme úzitok vsetci - na nové plasty (zámky na kufroch, zipsy na nohaviciach a podobne), na vláknovú optiku, slnečné články, srdcový stimulátor, klimatické zariadenia, lekárske kontroly na jednotkách intenzívnej starostlivosti, mikroprocesory. - Uz nie je matkou vsetkého vojna, ale vesmírne lety. NASA odovzdáva výsledky svojho výskumu priemyslu na priame pouzitie v prospech vsetkých... a tým z veľkej časti amortizuje vlastné investície.

-    Komunikačnými satelitmi sa dá dokázať, ze spojovacia sieť s  podmorským vedením  a mikrovlným  spojením bola mozná, ale desaťnásobne drahsia; doterajsími prostriedkami by sotva bolo mozné poskytnúť kazdých tridsať minút obraz oblačných útvarov pre celú pologuľu.

-    Farmárom na Floride sa kazdých 30 minút dodávali mapy s teplotami, keď hrozili chladné noci: Plantáze sa dali vopred vykúriť, čím sa za posledné roky v priemere zabránilo stratám vo výske 45 miliónov dolárov.

-    Vďaka telefónnemu satelitu sa pri súčasnom zlacnení mohol zvýsiť počet medzikontinentálnych telefonátov z troch miliónov roku 1965 na 200 miliónov roku 1980.

-    Satelitné zábery varujú pred zlým počasím, objavujú zdroje sladkej vody, poskytujú včasné predpovede o úrode atď.

Aj chudobnejsie krajiny majú z toho osoh:

-    Indonézia mohla spojiť svoje veľké ostrovy s tisíckami drobných pomocou spravodajského satelitu za zlomok nákladov, čo by boli stáli podmorské káble.

-    Brazília mohla pri sprístupňovaní ťazko prístupnej oblasti okolo Amazonky pouziť lacné fotografie, ktoré LANDSAT urobil z vesmíru.

-    Africkým státom umoznili satelitné zábery sledovať a cielene ničiť roje kobyliek, pričom sa usetrili obrovské mnozstvá insekticídov.

Dr. Stanek zaevidoval pôsobivý úspech: Stavba vesmírnej stanice SKYLAB stála 2 miliardy dolárov, ale zato v USA objavila nerastné bohatstvo v hodnote asi 15 miliárd dolárov. Vyťaziť sa dajú v priebehu 15 rokov.

Medzi rokmi 1968 a 1972 spĺňala NASA program, ktorému John F. Kennedy pririekol roku 1961 stupeň najvyssej naliehavosti: APOLLO s ľudskou posádkou pristálo na Mesiaci. Plánovanie, konstrukcia a stavba APOLLA - s kabínou ťazkou 5,8 tony, s priemerom základne 3,9 metra, s 25-tonovým servisným modulom a 16-tonovým mesačným modulom - stáli 50 miliárd dolárov.

Dnes sa ráta na stavbu vesmírneho habitatu OSTROV II s 200 miliardami dolárov; tieto náklady sú rozdelené na obdobie vyse 20 rokov a financuje ich konzorcium státu, podnikov a bánk. -Časopis Time písal roku 1984 o stúdiách, ktoré dospeli k výsledku, ze "technický a ekonomický zisk vesmírneho programu prekonáva náklady v pomere 14:1 [23].

Po 30 rokoch môze vesmírne sídlisko existovať nezávisle od Zeme. Z technického a finančného hľadiska niet neprekonateľných prekázok, ktoré by bránili pri stavbe obrovských vesmírnych zariadení. My s tým môzeme začať. Nasledujúca generácia alebo generácia po nej to bude musieť urobiť.

Zoznam otázok

Z obsiahlej literatúry som vybral iba najdôlezitejsie údaje potrebné na pochopenie veľkých ciest do budúcnosti. Keby som bol začal floskulou: "Predstavte si, ze existuje gigantické vesmírne sídlisko!" - moji čitatelia by ma pokladali za autora vedecko-fantastickej literatúry. Aby ma takto neoznačovali, dôkladne som opísal spôsob výstavby vesmírneho habitatu.

Vychádzajúc z tejto myslienky, kazdý si môze predstaviť, čo sa môze odohrávať vo vesmírnych sídliskách. Vnucuje sa takýto zoznam otázok:

Komu bude sídlisko patriť? Finančníkom, zúčastneným státom, podnikateľom? Alebo, keď sa uz stanica amortizuje z úrokov a z úrokov úrokov, samotným obyvateľom vesmírneho sídliska?

Kto určí mieru pôrodnosti, kto ju bude kontrolovať?

Bude mestský stát vznikajúci v kozme demokraciou, alebo funkčným státom?

Bude sociálna struktúra stabilná, alebo sa vyvinú pomery podobné na Zemi?

Čo sa stane s mŕtvymi? Existuje urnový háj alebo vesmírne pohreby? (Sotva. Vzhľadom na bezváhový stav je to aj smiesna predstava.) Vrátia sa mŕtvoly späť na Zem?

Vyvinie sa za týchto osobitných daností nový právny kódex?

Určí ciele domovská planéta Zem, alebo sami obyvatelia vesmírneho sídliska?

Môzu sa vesmírne mestá stať hrozbou pre Zem?

Objavia sa časom neznáme baktérie alebo vírusy, proti ktorým budú imúnni iba tí, čo sa narodia vo vesmíre?

Vyvinú sa "tam hore" iné morálne zákony, ako sú "tu dole"?

Bude dĺzka zivota kratsia, alebo dlhsia? Vyvinú vesmírne kolónie novú menu? Ak áno, ako sa dodávky vyúčtujú?

Bude existovať vlastníctvo, pozemkové vlastníctvo, dedičstvo?

Budú obyvatelia rozličných habitatov nazívať mierumilovne, alebo majú vo svojej dedičnej hmote pozemského bacila permanentných sporov?

Hrozí "vojna malých hviezd"?

Ako sa planéta Zem bude správať v prípade konfliktu? Mozno ju vystaviť nebezpečenstvu nových zbraní z nových priemyslov?

Spekulácia?

Tento zoznam otázok si vonkoncom nerobí nárok na úplnosť, podobnými otázkami by sa dali zaplniť celé knihy. Jedna prognóza je istá: Tam hore nebude existovať dokonalá spoločnosť! Medzi ľuďmi sa vzdy vsetko "poľudstí".

Trochu si zaspekulujme.

Raz, mozno o sto rokov, obyvatelia vesmírneho sídliska uz nebudú mať na Zemi príbuzných. Sú nezávislí, zbavení vsetkých spomienok na vysťahovaleckú krajinu, hrdí na svoj voľný vzdusný zivot, a tak sa rozhodnú dať zbohom nasej slnečnej sústave. Ich predchodcovia boli odvázni priekopníci a oni chcú von do kozmu, hľadajú dobrodruzstvá v nových dimenziách.

Alebo:

Vesmírne mesto bude okupovať vedecká elita, ktorú znudila os Zem - bod L-X - Mesiac - planéty. Vedecká zvedavosť ich zenie z habitatu.

Alebo:

Vyvinula sa osvietená monarchia alebo prezidentská demokracia. Následníci kráľa alebo prezidenta chcú neobmedzené práva. Ovládnu miliónový národ. Prekázajú iba staré zmluvy so Zemou. Vládca - bez ohľadu na státnu formu - prikáze "svojmu ľudu" odcestovať do inej slnečnej sústavy, aby sa konečne zbavili vsetkých väzieb a zmlúv.

Alebo:

Vo vesmírnych habitatoch sa vyvinulo nové nábozenstvo, nazvime ho Sending-Mission, misionárske poslanie. Jeho veriaci sú hlboko nábozní, bez zlosti, modlia sa v kostoloch, ale, prirodzene, aj oni podliehajú túzbe tých, čo sa obrátia na nábozenstvo, túzbe rozsirovať svoju misiu tentoraz z poverenia ducha univerza. Chcú s vierou a inteligenciou misionárčiť v univerze, otvoriť bránu do vesmíru pre jediné pravé nábozenstvo. Začína sa misionárske poslanie.

Styri scenáre z mnohých mozných motivácií vydať sa k novým obzorom.

Premisou pre vsetky "výpady" by boli dostatočne silné pohonné systémy, aby sa obrovské habitaty z jedného bodu L dali posunúť zo slnečnej sústavy. - Vsetko, čo sa v tomto ohľade dá teraz urobiť a čo v budúcnosti bude mozné, opisuje Harry O. Ruppe, profesor technológie vesmírnych letov na Technickej univerzite v Mníchove, v obidvoch svojich vynikajúcich a vzrusujúcich dielach Die grenzenlose Dimension Raumfahrt (Bezhraničný rozsah vesmírnych letov) [24]. - Po dôkladnom stúdiu som pochopil, ze sa na obzore spekulácie črtajú moznosti, ale nateraz problémom zostávajú silné pohonné motory.

Ale veľké vesmírne sídlisko sa uz nemusí vzniesť zo Zeme, operuje v beztiazovom stave. Silné postrčenie, podľa moznosti za spoluúčasti príťazlivosti planét, umozní ho odtransportovať na jeho dlhej ceste ďalej do kozmu. Takto by sa mohla začať medzihviezdna cesta, od hviezdy k hviezde.

Je to naozaj nemozné?

Výplody fantázie

Vo vesmíre sú uz styri medzihviezdne sondy v malom formáte: PIONEER X a PIONEER XI odstartovali v marci a apríli 1972, VOYAGER I a VOYAGER II v auguste a septembri 1977. Vsetky Styri opustia nasu slnečnú sústavu. Tieto sondy letia bez pohonu. Tajomstvo: Na vopred vyrátanej dráhe sa dostanú vzdy znovu do oblasti príťazlivosti planét; dráhy sú určené tak, ze sa sondy zdanlivo príťazlivou silou rútia na planétu, potom sa vsak -zásluhou vysokých rýchlostí - prezenú ponad ňu. V januári 1986 preletí VOYAGER II okolo planéty Urán vzdialenej 2,8 miliardy kilometrov od Zeme! O tri roky opustí stvorica nasu slnečnú sústavu.

Princíp malých robotov-rakiet pracujúcich bez pohonu by mal byť - podmieňovací spôsob je len predbezný! - pouziteľný aj pre vesmírne habitaty. Exodus vesmírnych miest by musel prebehnúť dokonca rýchlejsie, lebo sú predsa vybavené pohonnými agregátmi. Pohonné zariadenia treba manévrovať tak, aby sa napríklad vyhli meteoritom, ktoré krizujú dráhu, alebo aby sa nedostali do oblasti pôsobenia príťazlivosti niektorého nebeského telesa.

Spekulatívne by ako pohonné princípy pre medzihviezdnu dopravu prichádzali do úvahy riesenia, ktoré na diskusiu predlozil americký fyzik Róbert L. Forward z Hughesových výskumných laboratórií v Houstone [25]:

-    Pohon na jadrový impulz. - V istej vzdialenosti od vesmírnej lode sa zapália vodíkové bomby. Tlak výbuchu pôsobí na pruznú dosku a poháňa vozidlo od explózie k explózii. (Moja mienka v zátvorkách: Dobrá myslienka, ako sa v pozemských arzenáloch zbaviť vsetkých vodíkových bômb.)

-    Antiprotónový pohon. - Antihmota sa vo forme antiprotónu alebo antivodíka spojí s "normálnou" hmotou, čím sa vytvorí veľmi intenzívny tok fotónov. (V zátvorkách: V Európskom centre jadrového výskumu CERN v Zeneve sa antiprotóny uz produkujú a uskladňujú.)

-    Mikrovlnný pohon. - Ako pohon sa nasadí mikrovlnný lúč.

-   Laserový pohonný systém. - Laserový lúč narazí akoby na vesmírnu plachtu a poháňa vesmírnu loď dopredu - ako vietor, keď sa oprie do lodných plachiet.

-    Elektrický pohonný systém. - Reaktor na jadrovú fúziu vyrába elektrinu, ktorá v rozmanitých variantoch pôsobí ako reaktívny lúč.

-    Reaktívny lúč ako pohonný mechanizmus. - Veľká plocha kolektora,  podobná  obrovskému  parabolickému  zrkadlu, sústreďuje atómy vodíka, ktoré existujú v celom vesmíre. Sú pohonnou hmotou reaktora na jadrovú fúziu, ktorý svoju energiu odovzdáva ďalej reakčným produktom, napríklad héliu, ktoré potom spôsobujú reaktívny lúč. Výhodou tohto druhu pohonného systému by bolo, ze by sa pohonná hmota nikdy nespotrebovala. - Musíme pripomenúť, ze o takýchto pohonných systémoch rozmýsľal uz raketový a vesmírny vedec Eugen Sänger (1905-1964). Pokusy s pohonnými systémami robil Sänger ako vedúci výskumného ústavu na lúčový pohon na Vysokej skole technickej v Stuttgarte. Aj keď to dnes znie este veľmi fantasticky, z efektívneho skúmania problémov predsa plynie nádej, hoci pri vsetkých mozných rieseniach sa rýchlosti vzhľadom na kozmické meradlá zdajú este vzdy veľmi pomalé.

Nečudo, ze múdri muzi rozmýsľajú o tom, či by pri relatívne pomalom pohybe vesmírnych habitatov bola vôbec mozná kolonizácia nasej galaxie. Učili sme sa, ze univerzum je nekonečné a ze dokonca aj vzdialenosť k nasej najblizsej hviezde Alfa Centauri sa nikdy nebude dať prekonať. Dokonca najrýchlejsie vesmírne lode by boli na ceste stáročia, ba tisícročia.

Komisia 51

IAU - Internationale Astronomische Union (Medzinárodná astronomická únia) - sa na svojom generálnom zhromazdení roku 1982 rozhodla zaloziť novú výskumnú skupinu; v zápisnici je uvedená ako Komisia 51-Hľadanie mimozemského zivota. Do tejto skupiny vstúpila vedecká elita z oblasti astronómie a astrofyziky - od Čaria Sagana cez Johna Billinghama, Franka Draka, Philipa Morrisona az po Edwarda Purcella, dovedna 210 astronómov a 40 vedcov z iných vedných oblastí. Za vedúceho Komisie 51 zvolili profesora Michaela D. Papagiannisa [27], astronóma na univerzite v Bostone, a teda v jeho osobe to bol renomovaný akademik, ktorý hľadá riesenia problémov a neskrýva sa za múr s nápisom NEMOZNÉ.

Profesor Papagiannis začína svoje úvahy faktom, ze človek v období posledných 100 rokov zväčsil rozsah cestovania o faktor 1016 a rýchlosť cestovania o faktor 4 000. Konstatuje:

"Preto sa zdá absolútne rozumné predpokladať, ze v nasledujúcom storočí alebo v ďalsom budeme schopní dosiahnuť o desatinu viac. To by nám dovolilo zvýsiť rýchlosť o faktor 400, čo sú asi jeden az tri percentá rýchlosti svetla, a zvýsiť rýchlosť cestovania o faktor 1015. To znamená vzdialenosti 10 svetelných rokov, ktoré nás dovedú k najblizsím hviezdam." [26] A: "Pri rýchlostiach rovnajúcich sa dvom percentám rýchlosti svetla, ktoré sa pomocou jadrovej fúzie dajú dosiahnuť, prekonajú vesmírne lode vzdialenosť desiatich svetelných rokov k susedným hviezdam priblizne za 500 rokov." [27]

Profesor Papagiannis si vzal k srdcu zásadu Alberta Einsteina: "Základné myslienky vedy sú väčsinou jednoduché a pravidlá sa dajú reprodukovať jazykom, ktorý je zrozumiteľný kazdému." A tak astronóm z Bostonu vyrátal:

Za menej ako 400 rokov "prestúpila" Amerika z volského záprahu na mesačnú raketu. Pri rozumnom a veľkorysom rátaní preto mozno predpokladať, ze kolónia kozmonautov na inej planéte zvládne niečo podobné za 500 rokov, a to tým skôr, ze kozmonauti majú k dispozícii vsetky základné technické vedomosti: Len čo raz pristanú na cudzej planéte X, majú vo svojej posádke odborníkov na suroviny, metalurgiu, stiepenie atómu, pohonné látky a pohonné systémy atď., okrem toho si nesú v batozine hotové plány na stavbu vesmírnych habitatov. To, čo sa od prvého SPUTNIKA na orbite az po človeka na Mesiaci, pokiaľ ide o technické riesenia, dalo zvládnuť za desať rokov, by mali technológovia, akými sú kozmickí letci, dosiahnuť za 500 rokov. Navyse na vesmírnu kolóniu nepotrebujú planétu podobnú Zemi. Mesiace, asteroidy, mŕtve planéty sú vynikajúcimi dodávateľmi surovín.

Musíme sa naučiť myslieť vo veľkých časových dimenziách. Názorný príklad dal na to Róbert S. McNamara, niekdajsí prezident Svetovej banky: "Keď dejiny univerza znázorníme ako priamku v dĺzke jednej míle (= l 609,34 m), ľudia sa zjavia na nej len ako zlomok posledného centimetra!"

Ak teda vesmírni kolonisti boli 500 rokov na ceste a v ďalsej slnečnej sústave strávili ďalsích 500 rokov industrializáciou planéty, skôr nez malá časť z nich pokračuje v ceste, či uz na starej, alebo zdokonalenej vesmírnej lodi, "znamená to, ze kolonizačná vlna postupuje rýchlosťou priblizne 10 svetelných rokov za 1000 rokov (500 na cestu a 500 na rast), to znamená rýchlosťou jedného svetelného roka za storočie," potiaľ profesor Papagiannis.

Týmto spôsobom by celú nasu Mliečnu cestu kolonizovali desať miliónov rokov. Je to nepredstaviteľný časový úsek? Predpokladá sa, ze nasa galaxia má desať miliárd rokov. Pri desiatich miliónoch rokov by celá kolonizácia pripadla na tisícinu jej veku.

Papagiannis pri svojich výpočtoch s maximálne optimistickými ciframi nepostupuje opatrne ako ostatní vedci. Predpokladá, ze sa vesmírna kolónia kazdých päť svetelných rokov stretne s novou slnečnou sústavou. Proximo Centauri, najblizsia stálica, je vzdialená styri svetelné roky, ale v okruhu 10 svetelných rokov je uz 10 hviezd, v okruhu 20 svetelných rokov 75, podľa toho teda kazdých sesť svetelných mesiacov jedna hviezda. V dosahu 100 svetelných rokov je ich dokonca 400 000. Uz nelezia za sebou akoby navlečené na niti, ale sú sústredené v hlbinách priestoru. -Vesmírna kolónia hľadajúca nejaké stanoviste by rozhodne nemusela byť na ceste k najblizsiemu Slnku päť svetelných rokov, mohla by zakotviť na blizsie polozených planétach.

Niť astronautov

Čo vsetko by sa mohlo vo vesmíre odohrať? Aby sme lepsie pochopili, čo neskôr dolozím, ponúknem teraz vymyslené scenáre.

Vesmírni kolonisti zo styroch príkladov, ktoré som uviedol, predstavujú uz x-tú generáciu narodenú vo vesmíre. V ich habitate sa miluje, zije, umiera. Zabávajú sa videohrami, cvičia na sportoviskách. Deti sa hrajú v skôlkach, starsí sa vzdelávajú v knizniciach. Kazdý pracuje iba toľko, koľko nevyhnutne treba.

Uz sa dostali k tomu, aby tolerovali vedúce muzstvo, ktoré vedie stát, udrziava v chode vsadeprítomnú techniku, z veliteľského mostíka manévruje pomedzi meteority, udrziavajúc najlepsí kurz. - Napriek tomu tu praská napätím. Tí, čo pracujú, pokladajú prízivníkov za zbytočných. Po revolúcii existujú na palube nové zákony. Kto ich nedodrziava, toho pri najblizsej prílezitosti vysadia na planétu podobnú Zemi. V dôsledku neposlusnosti, nespokojnosti vznikajú prvé malé kolónie. - Elita navstevuje jej vyhradené hostince a kniznice; ich deti absolvujú prísne základné skoly, starsí univerzity s vynikajúcimi fakultami astronómie, astrofyziky, navigácie, gravitácie, genetiky a počítačov. - Vedci diskutujú o synergetike fenoménov, zápalisto debatujú o struktúrach zo začiatku a konca univerza, skriepia sa o totálnom konci alebo znovuzrodení po smrti. - Napokon: v kazdodennom zivote uz niet odpadu, vsetko sa zuzitkuje v recyklingu.

Prítomnosť typickej vesmírnej existencie sa tak stáva minulosťou. Vzdy vsak v povetrí visí napätie plné očakávania. Kazdá generácia zakúsi niečo nečakané. Jedna bude svedkom prvého počítača s vlastným vedomím, druhá sa zúčastní na astronomických objavoch, o ktorých predtým nikto nemal ani najmensiu predstavu, lebo v nijakom známom katalógu hviezd nie sú tieto ciele ani len naznačené; iná zasa zazije vlet do cudzej slnečnej sústavy, ďalsia uháňa rýchlosťou sípu v strojoch TAV na výskumné cesty. - Na palube sa večne čosi robí aj bez televíznych animátorov. Vedci si lámu hlavu nad novými druhmi energie. Vynachádzajú sa nové druhy pohonných systémov. Nejaký geniálny Gregor Johann Mendel* prinesie na trh nové ovocie, novú zeleninu so zarázajúco vynikajúcou chuťou, geneticky vypestované v habitate. - Kazdoročne udeľovaná cena habitatu za vynálezy alebo objavy, ktoré obyvateľom priniesli najväčsí osoh, sa vybranému vedcovi pririekne na ceremónii spojenej s národným sviatkom, ľudovou slávnosťou alebo koncertom pri laserovom svetle. - Nevypukol vesmírny raj. Zlé vlastnosti so sklonom k skriepkam, ziarlivosti a závisti presli od hominidov cez človeka az na vesmírneho kolonistu. Ale podľa pravidiel hry, ktoré majú silu zákona, sa tieto negatívne vlastnosti musia v otvorenom rozhovore zniesť zo sveta, pardon, z habitatu.

V laboratóriách vedcov vznikajú bioroboty schopné robiť opravy mimo vesmírnej lode. Plánovači rozmýsľajú o tom, ako by sa celkom nehostinné planéty dali premeniť na oblasti zivota. - Sprvoti trvalá komunikácia so Zemou bola s narastajúcim odstupom čoraz zriedkavejsia a v deviatej generácii sa úplne prerusila. Vsetci sa cítili takí pokrokoví a nadradení, ze im Zem uz nemala čo ponúknuť. A napokon Zem uz nie je nič iné ako v počítačovej pamäti ulozená galaktická poloha, spomienka v čipe na prapôvodnú vlasť. Utvoril sa výbor, ktorý pripravuje návstevu Zeme o desaťtisíc rokov, utvoril sa aj protivýbor, ktorý sa spytuje: Stojí to vôbec za to? Čo na tej starej modrej planéte môze byť este zaujímavé? Samých seba vnímali ako najväčsích vo vesmíre, korunu tvorstva.

Pri tomto sebapreceňovaní sa vyvinie regentská tyrania. Vytvoria sa kasty. Časť obyvateľov potrebných ako pracovné sily na nizsie činnosti uchovali hlúpych. Najchudobnejsí vykonávajú nebezpečné práce pri reaktore, dĺzka ich zivota nespĺňa očakávanie. - Stredná trieda zlozená z úradníkov, vedcov a inzinierov sa zjednotí, aby sa mohli postaviť proti rozkazom vládcu, ale jeho moc je uz veľmi pevne etablovaná: Tresce, výskumy povoľuje len za frustrujúcich podmienok, experimenty len za nedôverčivej kontroly; médiá drzí nakrátko, kritika je zakázaná. "Veľký brat" je vsade, odpočúva byty a pracoviská. Zbrane majú len rodinní príslusníci a telesní strázcovia vládcu. - Kamkoľvek sa vesmírny kolonista pohne, z ničoho nič sa vynorí trojrozmerný laserový hologram vládcu. Tak si vytvorí povesť vsadeprítomnosti: Či ho nebolo vidieť súčasne na mnohých miestach?

V habitate Sending-Mission vládne klástorné prostredie. Títo kolonisti kľačia, pripravení vystartovať a síriť svoju vieru na iných planétach. Velebia vseducha univerza. Vsetci sa cítia rovní, o kazdého je postarané. Kto sa po základnej skole chce vzdelávať ďalej, môze, ak zachováva pravidlá rehole. Experimenty v prospech pokroku sa konajú v zabezpečených miestnostiach, do hál so systémami dôlezitými pre zivot v habitatoch smú vstúpiť len odborníci. Pre normálnych kolonistov existujú tabuizované zóny podobné svätým miestam vsetkých nábozenstiev. - Vedci sa prednostne sústreďujú na tieto oblasti: molekulárna biológia, genetika a rádioastronómia. Keďze sú jednotní v túzbe robiť misionársku činnosť, vysielajú sondy so svojím genetickým materiálom do vesmíru. Tieto sondy poháňané raketami s tuhým palivom sa nezne volajú "biologické bomby". Tieto rozkosné hračky cielia na okraj slnečných sústav, ktoré popri ich habitate prelietavajú hore a dolu, vpravo a vľavo. Medzi spievaním a modlením vyrátali bratia vo vseduchu čas, keď bomba dopadne na určený cieľ: Na čas X sú programované izotopové hodiny. Tieto hodiny uvoľnia neskodnú výbusninu biobomby -uvoľnia genetický materiál. Bratia Sending-Mission vedia, ze väčsina zivých zárodkov v slnkách zhorí alebo padne na planétu, kde niet zivota, dúfajú vsak, ze zlomok dosiahne niektoré nebeské teleso s podmienkami podobnými pozemským, aby tam vyklíčilo semeno ich inteligencie a vynútilo si nový začiatok určitej evolúcie. Tým by úloha Sending-Mission bola splnená. - Počas exercícií dvanástich učených opátov 26. generácie sa diskutovalo: Čo sa dá urobiť lepsie? Ako mozno urýchliť rozptýlenie spermií inteligencie? Čo sme prehliadli, čo zameskali? Ako by sme mohli duchu univerza slúziť efektívnejsie? - Presadila sa nová idea: Vytvorte nové Zeme! Urobme z planét bez zivota krajiny priaznivé pre zivot! Vsetci sú zajedno, ze lepsie svojmu poslaniu Sending-Mission nemôzu slúziť. - "Tam, kde natrafíme na primitívny zivot," zhrnul hovorca predstavených, "umelou mutáciou mu pomôzeme k evolučnému skoku!"

Pripúsťam, ze som opisy zivota vo vesmírnych habitatoch snoval s veľkou dávkou fantázie, ale tieto podnety na myslenie slúzia danému smeru: Doteraz som neodbočil z cesty cnosti, nenapísal som nič, čo by vedecky a technicky nebolo realizovateľné. Predstavované technické systémy od malých kozmických staníc cez TAV, mesačné stanice a OSTROV I az po vesmírne habitaty sú mozné. Konstatujem:

-   Skôr či neskôr evolúcia vyzenie ľudstvo do kozmu.

-   Na rozsírenie inteligentných foriem zivota nie sú potrebné superrýchle kozmické lode.

-    Obyvatelia vesmírnych habitatov nie sú nadľudia. Majú cnosti, schopnosti a neresti ako vsetci ľudia končiaceho sa dvadsiateho storočia. - Doteraz sa argumentuje, ze mimozemsťania, tzv. bohovia, musia ľudí predstihovať o tisícročia, musia im byť vo vsetkom nadradení, musia sa k nim správať "neľudsky". Niet nijakého presvedčivého dôkazu pre takúto argumentáciu.

-    Mimozemskí návstevníci z cudzích vesmírnych habitatov sú zraniteľní, ich obytné krajiny sú zvonka a znútra napadnuteľné.

Zaujímavé témy pre výskum

Do dvanástich kníh som poznásal indície, ktoré by mali doloziť a posunúť do oblasti predstaviteľného návstevu mimozemsťanov pred tisícročiami. Týmto mostom do budúcnosti sa má vyjasniť nasa najdávnejsia temnotou zahalená minulosť tak, aby sme si ju mohli predstaviť. Na tejto predstave nie je nič nelogické okrem nasej povýsenosti, keď predpokladáme, ze sme v celom vesmíre jediné inteligentné formy zivota. Nazdávam sa, ze este vzdy je priveľa akademikov, ktorých ústrednou a najobľúbenejsou činnosťou je krúzenie okolo vlastného pupka.

Reálnosť nasej minulosti patrí k násmu dedičstvu. Ale načo sú nám teórie o pôvode - ako Darwinova, keď nesúhlasia, ako to veda postupne zisťuje, keď nie sú schopné pochopiť nezlučiteľné a nepochopiteľné? K tomu pristupuje vylúčenie faktov len preto, ze sa nehodia k nijakej vedeckej, bezne ponúkanej teórii. Immanuel Kant (1724-1804) konstatuje: "Neexistuje nič praktickejsie ako dobrá teória," no určite nie na to, aby sa nevyjasnené otázky zmietli pod koberec.

Myslienky, ktoré som ani zďaleka nepredlozil na diskusiu len ja sám, by sa dali preskúmať najmodernejsími technickými prostriedkami, akými disponujú vysoké skoly. Z rozhovorov so studentmi sa priebezne dozvedám, do akej miery ich zaujíma táto téma, viem vsak aj to, ze sa na svojich seminároch nevedia presadiť: Nové idey sa nijako nedajú umiestniť do zacementovaných myslienkových konstrukcií príslusných vedcov. Treba vytvoriť domovské právo, priestor pre nové aspekty násho pôvodu a budúcnosti.

Pritom by dohady o návsteve mimozemsťanov mohli poskytnúť zároveň viacerým vedným odvetviam svieze podnety. Zbavení "tradičných riesení" by sme mali takéto otázky skúmať nepredpojato a - ak mozno - nájsť platné odpovede:

Ako vznikol prvý zivot na Zemi? Ani jeden seriózny a zodpovedný vedec netvrdí, ze táto otázka je vyriesená. Ako sa človek stal inteligentným? Prostredníctvom - doteraz predpokladanej - evolúcie, selekcie a prispôsobovania sa, alebo spontánnymi mutáciami z vesmíru? (Nositeľ Nobelovej ceny Francis Crick sa nazdáva, ze zivot na Zemi vznikol -či uz cielene, alebo náhodne - tak, ze zárodky zivota sem prisli odkiaľsi mimo Zeme. Britský astrofyzik Sir Fred Hoyle pokladá dokonca za mozné, ze spontánne mutácie vznikli prostredníctvom genetického materiálu mimo Zeme.) Čo bolo podnetom na vznik najstarsích nábozenstiev? Prírodné úkazy? Psychologicky vysvetliteľné spôsoby správania? Alebo (a) zle vylozené, nepochopené technické fenomény, ktoré dali podnet na posmrtné klaňanie sa mimozemským návstevníkom?

Z čoho vzniklo a utvorilo sa jednotné svetové jadro, substancia vsetkých mytológií?

Z akého dôvodu sa zjavenia boha uvádzajú v tradovaných posvätných spisoch vzdy spolu s ohňom, chvením, dymom a lomozom?

Čo vyjadrujú zoznamy mien "padlých anjelov", čo označenia "syn nebies" nielen v apokryfickej knihe proroka Henocha, ktorý sa vo veku takmer 365 rokov "vzniesol do neba neumrúc"?

-    Prečo sú opisy "bozských súdov a trestov" totozné so zničením celých krajín?

Čo si mozno predstaviť pod nábozenskými alebo mytologickými postavami zachovanými tradíciou, ktoré s hrmotom miznú "smerom do neba"?

Aké popudy doviedli národy predhistorických a ranohistorických dôb k rozhodnutiu postaviť doteraz nepochopiteľné stavby, ako sú pyramídy v mnohých krajinách, monumentálna kruhová stavba v Stonehenge, oblasť menhirov v Bretónsku vo Francúzsku?

Ako mozno rozumieť časovým posunom znázorneným mnohými tradíciami? Prečo platili pre "bohov" iné časové obdobia ako pre ľudí?

-    Prečo je vsetkým nábozenstvám vlastná myslienka návratu boha či bohov? Prečo sa ľudia boja tohto návratu?

-    Prečo hľadali ľudia blízkosť boha vzdy na vysokých vrchoch? Prečo im stavali oltáre najmä na vysokých vrcholoch? Akému cieľu slúzili obete, ktoré sa tam prinásali?

-    Odkiaľ prisiel podnet na prastaré nábozenské symboly, odkiaľ prisla iniciatíva slnečného a hviezdneho kultu, kultu "lietajúcich kočov"?

-    Ako vznikol kult okolo čisto technického náradia - izraelitskej  archy zmluvy,  Salamúnovho  lietajúceho voza? Ako vzniklo hinduistické mnohobozstvo, kde kazdý boh disponuje specifickými moznosťami?

-    Prečo znázorňujú toľké národy na celej zemeguli nezávisle od seba figúrky bohov ako "bytosti s prilbami"? Prečo sa vsetky motívy na skalných kresbách navzájom podobajú?

-    Prečo sa prastaré ľudstvo podrobilo námahe vyrývať obrazy na miestach, kde sa dali rozpoznať len zo vzduchu?

-    Prečo ľudia budovali chrámy, v ktorých bývali "bohovia"? Prečo chrámové stavby predstavujú často duplikáty predstáv o "nebeských rezidenciách" alebo lietajúce obydlia "bohov"?

-    Odkiaľ brali staré kultúrne národy ako Mayovia svoje zarázajúce matematické a astronomické znalosti? Z akého zdroja získali Mayovia svoju "tabuľu tmy", ktorá zaznamenala kazdé zatmenie Slnka a Mesiaca v minulosti a budúcnosti? Kto im dal údaje o dráhe obehu Venuse, ktoré sú také presné, ze po 6 000 rokoch ich bolo treba korigovať len o deň?

-    Ako môzu starí kronikári a proroci skalopevné tvrdiť, ze určité poznatky dostali od "nebeských učiteľov"?

-   Koľko pravdy väzí v ubezpečeniach prastarých "bohov", ze "stvorili" svet v etapách spolu so zivými tvormi?

Slovo má veda. Keď odpovie na tieto otázky, vznikne nový, uzavretý obraz sveta. Nejeden názor bude treba zrevidovať, ale: "Spoznať, ze sme sa zmýlili, je len poznaním, ze sme dnes múdrejsí ako včera," povedal môj rodák Johann Kaspar Lavater (1741-1801).

- Keď som uz načrtol, čo by bolo technicky realizovateľné, chcel by som demonstrovať, čo je este navyse mozné ako fantastické.

Terraforming

James Edward Oberg pracoval ako Mission Flight Controller, letový kontrolór, v Johnsonovom centre NASA v Houstone. Roku 1981 mu vysla pozoruhodná kniha New Earths (Nové zeme) [28]. Upozorňuje v nej na fantastické moznosti pretvoriť umelými prostriedkami celé planéty tak, aby sa podobali Zemi. "Mozno to znie zarázajúco," konstatuje Oberg, "ale predstava pretvoriť celé planéty umelými prostriedkami nie je vôbec nič revolučné. Uz po tisícročia tvorí tému literatúry a mytológie."

V odbornej reči sa proces pretvárania svetov bez podmienok na vznik zivota na planétach pouziteľných pre človeka volá terraforming. Tento pojem sa po prvý raz objavil vo vedecko-fantastickom románe Prví a poslední ľudia od W. Olafa Stapledona a znamená pretváranie Zeme alebo stvorenie nových svetov. - Oberg je konkrétny [29]:

"Ako prvá kandidátka na terraforming sa ponúka Venusa. Kedysi sa verilo, ze je dvojčaťom Zeme. Dnes vieme, ze na nej vládnu pomery ako v stredovekých víziách o pekle. Na pozemské' pomery je Venusa priveľmi horúca. - Jej ovzdusie obsahuje priveľa oxidu uhličitého a výpary kyseliny sírovej. Okrem toho sa krúti veľmi pomaly."

O zmene týchto podmienok plánovači terraformingu neuvazujú; opatrne spekulujú, ze by bolo mozné vytrhnúť kométy z dráhy atómovými explóziami natoľko, az by sa ich trosky zrazili s Venusou. Kométy sa sčasti skladajú z ľadu a na zeravej Venusi sa ľad roztopí, čím sa vytvorí pre zivot nevyhnutná vodná para. Okrem toho by cielené pády komét alebo asteroidov spôsobili rýchlejsie obrátky Venuse v cykle deň a noc. -Oberg: "Nový počet obrátok planéty vytvorí silnejsie magnetické pole, a tým zmensí slnečné ziarenie."

Ďalsím opatrením by bolo vytvorenie modrej riasy v génových laboratóriách, z ktorých by bolo treba niekoľko tisíc ton dostať do ovzdusia Venuse. Jednobunečná (stiepna) riasa má skutočne fenomenálnu vlastnosť, ze vyzije aj pri vysokých teplotách. Na prezitie za nepriaznivých zivotných podmienok sa vyvinú veľké hrubostenné trvalé bunky s rezervnými látkami. A navyse sa obrovskou rýchlosťou rozmnozujú! Látkovou výmenou redukujú vysoký podiel oxidu uhličitého v atmosfére Venuse; ako vedľajsí produkt sa oxid uhličitý premení na kyslík, teda aj ovzdusie Venuse sa úplne zmení.

Na nasej susednej planéte by vsak este vzdy bolo priveľmi horúco na ľudskú existenciu, a okrem toho by bolo treba zastaviť skleníkový efekt. James Oberg nemá núdzu o riesenie, navrhuje "umelé mračná prachu poskytujúce tónu", ktoré by tlmili slnečné ziarenie a spôsobili by, ze masy vodných pár by ako dázď spŕchli na oceán. Po niekoľkých storočiach, ako vyrátal Oberg, na istých sírkach Venuse by prevládalo podnebie zodpovedajúce priblizne násmu juhomorskému.

Neprebehne to tak hladko a jednoducho, ako som v skratke načrtol túto fantastickú myslienku. Napríklad, je tu skutočný problém atmosférického tlaku Venuse, ktorý je asi stokrát silnejsí ako tlak zemského vzduchu pri hladine mora. Človek potrebuje atmosférický tlak asi 215 gramov na kubický centimeter; trochu viac alebo trochu menej vydrzí bez protitlakového oblečenia. Tlak terajsej atmosféry Venuse by ho vsak predsa len "zgniavil".

Ale takéto úvahy sú este v plienkach. Napriek tomu sa toho ujímajú a tematiku terraformingu preberajú vázení vedci ako nebohý svajčiarsky astrofyzik profesor Fritz Zwickly, ktorý prednásal na California Institute of Technology, alebo vo svojich televíznych reláciách profesor Carl Sagan z Cornell University pri New Yorku.

Z horúcej Venuse na studený Mars

Aká je situácia na Marse, na stvrtej planéte nasej slnečnej sústavy? - Tlak na pôdu Marsu je asi len 6 milibarov, čo by zodpovedalo pre nás tlaku vzduchu vo výske 31 000 metrov nad morom. Toto veľmi riedke ovzdusie na Marse sa skladá prevazne z plynu oxidu uhličitého. V dôsledku väčsieho odklonu od Slnka je na Marse omnoho chladnejsie ako na Zemi: Priemerný odstup Zeme od Slnka sa rovná 150 miliónom kilometrov, Slnka od Marsu 228 miliónom kilometrov. Napokon, na Marse chýba tekutá voda, taká dôlezitá pre zivot. Preto by bolo treba teplotu na Marse zvýsiť, aby sa roztopil ľad na čiapočke pólu, a aj ľad, ktorý je pravdepodobne pod povrchom. Čo treba urobiť:

kozmickými zrkadlami s rozmermi l 000 kilometrov by sa dalo zachytiť slnečné teplo navyse, aby sa planéta pomaly ohriala,

mesiace Marsu, Phobos a Deimos, zmeniť na čierny prach a rozdeliť ho na Marse, čím by sa oblasti s trvalým mrazom, ľadovce pokryté prachom roztopili na rieky a jazerá, pri trvalom nedostatku vody priviesť ľadové kométy alebo ľadové asteroidy na taký kurz, aby sa zrazili s Marsom, silnými mikrovlnnými vysielačmi v obeznej dráhe Marsu podporiť ohriatie pôdy Marsu. Potrebná energia by sa získavala zo Slnka.

James E. Oberg [29] referuje o výpočtoch, podľa ktorých by asteroid s priemerom 67 kilometrov a hustotou 3 gramy na kubický centimeter pri dopade na Mars vyryl 41 kilometrov hlboký kráter a v kráteri by vznikol atmosférický tlak 500 milibarov, teda polovica toho, čo človek potrebuje.

Tak ako pri projekte s Venusou, aj na Marse by niekoľko tisíc ton geneticky vypestovaných modrých rias premenilo oxid uhličitý na kyslík. Predpokladá sa, ze s vyssími teplotami by vznikol kolobeh od ľadu k vode, od oblakov k dazďu. O niekoľko tisícročí by sa rozmanité formy zivota - od pozemných baktérií cez huby az po uzitočný hmyz a ryby - dali usídliť samoregulujúcim ekosystémom. Úloha pre prvých osadníkov na Marse by asi znela: "Rastite a rozmnozujte sa, panujte nad rastlinami a zivočíchmi, podrobte si Mars."

Človek vie klásť odpor, vie zniesť rozličné podnebia alebo mať z nich pôzitok; zije v grónskom chlade, na suchej horúcej pústi, na rovníku vo vlhkej dzungli, v riedkom vzduchu andských náhorných plosín. Človek sa prispôsobí. Aj keď je to dnes iba teória, spekulatívne úvahy ukazujú - vychádzajúc z overených technických a biologických poznatkov -, ze horúce (Venusa) a chladné (Mars) planéty by sa napokon dali pretvoriť na nebeské telesá s podmienkami podobnými Zemi.

"Bezradnosť a nespokojnosť sú prvými predpokladmi pokroku," povedal Thomas Alva Edison (1847-1931) a urobil "neuveriteľné" technické objavy meniace svet.

Postavenie Zeme

Slnečná sústava sa skladá z jedného Slnka a z jednej az viacerých planét. V porovnaní s dvesto miliardami sĺnc nasej Mliečnej cesty je nase Slnko celkom obyčajnou priemernou hviezdičkou. S priemerom 1,4 milióna kilometrov je "iba" 109 ráz väčsie ako Zem.

Od deviatich planét krúziacich okolo Slnka má Zem priam ideálny odstup: Nikdy nie je prichladno, nikdy nie je prihorúco, sú to priaznivé podmienky na vývin vsetkých mozných foriem zivota.

Ako vieme, na Marse a Venusi to vyzerá kriticky, ale na vsetkých ostatných planétach zivot podobný Zemi vôbec neprichádza do úvahy pre extrémne vysoké alebo nízke teploty. Ideálna vzdialenosť od Slnka robí zo Zeme "ľudskú planétu".

Akej okolnosti vďačíme za priaznivé postavenie vo vesmíre?

V staroveku prevládalo presvedčenie, ze Zem tvorí stredobod vesmíru a ze sa Slnko krúti okolo Zeme. Roku 280 pred Kr. mladý prírodovedec Aristarchos zo Samosu (300-230) vyslovil odváznu tézu, ze Slnko a planéty stoja nepohnute a ze Zem krúzi okolo odpočívajúceho Slnka; z Aristarcha si robili posmech, ale dnes je známe, ze jeho dohad bol správny: Slnko tvorí stredobod nasej slnečnej sústavy. - Asi o 400 rokov neskôr, totiz 150 rokov po Kr., doplnil egyptský astronóm Claudius Ptolemaios z Alexandrie (120-180) vtedajsie poznatky o svoju "ptolemaiovskú sústavu sveta", v ktorej Zem je stredobodom a okolo nej sa pohybuje Mesiac, planéty a Slnko, a veľmi ďaleko je kruh s mnohými hviezdičkami. Alexandrijcova svetová sústava zahrnovala vsetky antické znalosti astronómie a matematiky.

Nečudo, ze platila pol druha tisícročia, kým geniálny Mikulás Kopernik (1474-1543) z východopruského Thornu odovzdal verejnosti roku 1543 svoje hlavné dielo Sechs Bucher uber die Umläufe der Himmelskorper (Sesť kníh o obehoch nebeských telies). Kopernik hlásal, ze nie Zem, ale Slnko je stredobodom nasej planetárnej sústavy - zdanlivý pohyb hviezdnej oblohy vyplýva z obrátok Zeme. Aj Kopernik sa mýlil, keď sa mu zdalo, ze dráhy planét okolo Zeme sú kruhovité. - Az tri zákony Johannesa Keplera (1571-1630), ktoré sú nazvané podľa neho, odhalili, ze: planéty obiehajú okolo Slnka po eliptických dráhach, planéty sa pohybujú najrýchlejsie v bode, ktorý je najblizsie k Slnku, a najpomalsie v bode, ktorý je od Slnka najvzdialenejsí, okolo Slnka krúzia tým pomalsie, čím sú od Slnka vzdialenejsie.

Tieto tri zákony doplnil Isaac Newton (1643-1727), ktorý pri svojich stúdiách v Cambridge! narazil na Keplerove diela. Newton, teoretik a pozorný pozorovateľ kazdodenných dejov, si polozil otázku: Prečo predmet vyhodený do vzduchu padá na Zem? Odpoveď nájdeme v jeho zivotnom diele Philosophiae naturalis principia mathematica (Matematické princípy prírodnej filozofie), ktoré obsahuje Newtonov gravitačný zákon; tento zákon hovorí, ze "vsetky telesá sa navzájom priťahujú, pričom gravitačná sila medzi dvoma telesami je priamo úmerná súčinu ich hmotnosti a nepriamo úmerná stvorcu ich vzdialenosti". - Zjednodusene vyjadrené: Medzi vzdialenosťou planéty od Slnka, jej hmotou a rýchlosťou existuje príčinná súvislosť.

Nasa slnečná sústava sa stabilizovala, deväť planét sa bezstarostne pohybuje po svojich eliptických dráhach ako podľa cestovného poriadku. Čo by sa stalo, keby sa odrazu obrovským čarodejníckym trikom vsunula do tejto dráhy nová, neznáma planéta, alebo keby sa jedna z existujúcich planét odstránila? Narusila by sa rovnováha, príťazlivé sily medzi telesami by sa zmenili. Po dlhom čase by sa vsetko ustálilo na nových dráhach, ale Mars by mozno obiehal blizsie k Slnku, Merkúr by dokonca azda spadol na materskú planétu. Dali by sa teda utvoriť svety "podobné Zemi" tak, ze by sa chladnejsia planéta posunula do obeznej dráhy blizsie k Slnku, alebo prihorúca Venusa by sa odsunula od Slnka. Pri tomto postupe by uz nebolo potrebné zrkadlo tisíc kilometrov siroké, ani umelé mračná prachu na ochladenie priveľmi horúcej planéty. Ako vsak "pohnúť" planétami?

Ani pri najodváznejsej technickej fantázii si nemozno predstaviť energiu schopnú vychýliť planéty z ich dráh. Pohonné systémy, ktoré by to zvládli, patria do ríse najvzdialenejsích utópií. - Ale inzinierov z termformingu neodradí dnesný stav. Hovoria: Vytvorte nové gravitačné vzťahy v jednej slnečnej sústave! Spôsobte výbuch jednej planéty, a ostatným nebeským telesám vnútite nové dráhy! Nové dráhy sa dajú pomerne presne vopred vyrátať, napokon, pri týchto vzdialenostiach na niekoľkých desiatkach tisícov kilometrov nezálezí.

Hypotéza:

Jeden z vesmírnych habitatov existuje uz 500 rokov a blízi sa k niektorej slnečnej sústave. X-tá generácia vesmírnych osídlencov nemá najmensí záujem odobrať sa do nového sveta, ich vlasťou, ich "planétou" je vesmírne sídlisko.

Ale habitat si musí po dlhej ceste čierňavou vesmíru doplniť zásoby energie. Este pred vletom do novej slnečnej sústavy astronómovia vybrali sesť nových planét, vyrátali ich dráhy, zhotovili spektrálne analýzy, zmerali povrchové teploty. Sondy-roboty pri bleskurýchlych exkurziách zistili sance pre zivot. Výsledky sú hotové. - Prvá planéta: zeravo tekutá - druhá planéta: teploty nad 700 stupňov - tretia planéta: teploty az 20 stupňov na rovníku, na póloch obrovské čiapočky z ľadu, uragánové povíchrice z piesku a vodných pár, primitívny zivot existuje - stvrtá planéta: ľad pod zamrznutým povrchom, slabá atmosféra, 96 percent oxidu uhličitého, 2 percentá dusíka, l percento argónu, 0,7 percent oxidu uhoľnatého a 0,3 percenta kyslíka - piata planéta: sterilná, ľad, nijaká atmosféra, veľké nerastné bohatstvo - siesta planéta: obrovské nebeské teleso, ovzdusie v prevaznej miere zlozené z metánu a amoniaku, nijaký zivot.

Opáti zo Sending-Mission sa tesia: tretia planéta je vhodná na vytvorenie zivota "podľa ich obrazu", pravda, bolo by ju treba posunúť este blizsie k Slnku; potom sa roztopí ľad na póloch, vzniknú oceány, teploty sa zvýsia, začne sa kolobeh voda/ oblaky/dázď. Najprv by ta priniesli modré riasy produkujúce kyslík, potom rozmanité primitívne formy zivota, potom rastliny a zivé tvory vsetkých mozných druhov. Korunou celého podujatia by bola cielená mutácia najvyspelejsieho druhu - "stvorenie" inteligencie.

Prvoradá starosť vedeckej elity patrí zabezpečeniu energie. Slnko z cudzej slnečnej sústavy je výdatné, chýbajú vsak suroviny, po stáročnom lete chýba vseličo, len čas im nechýba. Generácie narodené vo vesmíre sa uz dávno tesia oveľa dlhsiemu zivotu ako ich praotcovia. Nemajú problémy 500 rokov zotrvať v novoobjavenej slnečnej sústave, ťaziť suroviny a zároveň dozerať na experiment Sending-Mission. Nevyrusí ich ani, ak sa medzitým vyberú na tri ďalsie slnečné sústavy a vrátia sa po 2 500 rokoch, aby skontrolovali priebeh svojho experimentu.

Po dlhých výpočtoch sa vedúce grémiá zlozené z vedcov a opátov rozhodnú razom vyriesiť obidva problémy - energie a misionárskeho poverenia. Do piatej planéty explóziou vyryjú kilometer hlboké diery, vesmírny habitat sa vmanévruje do bezpečia a súčasne sa odpáli reťaz vodíkových bômb. Podľa predchádzajúcich výpočtov roztrhnú piatu planétu na kusy, vyvázená struktúra slnečnej sústavy sa narusí. Tretia a stvrtá planéta sa posunú blizsie k Slnku, siesta od neho odskočí. Úlomky piatej planéty spadnú na iné nebeské telesá, ale väčsia časť sa podľa očakávania sústredí v obruči. Úlomky sa rýchlo ochladia, energetický problém "vedeckej elity" sa tým vyriesil. A od tej chvíle môzu roboty dolovať vsetky mozné suroviny priamo na novom asteroide, ktorý vznikol explóziou piatej planéty. Senzory hlásia, kde je ľad, kde zelezo, kde urán a kde titán. A zástancovia Sending-Mission majú svoju zelanú planétu v ideálnej dráhe slnečnej sústavy. Terraforming! Bláznivé. Prízračné. Utopické.

To sa len tak zdá. Genezis, biblický príbeh stvorenia, nehovorí v podstate nič iné.

...Potom riekol Boh: Nech sa vody nahromadia na jedno miesto pod nebom a nech sa ukáze sus: I stalo sa tak, Boh pomenoval sus zemou a nahromadené vody pomenoval morom. A Boh videl, ze to bolo dobré.

...Potom riekol Boh: Nech zem vydá sviezu zeleň, semenoplodné byliny a ovocné stromy rozličného druhu, čo rodia na zemi ovocie, v ktorom je ich semä! A stalo sa tak. Zem vydala sviezu zeleň, semenoplodné byliny rozličného druhu a stromy rodiace ovocie, v ktorom je semä rozličného druhu. I videl Boh, ze to bolo dobré.

...Potom riekol Boh: Nech sa vody víria pohybom zivých tvorov a vtáctvo nech poletuje ponad zem na nebeskej oblohe. Vtedy stvoril Boh veľké morské zvieratá a vsetky zivé tvory rozličného druhu, čo sa hýbu a ktorými sa víria vody; aj vsetko okrídlené vtáctvo podľa jeho druhov. A Boh videl, ze to bolo dobré.

...Potom riekol Boh: Nech zem vydá zivé tvory rozličného druhu: dobytok, plazy a poľnú zver rozličného druhu! l stalo sa tak...

Uvedomujem si, ze touto alegóriou sokujem, ze sa mi bude vyčítať, ze technizujem bozský akt stvorenia. Podľa môjho chápania môj názor nie je kacírsky. Aj cudzí astronauti - ktorých niekdajsiu existenciu si dovolím hlásať - mali kedysi kdesi svoj pôvod. Staré, prastaré otázky - Odkiaľ prichádzame? Kedy sa vsetko začalo? A ako? - v priestore zostávajú nezodpovedané.

Prenása sa zivot inteligentnými formami zivota z jednej slnečnej sústavy do druhej, ako to predpokladá nositeľ Nobelovej ceny Francis Crick vo svojej knihe Zivot sám [30]? Inteligencia nevzniká náhodne, dlhým prispôsobovaním, ale cielenou umelou mutáciou "zvonka"?

Prirodzene, viem, ze zivot a inteligencia môzu rovnako dobre vzniknúť na Zemi, ako aj kdesi vo vesmíre. Domnienka, ze jedno aj druhé sa ta "vnieslo", prenesie otázku do inej slnečnej sústavy. Po vlastnom zivote uz nemusíme pátrať, neexistuje. Kde vsak máme hľadať mimozemské formy zivota? Na Barnardovej hviezde? (Vzdialenej sesť svetelných rokov.) - Na Alfa Centauri? (Vzdialenej styri svetelné roky.) - Na Síriuse? (Vzdialenom osem svetelných rokov.)

Nie, my ľudia sme si sami najblizsí. Nech by sa odpoveď na otázku o mimozemskom zivote dala nájsť kdekoľvek, s výskumom musíme začať u nás, v nasej slnečnej sústave. Pokiaľ iné svety lezia mimo nasich výskumných mozností, nezostáva nám iná voľba. Mozno mimozemské civilizácie znepokojujú rovnaké otázky. Nateraz my musíme hľadať odpoveď v nasej sústave.

Americký astronóm John A. Balí formuloval vo svojej stúdii The ZOO Hypothesis [31] otázku, čí človek je azda osobitným druhom vypestovaným mimozemskými bytosťami, ktorý pozorujú z vesmíru, ako my v rezerváciách studujeme spôsoby správania zvierat. K tomu hovorí astronóm a astrofyzik profesor Nikolaus Vogt z mníchovskej univerzity:

"Prejavy mimozemskej inteligencie by sme mali intenzívne hľadať v nasej vlastnej slnečnej sústave. Ak naozaj zijeme v zoologickej záhrade, mali by sme sa pokúsiť preniknúť az k mreziam a objaviť svojich dozorcov. Mozno sa skrývajú kdesi v obruči asteroidov alebo niekde vo vonkajsej sústave planét." [32]

Namiesto záverečných slov k tomuto komplexu uvediem dôvtipný versík Wilhelma Jensena (1837-1911):

Len objav niečo, spáchas hriech a utŕzis si hanbu, smiech, keď pochopia ťa nakoniec, povedia: "To je jasná vec!"

II. Fantastická skutočnosť

Minulosť a prítomnosť sú nasimi prostriedkami. Jedine budúcnosť je nasím cieľom.

BLAISE PASCAL (1623-1662)

Ako sa správajú ľudia, keď sú z príslovečné jasného neba odrazu konfrontovaní s bytosťami a predmetmi, s akými sa ani len vo sne nestretli? O ktorých existencii netusili celkom nič? Ako by človek z doby kamennej reagoval na nečakaný lúč svetla z baterky? Ako zapôsobia na osamotenom juhomorskom ostrove rakety ohňostroja, keď na temnej nočnej oblohe vyprodukujú za hromobitia dázď hviezd? Čo sa robí v hlave austrálskych praobyvateľov, keď popri ich jaskyniach z ničoho nič s rachotom prejdú tanky? Ako reagujú trpasličí Pygmejovia v africkom pralese, keď sa pred ich slamené chyze s ohlusujúcim hukotom spustí helikoptéra? Ako sa zhrozia Eskimáci pri pohľade na ponorku, ktorá sa v blízkosti ich iglu vysúva spoza ľadových krýh? Čo bolo vtedy, keď prví bieli dobyvatelia poctili svojou nečakanou návstevou Indiánov v Juznej a Strednej Amerike?

Tieto stretnutia technicky vyspelejsej kultúry s primitívnou nazývame kultúrnou konfrontáciou. Čím väčsia je odlisnosť medzi svetmi, ktoré na seba narázajú, tým grotesknejsie sú účinky.

Primitív neverí vlastným očiam a usiam, vôbec nerozumie, čo sa pred ním odohráva. Jeho zmyslové orgány ohlásajú niečo naskrze nepochopiteľné; prehľadáva vsetky závity svojho mozgu, ale nikde nenachádza skúsenosti, s ktorými by sa dalo porovnať to, čo práve zazil. Klan sa zíde, radí, vyslovuje dohady. Odkiaľ prichádza to, čo sa tu ukázalo? Čo chcú od nich tieto cudzie postavy? Znamenajú tieto cudzie predmety pre nich nebezpečenstvo? Zhovárajú sa a radia, a keďze niet prijateľného vysvetlenia, vznikajú chýry, legendy, ba aj nové nábozenstvá, lebo kultúrne konfrontácie majú v sebe vzdy aj zárodok nových kultov. Je to dokázateľné a dokázané.

A tak to bolo aj pred tisícročiami, keď sa mimozemskí kozmonauti po prvý raz "zjavili" nasim primitívnym prapredkom a keď prapredkovia zazreli technické prístroje, ktorým vôbec nerozumeli. Niečo podobné, niečo porovnateľné nikdy nevideli. Tak to bolo včera a predvčerom, keď bieli conquistadori vtrhli do nedotknutého raja "divochov". Vieme, čo sa stalo predvčerom a včera, čo sa odohráva podnes. Vypátrajme to na príkladoch. A vyvod'me z toho závery.

Pátranie v Novej Guinei

Novú Guineu skolonizovali ako posledný biely fliačik na mape sveta. Najprv prisli Holanďania, Angličania a Nemci, potom ich roku 1920 vystriedali Austrálčania, ktorí sa, pravda, usadili len v pobrezných oblastiach. Okolo roku 1930 zilo na vysočine Novej Guiney este vyse milióna domorodcov, ktorí nikdy predtým nepočuli o bielych ľuďoch; zili v kmeňoch nedotknutí okolitým svetom, na úrovni doby kamennej, nepoznali technické vymozenosti novoveku. Čo cítili, čo si mysleli títo neskorí ľudia doby kamennej, keď sa z ničoho nič ocitli zoči-voči civilizácii dvadsiateho storočia?

Austrálski vedci Bob Connolly a Robin Anderson hľadali odpovede na túto otázku. Čo sa dozvedeli, ukázali v televíznom dokumentárnom filme [1]. Obidvaja muzi vychádzali z predpokladu, ze este musia ziť Austrálčania z tridsiatych rokov, zo skupiny, ktorá nadviazala prvé kontakty s domorodcami. Dokonca dúfali, ze nájdu zijúcich pôvodných obyvateľov Novej Guiney, ktorí boli v čase príchodu belochov deti alebo mladiství, teda udalosť by mohli opísať zo svojho hľadiska.

Connolly a Anderson mali sťastie. Roku 1926 vypukla na Novej Guinei, čo je druhý najväčsí ostrov Zeme na austrálskom selfe, zlatá horúčka. Tisíce Austrálčanov hľadalo sťastie v rozpálených horúcich oblastiach na pobrezí cudzieho sveta. Opojenie netrvalo dlho, lebo malária zdecimovala počet mladých dobrodruhov, navyse výnosy zlata boli len nepatrné. Málo ich vytrvalo. Boli posadnutí predstavou, ze vnútri krajiny existujú veľké mnozstvá vytúzeného zltého kovu.

K takýmto nepoddajným zlatokopom patrili aj bratia Michail, Benjamin a James Leahyovci. Títo traja tvrdosijní Austrálčania sa venovali svojmu koníčku - filmovaniu a fotografovaniu. Okrem revolvera na boku a sita na premývanie zlata na chrbte mali pri sebe vzdy aj fotoaparáty. Ich prvý kontakt s pôvodnými obyvateľmi potvrdzuje jedinečná dokumentácia. Teraz, v osemdesiatych rokoch, sa ich krajania Connolly a Anderson mohli k nej vrátiť. Z obrazového materiálu, ktorý vznikol okolo roku 1928, zhotovili zväčseniny, identifikovali presné miesto stretnutia. Boli tam aj zábery osôb, ktoré mohli ukázať starsím obyvateľom.

Niektorí starí domorodci sa spoznali; dnes vyzerajú inak, majú na sebe topánky, nohavice a kosele. Na päťdesiatročných fotografiách majú iba zásterku opásanú okolo bedier a sú ozbrojení kopijami. Jeden zo starcov rozprával:

"Bol som vtedy este dieťa. Otec ma vzal na poľovačku, a vtedy sme videli prvých bielych ľudí. Na smrť som sa preľakol a rozplakal. Ten muz sa zjavil celkom nečakane. Nikdy predtým sme nevideli také bytosti. Odkiaľ asi prisiel? Vari z neba alebo z rieky? Boli sme úplne vyplasení."

Benjamin a James Leahyovci potvrdili tento dojem: "Boli sme pre nich niečo naskrze cudzie, čosi, čo sa im este nikdy nezjavilo pred očami." Leahyovci rozprávali, ze praobyvatelia stáli zarazení pred kazdým predmetom, či uz to bola zápalka, konzerva, ceruzka alebo noznice. Este zijúci domorodci rozprávali, čo im vtedy vírilo v hlavách. Pre nich boli iba dve moznosti: ze títo cudzinci prisli z neba, alebo to boli duchovia zomretých predkov. "V nasej dedine sa rozsírila správa, ze prisli blesky. Týchto belochov sme pokladali za blesky z neba. Iní hovorili, ze sú to nasi predkovia, ktorí sa vrátili z ríse mŕtvych."

Čo iné si aj mohli myslieť? Existovali staré tradície, zachované rozprávanie, ze kedysi sa bohovia zniesli z neba a ľudí vseličomu naučili, a tiez im ukázali záhadné predmety. A existoval kult mŕtvych, viera v nadpozemskú rísu predkov.

Jeden z domorodcov, ktorý zazil prvé stretnutie s belochmi, rozprával, aký rozkol nastal v ich myslení. Belosi mali veľké farebné plecniaky. "Boli sme presvedčení, ze tam majú svoje zeny." Ukrutne ich prekvapili nohavice cudzincov; spytovali sa samých seba, kde tie bytosti nechávajú svoje výlučky: "Veď tade nič neprejde!" Jasné. A tak sa im v hlavách zahniezdila myslienka, ze belosi musia byť nebeské bytosti - az jedného dňa ktorýsi z domorodcov z úkrytu pozoroval, ako si beloch spustil nohavice a jednoznačne vylučoval svoje exkrementy. "Jeden z tých z neba to práve urobil!" oznámil spehúň. Zopár odvázlivcov ,oňuchávalo' to, čo zanechal biely muz, a zistili, ze nebeská sračka smrdí rovnako ako ich pozemská telesná potreba.

Bratia Leahyovci prenikli s kolónami nosičov cez pohorie do vnútra krajiny. Keď sa po niekoľkodňovom pochode utáborili, priblízili sa k nim domorodci v pokornom postoji a priniesli im cukrovú trstinu a iné dary.

Bratom Leahyovcom bolo jasné, ze nebudú môcť dopraviť do pralesa zásoby z pobrezia, ani nájdené zlato k pobreziu; usilovali sa o letecké spojenie. Aj sa im podarilo pritiahnuť domorodcov k práci na improvizovanom malom letisku. Domorodci nechápali, o čo ide, ale práca ich tesila. Tisícky muzov, zien a detí so spevom udupávali zem, aby ju vyrovnali. - "Boli jednoducho sťastní, ze mali dôvod dupať," rozprával Benjamin Leahy.

Len čo pomocou rádiotelefónu privolali prvé lietadlo, vysvetlili domorodcom, ze z neba príde veľký vták, prinesie veľa pekných vecí a ze v bruchu má dokonca ľudí. Prirodzene, keď lietadlo pristálo na udupanej pôde, zhŕkli sa tisíce zvedavcov. Istá starena rozprávala, ze pri pristavaní ozrutného vtáka sa hodili na zem, ukrývali si tváre a mnohí sa tak vyľakali, az sa pomočili. Potom vsak usli a ukryli sa, niektorí sa tuho objali a v strachu kričali. Benjamin Leahy si vsimol. "Ľudia boli ako v panike, lebo nevedeli, čo sa to znása na zem."

Postupne, keď sa ako-tak dorozumeli, domorodci pochopili, ze títo čudní bieli nie sú nebeské bytosti, predsa vsak boli presvedčení, ze nie sú z tohto sveta. Museli to byť duchovia ich predkov! Odnepamäti bola taká obyčaj, ze mŕtvych spálili a popol a kosti hodili do rieky. A čo robili títo cudzinci? Hodiny a hodiny stáli pri rieke. Premývali piesok a do čudesných mís ryzovali malé zlté kamienky. Musia to byť teda ich mŕtvi predkovia, ktorí v rieke hľadajú vlastné pozostatky. Ako inak by sa dalo vysvetliť ich čudné správanie?

Roky plynuli. Nedorozumenia sa vysvetlili. Bieli zostali, ba prislo ich este viac, a mladú generáciu praobyvateľov učili uz v skolách, ktoré zriadili belosi. Brzdiaca rečová bariéra sa prelomila, domorodci sa začali učiť. Treba si vsak dať otázku, čo by sa bolo stalo, keby belosi po krátkom pobyte boli zmizli tak náhle a naveky, ako náhle sa vynorili. Keby sa po celé generácie nebol nadviazal nový kontakt s civilizáciou bieleho muza.

S absolútnou istotou by bol vznikol nový kult, nové nábozenstvo, kult navrátivsích sa predkov, ktorí v rieke hľadali svoje kosti - kult bielych, ktorí sa na obrovskom lomoziacom vtákovi zniesli z neba a opäť v ňom zmizli. Presne to by sa bolo stalo.

Kulty kargo vznikajú vzdy znovu a znovu

Čo sa odohralo pred tisícročiami, keď cudzí astronauti navstívili praveké ľudstvo, to opäť prebieha aj v nasom storočí.

Výraz cargo (kargo) sa prevzal z angličtiny a znamená tovar, náklad.

Etnológovia a teológovia vedia, ze na vzdialených ostrovoch Mikronézie a Melanézie - skupiny ostrovov v severozápadnom, respektíve západnom Tichomorí - existujú početné kulty kargo. Čo je kult kargo a ako vzniká?

Keď sa dobyvatelia, misionári, dobrodruhovia, vojaci po prvý raz stretnú s domorodými kmeňmi, ktorých sa doteraz nedotkla civilizácia, majú pri sebe vzdy tovar (kargo). Tovarom je vsetko, puska, konzerva, sieť proti moskytom, aj klobúk, okuliare, fotoaparát, dokonca spodná bielizeň a umelý chrup. Treba si uvedomiť, ze týmto pôvodným obyvateľom sú neznáme vsetky nám samozrejmé veci, jednoduché, a tobôz prepychové. So záujmom sa prizerajú, čo tí cudzinci robia so vsetkými týmito vecami, čo s nimi dokázu. Pritom sa prebúdza túzba tiez vlastniť podobné čudesné predmety. Ale ako? Odkiaľ majú cudzinci vsetky svoje bohatstvá, pre ktoré navidomoči nemusia ani len pracovať? V hlave "divochov" sa vyvinú dve alternatívne riesenia tejto záhady: Tieto cudzie postavy majú svoje kargo z neba, alebo od svojich zosnulých predkov.

Ak toto pozehnanie padá z neba, mozno by sa aj sami mohli dostať ku kargu; preto sa domorodci usilujú mať s cudzincami dobré vzťahy, a keď len môzu, napodobňujú ich konanie. Ale ak kargo pochádza od vlastných predkov, potom, vravia si, tovar vlastne patrí pôvodným obyvateľom. Legendy ich utvrdzujú v tejto domnienke. Náčelníci rozprávajú: Zosnulí predkovia zijú ďalej v inej rísi, v ktorej uz niet telesných neduhov, kde je hojnosť vsetkého, po čom túzia, a ani jeden z neboztíkov nemusí v inej rísi trieť biedu. Vlastné pozorovania ich doviedli k záveru, ze sa mŕtvi vrátili a z ríse hojnosti len im doniesli so sebou kargo, vzácne predmety sú teda len pre nich. - Tak vznikajú kulty kargo.

Klasický kult kargo

Nové Hebridy lezia v západnej časti Tichého oceánu a patrí k nim 80 ostrovov. Jeden z najmensích je Tanna, dlhý len 50 kilometrov, ale má 11 000 obyvateľov a činnú sopku. Literatúra pozná z tohto ostrova priam klasický príklad kultu kargo, ktorý sa vykonáva este podnes.

Bolo to v máji 1941, keď domorodci odrazu opustili svoje dediny a utiahli sa do pralesa. Adventistickí a presbyteriánski misionári, ktorí obrátili ostrovných ľudí na kresťanov, stáli pred záhadou. Čo to len do týchto ľudí náhle voslo?

Časom sa rozchýrilo, ze na konci ostrova pri Green Pointe sa zjavil "John Frum" a ohlásil novú rísu, v ktorej uz nikto nebude musieť pracovať, lebo kargo sa rozdáva v obrovských mnozstvách. Do dnesného dňa sa neobjasnilo, kto bol tento John Frum, či sa za ním skrývala zivá postava, alebo či pri tomto čudnom zjavení slo len o chýr. Medzi "primitívmi" sa verí chýrom rovnako ochotne ako aj v nasom údajne osvietenom svete.

Či uz bol tento John Frum naozajstný, alebo vymyslený, rozhádzal celú sociálnu struktúru malého ostrova Tanna. Ostrovania v očakávaní prisľúbeného karga celé noci tancovali v divej extáze, opíjali sa a darovali, čo mali, lebo veď teraz dostanú oveľa krajsie veci. Načo by este pracovali, keď im John Frum onedlho nadelí veľké sťastie! Keď sa konečne vynorili austrálske lietajúce člny Catalina a napokon aj americká materská loď, nadsenie na Tanne nemalo konca-kraja.

V tom čase sa uz síril chýr, ze John Frum má troch synov: Isaaka, Jakoba a Lastuana (odvodené od last one, posledný).

Naozaj, traja ostrovania si na seba navliekli dlhé saty ako "proroci" Johna Fruma a sľubovali príchod karga. Keď sa potom vylodili na ostrove Američania, situácia bola este zamotanejsia. Ostrovania zazreli amerických vojakov, ktorí boli tmavej pokozky ako oni sami. Pre nich to bol neklamný dôkaz, ze kargo rozhodne nepatrí len belochom. Američania obdarovali domorodcov zuvačkami, čokoládou, konzervami, oceľovými nozmi, hračkami, vsetkým, čo takáto bohatá okupačná moc máva vo svojej batozine. Domorodci prijímali tieto statky s najväčsou samozrejmosťou ako kargo, ktoré im bolo prisľúbené, a preto im aj prislúcha; teraz vedeli, ze ich "boh" John Frum a jeho proroci hovorili pravdu. Spokojní neboli. Zdalo sa im, ze - vzhľadom na mnozstvo tovaru, ktoré sa z vojnovej lode doviezlo na sus - im vlastne pripadlo primálo karga, tým skôr, ze rísa bielych ho má iste naporúdzi bezmedzné mnozstvo. A vsetko, čo tie veľké vtáky, dopravné lietadlá, povykladali na improvizovaných letiskách, vzbudilo v nich este väčsiu chamtivosť. Aj oni chceli mať také lietadlá, aby sa na nich znieslo pozehnanie nebies v podobe karga.

Vo fáze tohto orgiastického očakávania nadchádzajúcej blazenosti ostrovan Neloiag hlásal, ze on sám je inkarnáciou Johna Fruma, a zároveň vopred určeným kráľom USA a Tanny. Neloiag hnal svojich krajanov, aby na Ikelanskej planine vybudovali pristávaciu dráhu, aby sa v budúcnosti kargo mohlo dostať z neba rovno k nim. Keď uz mali blazenosť na dosah, ostrovania si pre istotu vytetovali na svoju temnú pokozku písmená USA, keďze boli presvedčení, ze len pod týmto čarovným zaklínadlom sa k nim dostane kargo.

Situácia sa vyhrocovala. Misionári poprosili Američanov, aby s tým skončili. Styridsiatich siestich predstaviteľov kultu zatkli a Neloiaga, kráľa USA a Tanny, vypovedali na iný ostrov.

Ale ostrovania si nedali vziať svoju nádej. Teraz sa Neloiagovej zene klaňali ako kráľovnej. Kult kargo Johna Fruma zostal na Tanne zivý podnes. Ľudia este vzdy očakávajú návrat Johna Fruma. Keď istý presibaný kupec pred niekoľkými rokmi nalepil na svoj tovar etiketu s menom John Frum - mydlo John Frum, tabak John Frum, tuniak John Frum, nôz John Frum -, vsetko islo na odbyt ako čerstvé zemle.

Dlhý súpis kultov kargo

Kult kargo Johna Fruma nie je jednorazovou zálezitosťou. Ani domorodci na ostrove Tanna nie sú mimoriadne naivní. To, čo sa stalo na Tanne - uz len stavba letiska prízrakov -, sa v podobnej forme opakuje aj inde.

Nemecký teológ Friedrich Steinbauer napísal roku 1971 svoju dizertáciu o kultoch kargo [2]. Vo svojej doktorskej práci uviedol vyse 100 prípadov národov, ktoré sa v posledných 150 rokoch oddávali kultom kargo. Sú to vsetko zvedené prírodné národy, ľahkoverní ľudia, ktorí zisli z "pravej cesty"? Na akých nedorozumeniach, omyloch a chybných úsudkoch sa potom zakladajú veľké nábozenstvá? Zdá sa mi povýsenecké odbaviť kulty "primitívov" ako niečo tupé, naivné, hlúpe a detinské. Čo si môzu myslieť iní o nasich formách zivota a nasich nábozenských zvyklostiach? Keď kresťania prijímajú pozehnané hostie a víno ako telo a chlieb Pána Jezisa Krista, sledujeme tým iný cieľ ako pranárody? Nie je opakovanie Jezisovej poslednej večere s učeníkmi aj úporným prejavom úsilia opakovaním získať ochranu, pozehnanie, vnútorný pokoj a odpustenie vsetkých hriechov? Veriaci dúfajú, ze im nábozenské úkony prinesú odmenu, keď nie tu na zemi, tak rozhodne na nebesiach.

Bozí posol zo vzdialenej nebeskej krajiny

Malý ostrov Nová Británia patrí k vyse 200 ostrovom Bismarckovho súostrovia. Bainingov, horalov, desaťročia potláčali obyvatelia pobrezia, prepadávali ich kmene a odvliekali do otroctva. Nečudo, ze bití a stvaní čakali na svojho "Spasiteľa". Ich tradícia hovorí o nebeskej bytosti menom Namucha, ktorá kedysi bývala medzi Bainingmi, ale potom sa odsťahovala, lebo ľudia nedbali na jej rady. Roku 1930 očakávali Namuchov návrat a ním sa mal začať zlatý vek, v ktorom uz nebudú musieť pracovať, vsetkého bude prebytok, nepriatelia zahynú. V kmeni Kilenge, susediacom s Bainingmi, sa tradovalo, ze niekdajsí posol bozí vyliezol po pavučine do "ďalekej nebeskej krajiny, aby sa neskôr vrátil" [2].

Tu u vsetkých národov nepretrváva len zivé očakávanie Mesiása, ale aj spomienka na bytosť, ktorá zmizla "v nebi". Nečudo, ze ostrovania vidia sprvoti - mylne - vo vsetkých belochoch predovsetkým nositeľov spásy alebo vykupiteľov. Pozorovali kazdý ich čin, pokúsali sa ho napodobniť. Pozostatky ich napodobovacieho pudu mozno zaznamenať este aj dnes.

Belosi, ktorí roku 1943 prenikli na východnú náhornú planinu Novej Guiney, nasli v Markhamovom údolí viacero "rádiostaníc" zhotovených z bambusu a z listov poskrúcané "izolátory". Ako dom vysoké bambusové tyče mali predstavovať "antény", zo skrútených rastlinných vlákien bolo vytvorené "vedenie", ktorým boli chatrče v busi navzájom pospájané. Obyvatelia stáli vo vyrovnaných radoch pred "rádiostanicami" a cvičili s trstinovými palicami namiesto pusiek. Počas tejto ceremónie nasminkovali dievčatá a mládencov, natreli ich kokosovým olejom, fakľami mávali ako "signálnymi lampami", ľudia spievali piesne a ich náčelníci bez prestávky hovorili do malých z dreva zhotovených "mikrofónov". Tieto atrapy sa dajú ľahko vysvetliť. Spehovia Bainingov pozorovali z bezpečných úkrytov, čo belosi na pobrezí vyčíňajú. Bubnami ohlasovali radostnú zvesť: Nebesťania a či predkovia sa prinavrátili a doniesli vytúzený blahobyt: kargo. Keďze tieto túzobne očakávané bytosti sa nepoberali z pobrezia k nim do vnútrozemia, usilovali sa vzbudiť pozornosť cudzincov. Aby sa mohli tesiť kargu, napodobňovali vsetko, čo robili belosi.

Tento príklad nás núti, aby sme si opravili niektoré názory. Pre mnohých je fantázia čosi ako porusenie prírodných zákonov, únik z reality. Ale kulty kargo sú predsa len skôr príkladom nedostatku fantázie. Čo sa spakruky vyhlási za produkt bujnej fantázie, je vlastne absolútne normálne, takmer banálne ľudské správanie. S prostriedkami, ktoré majú naporúdzi, robia to, čo videli u belochov: antény, rádiostanice, pusky, mikrofóny. Repliky nepochádzajú z fantázie, mali svoje vzory. Kto sa zaoberá týmito kultmi, pouzíva iróniu. Ale "irónia znamená takmer vzdy urobiť z núdze cnosť", tvrdil Thomas Mann. A je to presne tak.

Odkiaľ sme vzali svoje vlastné vzory?

Odkiaľ sme nabrali my sami vzory svojich kultových predmetov? Nase kultové sperky, nase kultové odevy? Podľa akého prapôvodného modelu sa utvorila koruna, podľa akého biskupská berla? Od koho sa odpozorovalo, ze určité úkony mozno vykonať len v protokolárne určených odevoch? Čo napodobňujeme, keď na Bozie telo procesie nosia ulicami "nebo"? Prečo sa sviatosť oltárna zamyká na oltári? Odkiaľ pochádza pravzor anjelov s krídlami a svätoziarami? Kde bol prapôvodný model pre archu zmluvy, hlavný oltár a nebeský trón? Odkiaľ sme my, obyvatelia Zeme, vzali takú čudnú predstavu, akou je predstava nanebovstúpenia? Sami sme si vymysleli neposkvrnené počatie, dedičný hriech, vykúpenie, Mesiása?

Keď sa zaoberáme kultmi, ktoré vznikli v nasom storočí, správaním ľudí z doby kamennej v nasej prítomnosti, vznikne z toho zrkadlo, v ktorom môzeme objaviť sami seba. Príčina a vývin kultov kargo a iných nám poskytujú prílezitosť vrhnúť pohľad do nasej vlastnej minulosti. Aj my sa budeme musieť rozpamätať na začiatky, na príčiny svojej viery.

Kto boli nase vzory a nasi učitelia?

Keď sa Rus stal bohom

V septembri roku 1871 pristál Rus Miklucho-Maklaj so svojou loďou Bohatier v Bongu na pobrezí Novej Guiney. Obyvatelia ho skepticky pozorovali, správali sa odmerane a odmietavo. No Rus bol dobromyseľný, prívetivý aj húzevnatý, lebo prezil vtedy este smrteľnú maláriu. Raz v noci videli domorodci Maklaja, ako chodí s lampásom, a odvtedy boli presvedčení, ze je muzom z Mesiaca. Maklaj sa ich vsemozne usiloval presvedčiť, ze prichádza z Ruska, a nie z Mesiaca. Ale to im nič nehovorilo. Rus bol pre nich zvlástnou bytosťou nielen preto, ze mal bielu pokozku, ale predovsetkým preto, ze prisiel na takej veľkej lodi a tak nečakane. Domorodci z neho ihneď urobili boha Tamo Anut a jeho loď vyhlásili za bozské vozidlo. Keď jedného dňa z vraku lode vlny priplavili na breh drevenú sochu, pozdvihli rezbársku prácu na symbol nového boha Tamo Anut, ktorému sa treba klaňať. - Keď sa Maklaj roku 1886 vrátil do Ruska, este väčsmi sa rozsírilo jeho uctievanie. Keď neskôr prisli Holanďania a Nemci, vsade narázali na symboly a kultové predmety boha Tamo Anut, ktorého návrat Bainingovia, samozrejme, túzobne očakávali.

Večný návrat

Očakávanie návratu zmiznutého údajného boha patrí k arzenálu predstáv vsetkých národov. - Sepik je najväčsia rieka v Novej Guinei. Obyvatelia na dolnom toku rieky rozprávali belochom príbeh "nebeského muza" Laptama. Tento Laptamo prisiel vraj kedysi z neba a ľuďom daroval nové plody. Keď belosi pristáli, domorodci im poslali kosík s kultovými predmetmi, lebo predpokladali, ze Laptamo je medzi nimi a kultové predmety ihneď spozná. Na hornom toku Sepiku bieli objavitelia naďabili na svoje veľké počudovanie na drobné drevené modely lietadiel, ktoré boli umiestnené na chatrčiach ako stresná ozdoba, alebo sa pouzívali pri kultových úkonoch.

Kultové predmety sa stali akýmsi tajným kódom medzi ľuďmi a "bohmi" a vsetko, čo "bohovia" alebo iné nepochopené bytosti robili či zanechali, opakovali po nich ako heslo, alebo to v nejakej forme napodobňovali. A tak roku 1945, krátko po skončení vojny, vzniklo na malom novoguinejskom ostrove neďaleko Wewaku naozajstné letisko prízrakov. Domorodci pozorovali lietadlá, keď pristávali na veľkom susednom ostrove; vypátrali, ze lietadlá vchádzali na "sirokú cestu", teda nepochybne to musia byť veľmi veľké nebeské vtáky. Výstavba "sirokej cesty" na ich vlastnom malom ostrove bola teda neodvratná. Vyklčovali a splanírovali pás lesa, nebeské vtáky mohli prísť a zloziť akékoľvek mnozstvo karga.

Američania ako poslovia bohov

Na jar roku 1945 premenili Američania na Novej Guinei oblasť okolo Hollandie na základňu s táborom. Niekedy tam bolo do 400 000 vojakov. Lietadlá neprestajne pristávali, privázali dodávky pre vojnu v Pacifiku. Obyvatelia busa, zväčsa Papuánci, s nevôľou pozorovali čulý ruch. Nemali pre to pochopenie. Netusili nič o svetovej politike, o pustosivej vojne, čo zachvátila celú zemeguľu. Ich svetom bol bus.

Cudzinci, ktorí zo dňa na deň vtrhli do ich sveta, zdali sa bezmedzné bohatí, stedro rozdávali kargo. Ale potom sa tie veľké, strasidelné vtáky stratili tak rýchlo, ako sa vynorili, podľa vsetkého unikli do neba. Ostrovania vstupovali do seba. Čo urobili zle? Veľmi rýchlo si privykli na dobrodenie karga, a preto si len neochotne odvykali od darov získaných bez námahy. Napokon dospeli k záveru, ze musia postupovať ako cudzinci, aby sa znovu dostali ku kargu. Z materiálu z busa postavili na opustených plázach obrovské "skladiská", kam chceli získané kargo uschovať. Podľa vzoru amerických strojov zhlobili z dreva a zo slamy lietadlá. Nemali chýbať ani "lazarety", ktoré si tiez vsimli, nasadili tam "lekárov" a "zdravotné sestry". Mladí domorodci sa cvičili vo vojenskom drile. - Holandskí ostrovní úradníci pozorovali toto bláznovstvo celí bez seba, aj sa tomu smiali. Smutné vytriezvenie prislo zanedlho. Nijaké kargo nenaplnilo sklady. Vsetko bolo zasa také ako predtým, nez sa zjavili americkí poslovia bohov. Zostala iba nádej, ze neskorsím generáciám sa dostane pozehnania v podobe bohatého karga, ak sa horlivo budú oddávať tomu, čo denne videli.

Detinská povera? Bola by to klamlivá povýsenosť, s ktorou odmietame vsetko, čo nechápeme. - "Najväčsie a najhorsie zlo, aké človek spôsobil človeku, vyplývalo zo skalopevnej viery v správnosť mylných presvedčení," konstatuje Bertrand Russell. Zámerne ignorujeme, ze "nase" nábozenstvá pôvodne vznikli podobným spôsobom. Pokladám za ilúziu, ze západné nábozenstvá sú odvodené zo slova bozieho, zo vzoru bozieho. Medzi nasimi nábozenskými predstavami a formami správania a predstavami a formami správania vyznávačov kultu kargo je predsa podstatný rozdiel len v mase veriacich a v tých tisícročiach, ktoré uplynuli odo dňa zrodu nábozenstiev. Ale milióny veriacich a veľký časový odstup nehovoria o tom, či na začiatku takisto nebolo nič iba omyl, nepochopenie techniky. Starozákonný prorok Ezechiel rozpráva vo veľmi exaktných opisoch o veľkom "pánovi", ktorý s veľkým lomozom klesol pred jeho očami na zem vo "voze" s "krídlami" a "kolesami". Jedine časový odstup umozňuje podať túto udalosť ako "prejav Boha".

Hrozienka z koláča kultu kargo

Môj priateľ Ulrich Dopatka, knihovník v Univerzitnej kniznici v Zürichu, zhromazďoval, prezeral a archivoval kulty kargo zo storočia, keď sa v čase veľkých objavov odohrali kultúrne konfrontácie. Dopatka este vzdy pracuje na knihe, ale dovolil mi, aby som vopred prevzal niektoré príbehy, perly minulosti. Hrozienka z prítomnosti.

Sestnásteho októbra 1978 vysielala BBC v Londýne v dokumentárnej relácii PANORAMA film o starte rakety v africkom Zaire. Kamera ukazovala skupinu černochov, ktorí s obdivom sledovali udalosť. Tlmočník sa ich spytoval na dojmy. Jeden z černochov odvetil: "Sú to nasi mocní priatelia, ktorí posielajú do neba oheň!" - Bolo by ta treba zájsť este raz, aby sme zistili, či sa tam vyvinul kult rakiet.

Keď etnológovia po prvý raz na helikoptére vyhľadali na Filipínach kmeň Tasadayov, akási starena sa hodila na zem a skryla si tvár. Ostatní príslusníci jej kmeňa obdivovali nebeskú obludu z bezpečnej vzdialenosti. Po opatrných kontaktoch vedci vpasovali magnetofón do jaskyne jedného Tasadaya, aby zachytili reakcie takpovediac pri prameni. Na "veci, ktorá kradne hlasy", bolo potom počuť slová úcty a obdivu k "veľkému vtákovi", ktorý im doviezol kargo, veľké dary. Vyjadrili nádej, ze sa znova budú môcť tesiť krásnym cudzím darom, stačí, ak budú zadobre s obyvateľmi "veľkého vtáka".

Tasadayovia sú potvrdením pravidla, ze ľudia zaskočení vo svojom primitívnom svete sú najprv plní zvedavosti a strachu a pokúsajú sa pomenovať cudzie technické vymozenosti pojmami z vlastného, dobre známeho prostredia. - Analogicky s tým sa z prvej fučiacej parnej lokomotívy stal u Indiánov "ohnivý kôň", telegrafné vedenie pozdĺz zelezničnej trate "spievajúci drôt". Príslusníci prírodných národov sa často pokúsajú napodobniť technické konstrukcie. Napríklad Frank Hurley zistil v dvadsiatych rokoch počas svojej expedície na Novú Guineu, ze domorodci v dedine Kaimari v zjednodusenej podobe zostrojili plavidlo, ktorým prisiel, a darovali ho deťom ako hračku.

Venezuelská etnologička L. Barcelová uvádza veľavravný prípad, ako vznikajú moderné mýty. Jej výskumy sa týkali indiánskeho kmeňa Pemonov v oblasti Gran Sabana vo Venezuele. Podľa ústneho podania Pemonov im kargo priniesol boh Chiricavai. Po svojom pobyte na Zemi sa vrátil k hviezdam, ale raz príde späť. Pri hľadaní jeho stôp pani Barcelová objavila aj novsie skalné kresby Pemonov, ktoré ju veľmi prekvapili: Do nebeskej ríse svojho boha Chiricavaiho zakreslili Pemonovia akýsi cudzí objekt, ktorý na skorsích skalných maľbách nejestvoval. Etnologička sa spýtala veľkňaza Pemonov, a ten odpovedal, akoby to bolo úplne samozrejmé: "To sú Rusi!" - Ako to? Pani Barcelová prisla na stopu tejto nepochopiteľnej výpovede. Ktorýsi príslusník kmeňa sa dopočul, ze Rusi vypustili do vesmíru "nebeské vozidlo" - satelit. Táto správa sa rozchýrila. Pemonovia boli presvedčení, ze prostredníctvom "Rusov" by mohli poslať správu svojmu starému bohu Chiricavaimu. Hneď sa aj rozhodli a traja gramotní príslusníci kmeňa sformulovali list Rusom a zverili ho istému misionárovi, aby ho odoslal ďalej. Tento list bol uverejnený v malom časopise misionárov a stal sa azda najkurióznejsím dokumentom [3] o správaní prírodných národov vo vzťahu k cudzej technike:

Veľavázení Rusi,

boli by ste ochotní urobiť mi láskavosť a poslať tento list môjmu svagrovi Chiricavaimu, ktorý pred niekoľkými rokmi odcestoval na jednu z hviezd blízko Mesiaca?

Milý svagor Chiricavai,

posielam Ti tento list s pomocou Rusov, aby som Ti podal správu o Tvojich príbuzných a povedal Ti, ze od Tvojho odchodu sa nám vodí zle a veľmi trpíme. Predtým Indiáni nezomierali a boli sme početní, ale dnes nás je málo, lebo kanamaisovia (belosi, pozn. autora) nás zabíjajú. Posli nám zopár z tých dobrých pusiek, nie tých, čo sú z Brazílie, ale také, aké boli z Uaranapi, ktoré rozochvievajú zem. A tak zničíme kanamaisov a ulovíme veľa vtákov a divej zveri. Ako sa más Ty tamhore? Tu máme často katar, hojne hnačiek, veľa komárov, čo nám nedajú spať. Milý svagor, veľa toho musíme prestať, lebo sa nikto o nás nestará. Nasa vďaka patrí misionárom, ktorí nám hovoria, ze keď budeme dobrí, po tomto zivote existuje este aj iný, lepsí, pre nás, čo trpíme. Inak naozaj neviem, čo s nami bude. Nosíte tamhore saty, alebo chodíte len so zásterkou opásanou okolo bedier? Posli nám aj kus červeného súkna. Rád by som tiez vedel, ako si sa odviezol na tú hviezdu, lebo nech som koľkokoľvek premýsľal, neviem na to prísť. Odletel si tam vari na supovi? Dnes nás Rusi ubezpečujú, ze onedlho tam budeme môcť vyletieť. Najlepsie bude, keď Ty prídes dolu a povies nám, ako si sa Ty odviezol hore, aby sme si nemuseli nad tým lámať hlavu. Ak by si tomuto listu uz nerozumel, lebo je písaný po spanielsky, posielam Ti zopár slov po nasom: Chiricavai achike non pona adombaton piak! Chiricavai, poď dolu na zem domov k svojim príbuzným. To je vsetko. Do videnia! Tvoj svagor Uaipayuri.

Historické kultúrne konfrontácie

"Vítali nás, akoby sme boli prisli z neba," napísal do svojej lodnej knihy Kristof Kolumbus (1451-1506), keď pristál na jednom z bahamských ostrovov. Toto jednoznačné nedorozumenie nehanebne vyuzili jeho neskorsí spanielski nasledovníci Hernando Cortez (1485-1545) a Francisco Pizarro (1478-1541). Viera Aztékov a Inkov im pomohla, lebo práve v čase, keď ta dobyvatelia prisli, mali prisľúbený návrat bohov Quetzalcoatla a Tici Viracochu.

Domorodci na Tahiti pokladali anglického moreplavca a objaviteľa Jamesa Cooka (1728-1779) za svojho navrátivsieho sa boha Ronga, ktorý podľa legendy opustil ich ostrov na "oblačnej lodi". - Moreplavcovi Walterovi Raleighovi (1552-1618), ktorý z poverenia kráľovnej Alzbety I. hľadal bájne El Dorado, pripravili Indiáni Virginie triumfálne privítanie a aj Pedro Alvarez Cabral (1468-1526), ktorý pre portugalského kráľa objavil a obsadil Brazíliu, sa sotva vedel ubrániť búrlivému klaňaniu domorodcov. - Toto odusevnenie neplatilo surovým dobyvateľom, jednoducho ich pokladali za navrátivsích sa bohov.

Prenesme sa sibnutím čarovného prútika do prítomnosti. Keď Hans Bertram písal a rozprával o svojich dobrodruzných letoch, nevynechal príbeh, ako mu jednoduché letecké okuliare - kedysi boli lietadlá otvorené - v Austrálii zachránili zivot. Prapôvodní obyvatelia nenapadli celú posádku len preto, lebo zo skalných kresieb poznali postavy znázornené s podobnými hrubými okuliarmi, ktoré pokladali za svojich bohov. "Raz v zivote som si mohol pripadať ako boh, a to mi zachránilo zivot pred zazerajúcimi pôvodnými obyvateľmi!" rozprával Hans Bertram.

So svetom bohov domorodci nespájali len osoby, ale aj predmety. Keď ich bieli dobyvatelia opustili, uctievali ich ako kultové objekty. Francis Drake (1540-1596), ktorý bol za svoje plavby, pre korunu veľmi výnosné, povýsený roku 1580 do sľachtického stavu, vzal roku 1579 do anglickej drzby kalifornské pobrezie. Na potvrdenie vlastníctva tam na silné stĺpy upevnili mosadznú dosku, do ktorej bola zapracovaná sesťpencová minca s podobizňou anglickej kráľovnej Alzbety I. Stĺpy a mosadzná doska sa stali stredobodom nábozenských obradov domorodcov.

Niečo podobné sa stalo roku 1565 na Floride. Francúzsky kapitán Jean Ribault tam postavil stĺp, takisto aby demonstroval drzbu, a vyzdobil ho erbom. Po rokoch prisiel jeho krajan Landonniére na to isté miesto a nasiel stĺp ozdobený vencami a oblozený obetnými darmi; darmi zahrnovali aj jeho samého. - Na tejto línii mozno v celej Afrike - vsade tam, kde Portugalci a Spanieli vyznačili hranice symbolmi svojho postavenia alebo hoci len farebne pomaľovanými stĺpmi - nájsť kulty ako spomienku na prvý príchod tajuplného bieleho muza.

Tieto spôsoby uctievania boli veru zavse aj dosť komické. Domorodci, keďze nemajú poňatia o technike, nevedia ani, či technický prístroj, ktorý sa pohybuje, nie je zivou bytosťou. Keď Frank Hurley v dvadsiatych rokoch podnikol expedíciu na Novú Guineu do oblasti Papuáncov, zistil, ze domorodci nepokladajú za bozskú bytosť iba jeho samého, ale aj jeho lodnému lietadlu sa klaňajú ako niečomu bozskému; kazdý večer sa zjavili so zaklatým prasaťom, ktoré obetovali na nose jeho stroja.

Vznik kultov si nevyzaduje ani osobné stretnutie. - Roku 1964 prenikla pozitívna správa o opatreniach amerického prezidenta Lyndona B. Johnsona az na tichomorský ostrov Nový Hannover. Vedelo sa iba toľko, ze ide o dobrý čin. To vsak stačilo, aby sa v predstavivosti ostrovanov premenil ďaleký prezident na vynikajúceho vládcu a ľudomila, ktorý by určite vedel zlepsiť aj ich smutný údel. Johnsonov kult sa síril od dediny k dedine ako epidémia. V marci 1965 odovzdali náčelníci, hovorcovia Johnsonovho kultu, na misionárskej stanici niekoľko vriec naplnených mincami: Za ne si chceli kúpiť prezidenta! Páter poslal ostrovanov s vrecami peňazí domov a vysvetlil im, ze prezidenta Johnsona nemozno kúpiť. Napriek tomu Johnsonov kult má podnes svojich tichých zanovitých prívrzencov. - Dokonca princ Filip, vojvoda z Edinburghu, manzel anglickej kráľovnej, sa tesí vlastnému kultu: Kmeň lounhanas na ostrove Tanna si ho vyvolil za svojho boha. Najvrúcnejsou túzbou domorodcov je, aby "boh Filip" zil medzi nimi; aby k nim mohol hocikedy zostúpiť z neba, vyklčovali v busi pristávaciu dráhu pre jeho nebeské vozidlo a - komu česť, tomu česť! - pre jeho prípadné zjavenie sú stále pripravené tri panny. Dobre by bolo byť bohom.

Etológ profesor Irenäus Eibl-Eibesfeldt, vedúci skupiny pre fyziológiu správania v Ústave Maxa Plancka v Bavorsku v Seewiesene a vedúci katedry v Mníchove, pozoroval moderný prípad vzniku kultu v západnej Novej Guinei. V severných oblastiach Centrálnych vrchov zije národ Mekov. Odjakziva verili, ze ich praotec Yaleenye sa kedysi za "dunenia a vírenia" [4] vynoril z vrchu, preletel vzduchom a stvoril ľudské pokolenie a rastliny. Keď belosi pristáli s lietadlami, zopakovalo sa to, čo sa pozorovalo aj u iných prírodných národov: Mekov sa zmocnila naliehavá túzba mať pristávaciu dráhu, aby svojim duchom dali prílezitosť vyhľadať ich. Eibl-Eibesfeldt: "Pristávacia dráha bola pre nich miestom zjavenia novej kultúry, s ktorou sa spájalo nábozenské opakovanie stvorenia a vytúzené statky." - Kargo.

Ako sa duchovia mýlia v "duchoch"!

Cesta k pochopeniu reality je vydlázdená omylmi a najtvrdosijnejsie zmätky spôsobia slovné nálepky. Etnológovia radi nazývajú náhle sa vynoriacich bielych dobyvateľov "duchmi", čo prevzali od prírodných národov. V ľudovej viere sa za duchov označujú numinózne bytosti, ktoré bývajú vo vrchoch, jazerách, lesoch a stepiach; predpokladá sa, ze majú neskutočnú silu a vedia pričarovať choroby a katastrofy. Duchovia sú spojení s poverou a vsade, kde je hrozivá situácia, vyskytujú sa duchovia; na strasidelnej dráhe v zábavných parkoch, známi sú vyvolávači duchov, obľúbený je sok, keď sa pritom zjavujú duchovia, hrôzu vzbudzuje mátozná ruka, desivý duch píse namiesto nenadaných autorov a s obľubou je privolávaný mátozný hlas. -Zakazdým keď sa prihodí niečo nepochopiteľné, zjavujú sa opisy, ktoré sú z nedostatku exaktných pojmov nejasné. Rozhovory s praobyvateľmi, aby sa analyzoval ich jazyk, sa sprvoti nemohli konať, lebo nebolo tlmočníkov, ktorí by mohli vsetko vyjasniť. S ich pomocou by sa bolo ukázalo, ze "primitívi" nazvali cudzincov duchmi len preto, lebo nevedeli pre tento prekvapujúci jav nájsť primeraný výraz. Preto sa mi charakterizovanie prvých belochov z úst prírodných národov ako duchov nepáči, lebo tí, ktorých videli, mali od duchov veľmi ďaleko a vojnové lode a lietadlá boli vsetko mozné, len nie "prístroje ducha". Tieto "javy" nazvali tak len preto, lebo samotné deje im boli nepochopiteľné. Ak v týchto súvislostiach budú v odbornej literatúre mátať duchovia, celkom reálne osoby sa zmenia na prízraky a technické prístroje na pochybné prírodné úkazy. Svet duchov strávi vsetko, čo sa mu podsunie. - Nedávno som čítal Goetheho slová, ktoré nadiktoval svojmu sekretárovi Eckermannovi: "Je stará pravda, ze oči a usi máme vlastne len pre to, čo poznáme." - Pôvodní obyvatelia nemali tieto oči a usi, lebo predstaviteľov cudzieho sveta nepoznali.

Diplomat a básnik Erwin Wickert vo svojom románe Der verlassene Tempel (Opustený chrám), vydanom roku 1985, opisuje príbeh geniálneho heidelberského matematika, ktorý vynasiel formulku času, a tým sa katapultoval do Talianska tretieho storočia, zil medzi bohmi a naostatok sám zostal v opustenom chráme na zbozne uctievanom stĺpe... zaujímavá, zábavná hojdačka medzi minulosťou a prítomnosťou. - Cestovateľ v čase je aj vo vedecko-fantastickej literatúre často postavou, ktorá sa zrazu vynára: veľký profesor vynájde stroj času a vďaka nemu uháňa generáciami do minulosti. V materializovanej podobe sa na hrôzu sekretárok a séfov zjavuje v kanceláriách nasich dní, hovorí cudzou rečou, poobzerá sa, pozrie na kalendár a zistí, ze pristál v nesprávnom čase. Kvízová otázka: Čo videli sekretárky a séfovia v muzovi z budúcnosti? Jasné, ze "ducha". Správnejsie by bolo povedať, ze sa vynoril ako duch, nie, ze tým duchom bol, lebo v tej vedecko-fantastickej verzii bol tu telesne prítomný. -Nie som apologétom UFO, ale čo-to by som chcel uviesť na správnu mieru. Vsevedúci sú zajedno v tom, ze po prvé, UFO nejestvuje, po druhé, musí byť optickým klamom, a po tretie, dokonca "prízračným zjavením". Ak by, ktohovie, UFO predsa len existovalo, pobaví sa ich posádka na nás rovnako ako niektorí mudrlanti na kultoch kargo.

Nepísem dizertáciu, ktorá sa musí môjmu konzultantovi páčiť. Neskúmam kulty kargo a iné kulty preto, aby sa zistilo, kde sa de facto hovorí o "duchoch" (predkoch!), kedy pôvodní obyvatelia tým istým slovom označujú ľudské postavy, kde sa mimozemsťania stali iniciátormi kultov. Je mi jasné, ze okolo týchto kultov je veľa záhad a ze sa ta dostali aj nepochopené prírodné úkazy. Neuspokojím sa so zjednodusujúcimi výkladmi, lebo neberú do úvahy mimozemský prvok, reálne návstevy "nebeských bytostí", ktoré kedysi poctili nasich dávnych predkov. Len čo sa v príslusných úvahách zjaví aj tento aspekt, mozno prijať kazdé vysvetlenie.

Ironggali

Pôvodné obyvateľstvo Salamúnových ostrovov v Tichom oceáne si zachovalo mätúci mýtus o stvorení, kde vystupuje ústredná postava, ktorú nemozno spájať ani s duchmi, ani s pozemskými bytosťami. Táto postava sa volá Ironggali, čo v preklade znamená: Ten, čo zhora na vsetko pozerá. Mýtus opisuje Ironggaliho ako bytosť, ktorá býva vo vzduchu a nepotrebuje zem; bola tu vraj deň a noc a svoje "odpadky" hádzala do mora, zila sama pre seba a iba z času na čas zastala nad morom, aby zavrtela nohami. Ironggali napokon stvoril stromy, plody, zvieratá a ľudí. U Ironggaliho prebieha vsetko ako v čarodejnom cirkuse Roncalli, kde veľkí i malí začudovane otvárajú ústa.

Mýty nevznikali z ničoho nič. Pred sto a viac rokmi nejestvoval lietajúci beloch, čo by sa bol vznásal nad Tichým oceánom, nepotreboval zem pod nohami, a ani duchovia neprodukujú odpad, ktorý hádzu do mora a spinia ním zivotné prostredie. Kto dobre počúva a pozorne sa zadíva, zistí, ako citlivo rozlisujú "primitívi" medzi duchmi a reálnymi bytosťami. Ak "duchom" poskytli krásne zeny a dovolili, aby doslo k pohlavnému styku, potom naozaj neslo o nijakú prízračnú činnosť.

Čo napísal Béróssós

Keď Alexander Veľký vládol nad Babylonom, zil tam - asi okolo roku 350 pred Kr. - Mardukov kňaz (aj Belov alebo Baalov) Béróssós. Podľa babylonských dokumentov Béróssós napísal po grécky trojdielne historické dielo (Babylonika); prvá kniha sa zaoberá astronómiou a stvorením sveta, druhá desiatimi prakráľmi pred potopou sveta a osemdesiatimi siestimi kráľmi, čo po nich nasledovali; tretia kniha, čisté dejiny, siaha az po Alexandra. Babylonika sa zachovala vo fragmentoch, citoval z nich Lucius Seneca a Josephus Flavius, súčasník Jezisov, zaradil Béróssósa medzi veľkých vedcov minulostí. - Samozrejme, Mardukov kňaz mal pre svoje dielo k dispozícii dokumenty zo skorsích storočí, existujú z nich uz len útrzky, lebo naostatok boli zničené vsetky veľké kniznice sveta - v Babylone, Pergamone, Jeruzaleme, Alexandrii a Ríme. Béróssós, odvolávajúc sa na oveľa starsie duchovné dedičstvo, napísal:

"V prvom roku sa z Eritrejského mora (dnes Arabské more, pozn. autora), tam, kde hraničí s Babylóniou, vynorila rozumom obdarená zivá bytosť menom Oannes. Telo mala úplne ako ryba. Pod rybou hlavou vyrástla vsak iná hlava, ľudská. Z chvosta ryby vyrástli ľudské nohy a mala ľudský hlas. Jej obraz sa zachoval podnes. Táto bytosť sa cez deň stýkala s ľuďmi, vôbec nejedla a priniesla im základy písma, vedy a najrozličnejsích umení. Učila ich, ako stavať mestá a zriaďovať chrámy, ako zavádzať zákony a premeriavať krajinu, ukázala im, ako siať a zberať úrodu, a vôbec vsetko, čo patrí k uspokojovaniu denných zivotných potrieb. Od tých čias sa nevynaslo nič, čo by to prekonalo. Oannes vsak napísal knihu o vzniku a utváraní státov a odovzdal ju ľudstvu."

A kam sa tento významný a seriózny opis - od nemnohých vedcov, ktorí sa tým vôbec zaoberali - odsunul? Medzi ROZPRÁVKY! Béróssós, veľký vedec svojej doby, bol diskvalifikovaný, lebo jeho správa sa nedala zladiť s takzvanými vedeckými poznatkami! Predhistorickí autori, ktorí potvrdzujú, čo hovorí Béróssós, sú takisto hneď zaradení medzi rozprávkarov.

Prehliadlo sa, zámerne sa zabudlo, ze v posvätnej knihe Parsov, v Aveste, sa pod menom Yma vynára z mora rovnako tajuplný učiteľ, ktorý učil ľudí? U Feničanov sa táto bytosť rovnakého pôvodu a rovnakých schopností volá Taut a v starej Číne za čias cisára Fu Siho sa zachovala tradícia, ze sa z vôd Meng-ho vynorila "obluda s konským telom a dračou hlavou a na chrbte s tabuľou plnou písmových znakov" [5].

Naozaj by nám nikto nemal vázne nahovárať, ze Oannes, Yma, Taut a tá bytosť z Číny sú "duchovia". Duchovia nemajú "poznatky o vedách a písmových znakoch", nie sú ani schopní učiť, ako stavať "mestá a chrámy", viesť ruku, keď sa "zavádzajú zákony a premeriava krajina". Duchovia zvyčajne "nepísu knihu a neodovzdávajú ju ľudstvu".

V druhom storočí po Kr. zil vedec, ktorý svojim kolegom z konca druhého tisícročia napísal do pamätníka čosi pozoruhodné. Bol to filozof, rétor a sofista Lucius Apuleius, ktorý zil za čias cisára Marka Aurélia (161-180 po Kr.). Apuleius bol veľmi scestovaný muz, studoval v Kartágu a Ríme, poznal egyptských kňazov a chrámy a mal prístup k starým tradíciám národa na Níle. Jasnozrivé napísal vo svojich Metamorfózach:

"Nadíde čas, keď' sa bude zdať, ze Egypťania slúzili zbytočne zbozne a horlivo bozstvu, lebo bozstvo sa zo zeme vráti späť do neba a Egypt zostane opustený... Ó, Egypt! Egypt! Z tvojich znalostí zostanú iba bájky, ktoré sa neskorsím pokoleniam budú zdať neuveriteľné."

Záver

Svojím odbočením cez kulty, a tu najmä cez kulty kargo, som chcel dokázať, ze:

-    nové kulty (a nábozenstvá) sa rodia z konfrontácií s nepochopenou technikou,

-    predmetom vyssej kultúry sa nizsia kultúra klania ako "bozským predmetom",

-    príslusníci nizsích kultúr sa pokúsajú upozorniť na seba,

-    často veria, ze technické prístroje sú zivé bytosti,

- napodobňujú skutky a činy nepochopeného cudzinca. Prapočiatky mnohých kultov netreba hľadať ako ihlu v kope sena. Kulty kargo vznikali aj v nasom storočí, kulty okolo veľkých dobyvateľov a cestovateľov okolo sveta v historicky prehľadných, určitých dobách. Z týchto verifikácií je známe, prečo a ako sa kulty napodobňovali. Nenúka sa nám preniesť tieto spôsoby správania na národy predhistorických epoch, tobôz, ak mnohé vykazujú znaky kultov kargo? Čo boli originály kultových objektov, ktoré si národy vytvárali v predhistorických časoch? Ak si za vzor vzali technické prístroje, keď vo svojich mýtoch opisovali účinky čohosi nepochopeného, čo vlastne videli? Chceli na seba upozorniť; na koho zameriavali svoje konanie? Kde sa chrámy stavali ako realizácie nebeských rezidencií, aké nebeské rezidencie boli vzorom, aké stavebné plány? Čiu pozornosť sa pokúsali upútať, keď do zeme vyrývali obrovité znaky viditeľné len z výsky? Komu a čo chceli signalizovať?

Máme styri alternatívy:

- Kulty, nábozenstvá, vznikli z fantázie, z nepochopiteľného "ducha", ako prirodzenými fenoménmi podnietené zelané

myslenie.

- Uz pred tisícročiami sa národy, kmene ocitli zoči-voči ľuďom vyssie vyvinutých kultúr (civilizácií) - vznikol akýsi predhistorický kult kargo.

- Uz pred tisícročiami existovala pozemská, technická civilizácia, ovplyvňujúca primitívnejsie podmienky zivota.

- Uctievaním a napodobňovaním sa "bohovia" zmenili na mimozemsťanov.

V zásade je mozný kazdý z týchto variantov, no prvé dva mozno vylúčiť pri mnohých kultoch, nie vsak pri vsetkých. Dokazujú to fundované historické stúdie, ako vyplýva zo vsetkého, čo sa tradíciou presne zachovalo. Kazdý vie, ze ani panovníci Inkov, ani Gaius Július Caesar, ani Sokrates, ani starí perzskí králi nepoznali lietadlá alebo dokonca kozmické lode. Mýty a tradície, historické knihy pradávnych čias rozprávajú vsak o lietajúcich bohoch, o úsilí pradávnych predkov vyrovnať sa lietajúcim bytostiam; zároveň sa v nich tvrdí, ze nebeskí učitelia ich naučili rôznym pre zivot dôlezitým veciam. To vsetko nebolo mozné odpozerať od iných starých národov, lebo ony samy netusili nič z toho, čo sa tradíciou zachovalo. - Tretiu alternatívu mozno vylúčiť v mnohých prípadoch kultov - no zasa nie vo vsetkých! V historických dielach sa nič nepíse o technicky vysoko vyvinutých civilizáciách v ranom staroveku - okrem legendy o Atlantíde. Ak vsak Atlantída existovala, treba ju zaradiť pod bod 4, lebo Atlantídu vraj postavili bohovia a bohovia v nej vládli. Napokon, vsetko zachované tradíciou nehovorí výslovne o pozemských bytostiach, o ľuďoch, ktorí prisli navstíviť raných obyvateľov zeme, ale vzdy o nebeských postavách, ktoré prisli z neba alebo z ďalekej diaľavy. Ale ako pri kultoch kargo ľudia navstevujú ľudí, tak domorodci v nizsie vyvinutých kultúrach si predsa len vsímajú, ze bytosti uctievané ako bozské sú ľudia, k čomu prispieva aj úsilie dnesných objaviteľov, ktorí sa rýchlo a usilovne učia jazyky, aby mohli oznámiť, z akej krajiny prichádzajú. Alebo by sa z času na čas vracali, aby sa mohli venovať svojim záujmom. Ani boh Inkov Viracocha, ani jeho mayský kolega Quetzalcoatl sa nevrátili na svoje "pôsobiska", čo ako po nich túzili, a aj lietajúce veličenstva, "strázcovia nebies", zo správy proroka Henocha zmizli navzdy bez stopy.

Je jasné, ze na diskusiu sa mi vidí vhodný iba stvrtý návrh. Nikto hádam nie je taký opovázlivý, aby nazval klamármi vsetkých kronikárov pradávnych čias s ich správami. Môzem vychádzať z predpokladu, ze vtedy neexistovali spravodajské agentúry. Prečo sa potom vsetky opisy v jadre zhodujú? Alebo boli azda vsetci pradávni reportéri vyučení na nejakej nebeskej vysokej skole?

"Kto sa vzdá istého, aby sledoval neisté, ten stratí isté, a aj neisté je stratené," píse sa v staroindickej vede Narajana, Hitopadesa l, 205.

Korunný dokument Nazca

Nasa Zem sa doslova hmýri pozostatkami "napodobenín nebeských rezidencií" a "letiskami prízrakov". Vsetkým by som chcel porozprávať o klasickom, často pertraktovanom svedectve na rovine pri Nazce, v Peru juzne od Limy. Uz počujem, ako moji čitatelia vzdychajú: Zasa tá istá pesnička! Moji kritici sa na to natesene vrhnú - čo mi najmenej prekáza, lebo: "Kritik je sliepka, ktorá kotkodáka, keď iné znásajú vajcia!" (Giovannino Guareschi, 1908-1968, otec Dona Camilla a Pepponeho). Nebudem svojich čitateľov nudiť - vari som hlúpy? Ale medzitým dozrel čas niečo objasniť.

Pred sedemnástimi rokmi som v Spomienkach na budúcnosť napísal na stranách 21 a 22 (Slovenský spisovateľ, 1993):

"Nám vsak 60 km dlhá rovina pri Nazce, ak ju pozorujeme zo vzduchu, jednoznačne vnuká predstavu letiska." - A: "Je azda pochabá domnienka, ze pásy z kameňa boli vybudované, aby ,bohom' ukázali: pristaňte tu! Vsetko je pripravené, ako ste ukázali! Mozno budovatelia geometrických pásov netusili, čo robia. Ale azda vedeli, čo ,bohovia' na pristátie potrebujú."

Od tejto provokatívnej hypotézy sa vo vsetkých médiách uverejnilo veľa príserných nezmyslov o záhadných pústnych plochách v Peru a mne podsunuli vyhlásenia, ktoré nemali hlavu ani pätu. Kdekoľvek sa ocitnem v diskusii, vzdy sa mi raz-dva nastolí téma Nazca. A vzdy pri prvej intenzívnejsej výmene slov vysvitne, ze diskutujúci vôbec nevedia, čo som naozaj napísal. Je to priam klasický prípad odvádzania obete na bitúnok. Nie som rodený obetný baránok, tobôz, keď poznám pre seba lepsiu pozíciu, lepsiu preto, lebo je odborná.

Nechcem sa vyhnúť boju. Chcem do posledných detailov opísať, čo vsetko poschádzalo vedcom doteraz na um k záhade Nazca. Aby mali aj v budúcnosti námety na bájky, poskytnem im údaje, ktoré nelezia na rovine pri Nazce. - Poďme teda do základnej skoly!

Zálezitosť, okolo ktorej sa strhli také prudké boje, je vrytá do pôdy peruánskej pampy na juh od Limy.

Celé generácie sa prechádzali alebo prevázali prinajmensom l 500 rokov po nazskej rovine. Nikto si nevsimol, nikomu neboli nápadné vrypy v pôde, az kým roku 1939 doktor Paul Kosok z univerzity na Long Islande v New Yorku doslova nevyletel do vzduchu. Kosok preletel medzi mestečkami Palpa a Nazca nad pústnou plochou v jednomotorovom sportovom stroji; pod sebou videl červenohrdzavú rozpálenú pôdu a temnú stuhu Panamericany, Carretera Interamericana, ako sa tá cesta volá po spanielsky. Dôvod na Kosokovo vzdusné podujatie bol prostý: Dopočul sa, ze na pústnej ploche dlhej asi 60 km sú vyznačené čudesné čiary; čo ako hľadal, na pôde nemohol nič objaviť. Zo vzduchu potom zreteľne videl jasné lichobezníkové plochy na tmavohnedom podklade. Letel pozdĺz rovných línií, ktoré po niekoľkých kilometroch zahýbali v pravom uhle podobne ako pristávacie dráhy. Kosokovo lietadlo hučalo nad krehkými čiarami perfektne zakreslenej spirály. Nevyzerá to ako obrovský pavúk? Klesol do výsky 500 metrov a jeho predpoklad sa potvrdil: bol to zreteľne do pôdy vyhrabaný pavúk. Kosok od údivu nevedel, kam z konopí. Zazrel obrysy opice so zakrúteným chvostom, potom rybu, jastera, a napokon na kosých, k nebu obrátených horských stranách 30 metrov vysokú ľudskú postavu a dve tváre, hlavy ovenčené lúčmi.

Doktor Kosok sa vlastne zaoberal tým, ze sledoval inské kanály a vodovody vsade, kadiaľ prebiehali, lebo nie je predsa mozné, aby náhle zmizli. Pri hľadaní stôp nasiel najväčsiu, najzáhadnejsiu obrázkovú knihu ľudstva. Keďze mu čiary spontánne pripomenuli letisko, historik hľadal radu u archeológov. Podľa jeho mienky nemohlo ísť o vzory letísk, lebo letiská s podobným značkovaním vznikli az v nasom storočí.

Vznikali dohady. Mnohí si mysleli, čo sa napokon núkalo, ze ide o staré cesty Inkov, ale tohto vysvetlenia sa zanedlho vzdali. Načo by boli paralelne prebiehajúce cesty, ktoré sa náhle začínajú a práve tak náhle sa končia?

Keďze sa na planine pri Nazce často vynárajú lichobezníky, skrsla dokonca myslienka, ze ide o symboly akéhosi trigonometrického nábozenstva. K tomu sa vsak nehodili ostatné nakreslené figúry, spirály a zvieratá.

Roku 1946 sa nemecká matematička a geografka Dr. Maria Reicheová stretla s Američanom Kosokom. Kresby a zopár fotografií tak uchvátili mladú vedkyňu, ze sa podujala objasniť nazskú záhadu. - Pani Reicheová sa nasťahovala do haciendy San Pablo neďaleko pozemných kresieb. Systematicky premeriavala línie a figúry. O tri roky spolu s Paulom Kosokom uverejnila rozpravu Ancient Drawings on the Desert of Peru [6].

Uplynulo 40 rokov.

Máriu Reicheovú podporovali institúcie a peruánske vzdusné sily: uz nikdy sa neodpútala od nazskej záhady. Dnes býva v Nazce v hoteli Turistas, kde jej peruánska vláda ako prejav uznania za jej úsilie poskytla izbu na dozivotie.

Takmer 40 rokov výskumu v horúčave vyprahnutej pampy! Vyriesila sa medzitým táto záhada ľudstva?

Sprvoti pani Reicheová pokladala za mozné, ze ide o "astronomický kalendár" [7], lebo skutočne dve z tých nespočetných úzkych čiar smerujú presne podľa kompasu k letnému a zimnému slnovratu. Vedkyňa potom predpokladala astronomickú obrázkovú knihu, lebo niektoré z vyrytých figúr ponúkajú myslienku na hviezdne obrazce. Dnes sa hovorí skromne o "magických čiarach".

Čítal som v odbornej literatúre, videl a počul som v televíznych spravodajstvách, ze pri týchto fenoménoch ide predovsetkým o vyryté kresby zvierat. Dojem, ktorý nám chcú vsugerovať, je úplne nesprávny! Prvé, čo sa dá rozpoznať na pústnej ploche, sú totiz pristávacie dráhy, cestám podobné línie, siroké 30, 50 a viac metrov a dlhé často vyse dvoch kilometrov. Navyse vedľa a nad tým sú nespočetné tenké, ale niekedy az meter siroké čiary, ktoré sa akoby nakreslené podľa pravítka v dĺzke viacerých kilometrov zbiehajú k veľkým "pristávacím dráham" a ústia do nich ako zväzky lúčov. Á potom, ó, zázrak!, tieto čiary vyliezajú úplne rovno hore do vrchov alebo prebiehajú paralelne po piatich. Aby som objasnil túto mnohorakosť, musím spomenúť, ze niektoré z týchto úzkych čiar krízia "pristávacie dráhy" v pravom uhle a inde sa zasa spájajú v ostrom uhle. Z jedného kopca, vzdialeného iba niekoľko metrov od Panamericany, prebieha 5 čiar na sever, juh a západ. Medzi úzkymi čiarami a "pristávacími dráhami" lezia veľké, az 800 metrov dlhé lichobezníky Celkový obraz tvoria rôzne siroké čiary; medzi nimi sa nachádzajú relatívne malé vyryté obrazce rýb, vtákov, pavúkov, opíc a ľudí. Vzhľadom na rozmery ide napríklad o dosť malú rybu, je dlhá presne 25 metrov, pavúk iba 46, opica necelých 50 metrov, iba kondor, ktorý je napokon najväčsím vtákom v Andách, rozprestiera svoje krídla do sírky 110 metrov pri dĺzke tela 120 metrov. Záhadný vták meria so svojím nadmerne veľkým zobákom dokonca hrdých 250 metrov.

Vyryté obrazce z Nazcy by dnes sotva boli viditeľné, nebyť pani Reicheovej a jej pomocníkov, ktorí ich metlami zbavili piesku a kamenia. Čiary a "pristávacie dráhy" sú, pravda, vyryté do pôdy tak tuho, ze by boli jednoznačným signálom pre nebesá aj bez prispenia usilovných kolón čističov! Rozdielna kvalita čiar a figúr pripúsťa domnienku, ze vznikli v rôznych obdobiach.

Obrázkové záhady s mnohými otáznikmi

Čo vsetko sa spekulatívne nevnásalo do tejto "najväčsej obrázkovej knihy ľudstva"! - Podľa hypotéz pani Reicheovej predpokladá profesor Aldon Mason [8], ze tieto postavy "predstavujú pravdepodobne bozstvá", a ďalej: "Nepochybne sa tam vystavali pre oči nebeských bozstiev."

Archeológ amatér Jim Woodman [9] ozivil diskusiu, keď sa jednoducho spýtal, ako mohli Inkom osoziť tieto obrazce vyryté do pústnej pôdy, keď sa vo svojej celistvosti dajú rozpoznať iba zo vzduchu! Keďze vedci boli zajedno v tom, ze predinkovské kmene nepoznali vzduchoplavbu, Jim Woodman konstatuje: "To, ze vedci doteraz nevedia nič o lietajúcich strojoch starých Peruáncov, neznamená, ze by títo Indiáni skutočne nevedeli lietať!"

Woodman to chcel vedieť presne. Ak nie z lietadiel (alebo vesmírnych lodí), Inkovia by boli mohli pozorovať panorámu zo vzduchu aj pomocou balónov naplnených horúcim vzduchom! Archeológ amatér hľadal informácie v International Explorers Society na Floride. Jeden zo spolupracovníkov si spomenul na brazílsku známku leteckej posty za jedno cruzeiro z roku 1944, na ktorej je starý balón poháňaný horúcim vzduchom; bol to balón, ktorý Portugalec Bartolomeo Louranco des Gusmäo vypustil v sedemnástom storočí nad Lisabonom. Balón mal tvar pyramídy postavenej na hrote. Ako sme uz povedali: Jim Woodman to chcel vedieť presne. Vybavený dostatočným mnozstvom dolárov na svojho koníčka dal z jemnej peruánskej bavlny zosiť trojuholníkovitý balón - 25 metrov vysoký, 25 m siroký, s obsahom 2 250 metrov kubických. Pokrstil ho menom KONDOR I. Na balóne bola zavesená 2,5 metra dlhá, 1,5 metra vysoká gondola, ktorú Indiáni Aymara uplietli z ľahkého tŕstia na brehu jazera Titicaca. Explorer Society prevzal na seba náklady za zhotovenie a Indiánom vyplatil za ich ručnú prácu celých 43 dolárov! Za takýchto podmienok sa este mozno oddávať svojmu koníčku.

Balón testovali neďaleko Cahuachi, niekdajsieho hlavného mesta Inkov Nazcy. Páľava z ohniska sa zaviedla do balóna. Jim Woodman a Julian Nott z Explorers čupeli v gondole. KONDOR I. sa vzniesol. Z výsky 130 metrov pomaly klesal na zem. Obidvaja piloti vyliezli z gondoly. Balón zbavený ľudského nákladu poskočil a odtancoval ľahučko ako detský balónik do jasných výsin. Po niekoľkých kilometroch KONDOR I. pristál kdesi na náhornej planine púste.

Neriadený let balóna dal vedcom z Floridy podnet oziviť myslienku:

V Peru svieti takmer kazdý deň slnko, rovina pri Nazce je primerane rozpálená. Čo by bolo, keby sa čierny balón z veľmi ľahkého materiálu ohrial cez deň sám? Mozno Inkovia týmto vzdusným spôsobom pochovávali mŕtvych, alebo nechali zomretých panovníkov, aby v takejto gondole balóna leteli v ústrety slnku! Napokon, Inkovia sa nazývajú "synovia Slnka". Verili kňazi, ze ich bozskí vládcovia sa po smrti musia vrátiť k Slnku?

Čo ako zábavne a dobrodruzne pôsobí Woodmanov projekt, má predsa len isté háčiky. Mozno si panovníci Inkov úplne ziví z výsky slastne prezerali vyryté obrazce, ale je mozné, ze treba vychádzať z predpokladu kráľovských pohrebov vo vzduchu. Ja sa vsak spytujem sám seba: Sú na start balóna potrebné "pristávacie dráhy"? Jim Woodman vsak staval na omyle, ze panovníkov Inkov posielali do neba ako "synov Slnka". Tvorcovia figúr a čiar pri Nazce vsak neboli Inkovia! Zili dávno pred Inkami. Niet nijakých dokladov, ze by sa predinkovskí panovníci boli pokladali za "synov Slnka". Tento originálny pokus nebol ničím iným ako chybným startom.

Peruánski archeológovia ma ubezpečovali, ze islo o "čiary určené pre poľnohospodárstvo". Ale čo! V tomto kraji nerastie ani stebielko trávy. - Siegfried Waxmann [10] z Východného Nemecka sa nazdáva, ze v spleti čiar rozpoznal "kultúrny atlas dejín ľudstva".

Olympia v pampe!

Kto má vlasy, priťahuje za ne nové návrhy na riesenie. S nohami pevne na zemi premenil mníchovský patentový právnik Georg A. von Breunig vyryté obrazce na pozostatky predinkovskej Olympie: Rovina bola akýmsi gigantickým sportovým areálom, bezci Inkov museli prebehnúť po čiarach a figúrach, skôr nez vystúpili na stupeň víťazov.

Televízny profesor Hoimar von Ditfurth sa pokúsil obhájiť túto naozaj čudesnú myslienku. Keď bezci idú do zákruty, muselo by byť na zákrutách nahromadené viac kamenia a piesku ako na priamkach. Merania na niektorých zákrutách naozaj priniesli obhajovaný výsledok. Vázne to môze brať ten, kto tento kraj nikdy nevidel! Na planine pri Nazce prsí najviac ak pol hodiny do roka, pôda je vyschnutá, nie, priam vyprahnutá. Vsevedúci profesor nespomenul, prečo by predinkovské kmene preniesli svoju Olympiu práve na túto vyprahnutú náhornú planinu. Bezci by na rovine veľkej vyse l 000 kilometrov stvorcových unikli aj najďalekozrakejsím očiam divákov, neboli by ich videli ani len vo veľkosti mravca! A keďze je to viditeľné len zo vzduchu, ani jeden Inka by nebol mohol zistiť, okolo ktorých figúr sa sportovec práve obracia. Napokon, mnohé figúry lezia krízom cez horské stráne. Azda sa sportovci vyznačovali schopnosťou návstevníkov jarmokov, ktorí sa prilepia na steny rotorov? Páni von Breuning a Ditfurth by mali čo najrýchlejsie zabudnúť na grotesknú Olympiu na rovine pri Nazce.

Overkill pre astronomický kalendár pani Reicheovej Zostáva vlastne uz len "astronomický kalendár" pani Reicheovej. - Veda sa ujala hypotézy, ako sa patrí, veď vseličo nasvedčovalo tomu, ze niektoré línie upozorňujú na určité konstelácie planét v priebehu roku, napríklad Plejád.

Gerald S. Hawkins, profesor astronómie na Smithonian Astrophysical Observatory v Cambridge v státe Massachusetts, sa so svojimi spolupracovníkmi vybral do Nazcy. Skupina výskumníkov si niesla v batozine najmodernejsie meracie zariadenia a počítač, ktorý mal v pamäti vsetky dôlezité konstelácie hviezd. Boli v ňom ulozené vsetky postavenia hviezd, ako ich bolo vidieť nad Nazcou za uplynulých 6 900 rokov. Počítač dal za minimálny čas odpoveď na otázku: Kde stáli Plejády nad Nazcou začiatkom jari roku 3100 pred Kr.? Kde stáli na jeseň v tom istom roku?

Po dlhotrvajúcich meraniach a vkladaním údajov do počítača dostal elektronický mozog otázku: Ktoré čiary ukazujú na ktoré hviezdy medzi rokom 5000 pred Kr. a 1900 po Kr.?

Kolóny čísiel, ktoré počítač vytlačil, boli pre hypotézu pani Reicheovej zdrvujúce. Profesor Hawkins [12]: "Nie, tieto čiary neboli zamerané na planéty... Rozčarovaní sme sa museli vzdať teórie astronomického kalendára."

Napriek tomuto jednoznačnému vedeckému objasneniu sa opäť a opäť vynára tvrdenie: je dokázané, ze vyryté obrazce na rovine pri Nazce reprodukujú ozrutný astronomický kalendár. Pre pani Máriu Reicheovú je nepochybne sklamaním vidieť, ako počítač zničil jej celozivotné dielo. Zostáva jej epochálnou zásluhou, ze Nazcu premerala a skatalogizovala. Bez týchto údajov by profesor Hawkins so svojím tímom nikdy nebol mohol robiť výskumy.

Hľadanie vysvetlenia Nazcy pokračuje. Aj antropológ profesor Willam H. Isbell z Newyorskej státnej univerzity nasiel nejaké vysvetlenie: Pracovná teória! - Isbell dodatočne vyriesil vsetky problémy trhu práce Inkov. Tvrdí, ze v uplynulých storočiach nemali skladiská so zásobami, aby ta ulozili vsetky plody; preto v rokoch dobrej úrody hrozilo nebezpečenstvo, ze obyvateľstvo sa nadmerne rozmnozí a v rokoch zlej úrody bude hladovať. Isbell povedal, čo robili. "Riesenie problému spočívalo v tom, upriamiť spoločný záujem obyvateľstva na ceremoniálne práce, ktoré odčerpajú dostatok energie, aby sa pravidelne vyčerpali hospodárske prebytky." Newyorsky vtipkár je toho názoru, ze vôbec nezálezí na tom, či Inkovia boli schopní pozrieť sa na diela svojej pracovnej terapie, neslo pri tom o nič iné ako o zaobstarávanie práce, aby "sa týmto spôsobom reguloval počet obyvateľstva". Také dačo si ozaj mozno len vymyslieť! Touto metódou by sa dali skonzumovať aj poľnohospodárske prebytky EU a USA. Treba uz "len" uváziť, aké absolútne nezmyselné veľkostaveniská by sa pre nové generácie dali na svete vybudovať. V bohatých rokoch sa pracujúci zbavia tuku a pri ťazkej drine ich prejde chuť plodiť deti. Vtedy pravdepodobne dávali kňazi Inkov ľudu prehľadné tabuľky kalórií - to by tak bolo asi v zhode s Isbellovou líniou. Tohto úradu by sa mohla ujať Svetová zdravotnícka organizácia. Informujte sa u Isbella! Nič nie je také absurdné, aby sa to predsa len nevyslovilo. Helmut Tributsch, profesor pre fyzikálnu chémiu na Slobodnej univerzite v Berlíne, spakruky vyriesil väčsinu predhistorických záhad sveta [14]. Veď povedal celkom zreteľne, ze veľké predhistorické kultové miesta "sa stavali vzdy na stanovistiach, na ktorých mimoriadne často mozno pozorovať zrkadlenie vzduchu". - Ako dôkaz spomína menhirové polia vo francúzskom Bretónsku, odvoláva sa na Stonehenge v Anglicku, upozorňuje na svätyňu Olmeken v La Venta pri Mexickom zálive, na egyptské pyramídy a, prirodzene, na Nazcu. Čo podnietilo ľudí k týmto záhadným dielam? Čo ich poháňalo v ich nepochopiteľnej činnosti?

Čáry-máry fuk: vsade je fatamorgána. Na nebi vidieť "farbami hýriace predstavenia", vidieť ďaleké ostrovy, lesy a stavby: "Len na veľké vzdialenosti vidieť chrámy, ako sa z času na čas odzrkadľujú na nebi, čo jednak vysvetľuje, prečo museli byť veľké, aby si mohli nárokovať na výsadu svätosti. Kultové miesta fatamorgány sa tak zmenili na kontaktné zóny s oným svetom." Podľa Tributscha to platí, ako sme povedali, aj pre čiary pri Nazce, a keďze ani po častejsích pobytoch tam nemôzem dosvedčiť existenciu fatamorgány, utŕzim profesorské zaucho: "Däniken si jednoducho tvrdí, ze obrovské pristávacie dráhy na pústi Nazca-Palpa zhotovili astronauti z iných planét ako pristávacie dráhy." Pritom mi neprekázalo, "ze astronauti, ktorí by na svojej ceste museli prebrúsiť síry priestor, sa veľmi nemohli spoliehať na lietadlá s nosnými plochami". K tomu zauchu sa este vrátim. Ani zďaleka nechcem zosmiesniť idey profesora Tributscha, mohlo by na nich byť niečo, pokiaľ ide o vznik istých kultov.

Mimochodom, uz len toľko: Na rovinu pri Nazce sa nehodia. Tam sú - kto by to poprel? - nielen vodorovne prebiehajúce čiary a figúry, ale aj veľmi mnohé na sikmých horských svahoch. Vody, absolútne nevyhnutnej pre fatamorgánu, na tejto vyprahnutej rovine niet, takmer nikdy tam neprsí. Zato pod rovinou bola voda. Trpezlivosť. Este sa vrátim k týmto zdanlivo protirečivým tvrdeniam, ale najprv by som chcel skompletizovať teóriu sekvencií.

Ariadnina niť pre Nazcu?

Ariadna, dcéra kráľa Minosa na Kréte, pomohla Theseovi, aby v labyrinte nezablúdil; dala hrdinovi klbko priadze a vďaka nemu sa po bludných cestách dostal na slobodu.

Nasiel azda Svajčiar Henri Stierlin [15] Ariadninu niť, ktorá by nás vyviedla z labyrintu záhad okolo Nazcy? Jeho spis vydaný roku 1983 v Parízi sa hrdí titulom: Nazca, la clef au mystére ~ Nazca, kľúč k tajomstvu. Stierlin vykladá čiary pri Nazce ako "pozostatky stôp ozrutných gigantických tkanín". Dohad sa zakladá na fakte, ze Indiáni v Nazce boli vynikajúci tkáči; v nespočetných hroboch okolo Nazcy, Palpy a Paracasu sa nasli tkaniny Inkov v očarujúcich farbách a s fantastickými motívmi. Mnohé tkaniny nemajú obrubu a sú utkané z jedinej nite, ktorá môze byť dlhá aj niekoľko kilometrov. V Paracase objavili tkané práce 28 kilometrov dlhé a 6 metrov siroké, v ktorých boli zapracované nite dlhé skutočne vyse 50 kilometrov!

Jasné, ze ani stará matka najstarsieho náčelníka nemohla mať takéto nite ovinuté okolo rúk a pridŕzať ich usilovnej neveste. -Stierlin vychádza z toho, ze predkolumbovskí Inkovia nepoznali koleso ani kruh a takisto motovidlo a osi. Praktický Svajčiar sa spytuje: Ako sa ukladali takmer nekonečné nite, aby sa viacfarebné pradeno nesplietlo a nezauzlilo? V Nazce, zdá sa, je odpoveď úplne jasná: Nite sa ulozili na rovine a podľa Stierlina svedčia o tom dnes dlhé a usporiadané čiary. Boli by teda pozostatkami obrovských tkáčskych dielní Inkov.

Aj keď som obdarený fantáziou, tieto gigantické tkáčovne si predsa len neviem predstaviť. Na rozpálenej rovine mali tisíce Inkov - idúc za sebou v husom pochode - poukladať nite? Na povel ulozili úplne rovné línie, potom ich brali a znovu posúvali ďalej? A usilovné tkáčky - dbajúc este aj na vzorku - mali priťahovať nite rôznych farieb dlhé az 50 kilometrov v rytme tkania? Z akého neroztrhateľného materiálu by tieto nite boli museli byť zhotovené? Vzor si ziadal neprestajné zmeny farieb. Nejde mi to do hlavy: V cikcaku by sa tkáčky nikdy neboli dostali ku krosnám! Veď si len predstavme tie zástupy Inkov, ktorí s niťou v ruke dupocú pomedzi čiary. Za tie stáročia tkáčskej kultúry by boli pri čiarach vydupali do pôdy chodníčky, a tu hore sa stopy zakonzervujú takmer ako na Mesiaci. Ale čosi podobné tu nevidieť. Tiez sa obávam, ze na mnohých bodoch, kde sa navzájom pretína vyse 50 čiar, by sa boli museli nite úplne zamotať. - Stierlinov originálny nápad je definitívne stratený, keď má vysvetliť, ako si nosiči nití poradili s obrazcami na skalných stenách.

Schvaľujem, ze mnohé mozgy chcú rozlústiť záhadu okolo Nazcy. Treba privítať kazdú novú myslienku - pokiaľ si nenárokuje, ze je "vedeckým" riesením. Pre laika, ako som ja, je to prílis kontroverzná vedeckosť.

Profesor Frederico Kauffmann-Doig [16], takpovediac hviezda medzi peruánskymi archeológmi, označil tieto čiary za "magické čiary"; nazdáva sa, ze ich pôvod je v starej peruánskej kultúre, v kultúre "lietajúcich mačacích bytostí" Chavina de Huantar v severoperuánskych Andách. Podľa neho mozno viedli čiary k obetným miestam. A čo tie znázornené postavy? Inkovia boli vraj presvedčení, ze "lietajúci mačací bohovia" ovládali v zhode so svojím menom umenie lietať. "Lietajúci mačací bohovia" by sa teda boli mohli zo vzduchu zahľadieť na figúry. Zdá sa mi, ze je to krok správnym smerom. - Iní archeológovia prisudzujú čiary akýmsi horským bozstvám, ktorým sa klaňali ako darcom vody; v tejto súvislosti predstavujú čiary údajne symbolické cesty k prameňom.

Príspevok z Východu

Aj za zeleznou oponou brala záhada pri Nazce vedcom ich zaslúzený pokoj. Zoltán Zelko z Budapesti celé roky dumal, ako by prisiel tomuto úkazu na koreň, az napokon dospel k poznaniu, ze čiary "skutočne zodpovedajú 800 kilometrov dlhej a 100 kilometrov sirokej mape oblasti okolo jazera Titicaca" [17]. Človeče, ako mozno prísť na niečo také?

Okolo jazera Titicaca lezí asi styridsať zrúcanín z obdobia Inkov a z predinkovských čias. Ak by sa tieto zrúcaniny pospájali s určitými vyvýseninami v panve Titicaca a ponad to vsetko by sa natiahla sieť z čiar, výsledkom by bol systém Nazcy. Zoltán Zelko sa nazdáva, ze táto sieť čiar predstavuje systém prenosu správ: "Správy sa mohli odovzdávať svetelnými signálmi, pomocou odrázajúcich zlatých alebo strieborných platní, v noci ohňom. Pravdepodobne boli tieto signály v oblasti skál nevyhnutné, aby upútali pozornosť tých, čo pracovali v údolí, a prípadne ich varovali pred útokmi."

Aj to je dosť pochybné. Medzi jazerom Titicaca a rovinou pri Nazce sa dvíha reťaz hôr s vrcholmi, päť az sesťtisícovkami. Ak uz "správy a signály" pre tých, čo "pracujú v údolí" - tak prečo tak strasne komplikovane! Boli by stačili aj ohňové a dymové signály z vrchu na vrch - ako to podnes praktizujú starí Svajčiari a ako to podnes predvádzame v deň svajčiarskeho národného sviatku, a potom by vôbec nebola potrebná nákladná a veľmi namáhavo zhotovená sieť čiar. Prinajmensom v období Inkov pouzívali na odovzdávanie správ stafetových bezcov, a tí vykonávali veľmi spoľahlivé sluzby ako poslovia.

Výsledky vedeckého uvazovania mi pripadajú napospol dosť pochybné. Rozhodne nespĺňajú vedeckú zásadu, aby sa "ponúkali". Zakazdým sa bráni "najjednoduchsiemu moznému prirodzenému rieseniu" a to, čo sa práve prednesie, sa nepriblízi ani k jednej zo (sympatických) premís. Keďze by som strasne rád prijal presvedčivé riesenie, no doteraz sa kazdé dalo vyvrátiť zopár argumentmi, dovolím si podať svoj návrh na riesenie záhad pri Nazce, aj keď uz má vyse dvadsať rokov. Obsírne som sa ním zaoberal vo svojich knihách Späť k hviezdam a Môj svet v obrazoch. Opticky zarázajúco ho predostreli v dokumentárnom filme podľa mojej knihy Spomienky na budúcnosť.

Môj príspevok k Nazce

Predpokladajme, ze okolo nasej Zeme krúzi vesmírne mesto mimozemských bytostí. Keď si posádka vyhliadla prípadnú oblasť na pristátie, vyslú vesmírny modul na povrch Zeme. Ponúkala by sa obrovská pústna rovina pri Nazce. V najblizsom prostredí spozorovali inteligentné formy zivota. (V zátvorkách: Pristátie napríklad na Sahare by etnológom neumoznilo stúdium určitého druhu inteligentného druhu zivota.)

Samozrejme, cudzí astronauti nepotrebujú na pristátie nijaké "pristávacie dráhy"; nebolo ani nijakých bytostí, ktoré by tieto dráhy vybudovali. (Technicky vysoko vyvinutý vesmírny modul by nedosadol na zem kolesami s gumenými pneumatikami. Do úvahy by prichádzala jednotka na helikoptére, akú inzinier v NASA Josef Blumrich zrekonstruoval pre Ezechielovu vesmírnu loď [18], a azda aj pristátie pomocou vzduchového vankúsa na princípe Hovercraft.) - Efekt je rovnaký: Tam, kde sa vozidlo spustí, sa rozvíri najviac piesku a kamenia - z niekoľkých sto metrov výsky je tento vírivý efekt minimálny. Dnes by sme hovorili o návratnom raketopláne - nepristáva kolmo. Veliteľ si na obrazovke vyberie presne to miesto, ktoré pokladá za najbezpečnejsie.

Tu oponenti namietajú, ze pôda pod povrchom Nazcy je primäkká, aby uniesla ťazký stroj. A či sa Američania pred pristátím na Mesiaci neocitli pred rovnakým problémom? Keď 20. 7. 1969 pristálo APOLLO 11, keď 7. 8.1971 letel EAGLE na Mesiac, bola aj to úplne nová pôda, lebo nikto nevedel, či podklad unesie ťazké náklady. - Pri vyspelej technológii mozno predpokladať, ze si poradí aj s takýmito problémami.

Pred pristátím vznikla na rovine pri Nazce lichobezníková plocha. Lichobezník je najuzsí tam, kde spätný lúč mal pre výsku vozidla mensí účinok na pôdu, najsirsí tam, kde vozidlo napokon pristálo. - Nuz, predstavme si, ze cudzinci začali so svojou prácou, vzali vzorky pôdy, urobili mikroskopické analýzy, zmerali hustotu vzduchu a zmes vzácnych plynov. Z istého odstupu sledovali rozruch medzi domorodcami, a keď skončili svoju prácu, pravdepodobne im zanechali dar.

Vystrasení a prekvapení sledovali Inkovia z neďalekých kopcov a vrchov nepochopiteľné vyčíňanie "bohov". Videli, ako sa z neba s hukotom zniesla oheň chrliaca, vo svetle sa blystiaca "vec", ktorá rozvírila pôdu ako uragán. A teraz stála pokojne v pústi. Nemotorné, ľuďom podobné bytosti v striebristé alebo zlatisto sa trblietajúcej kozi chodili sem i tam, vŕtali diery do pôdy, zbierali kamene a robili čosi s čudesnými nástrojmi. Potom jedného dňa to strasne zahučalo, náhlili sa k svojej pozorovateľni... a videli, ako sa "bozské vozidlo" s chvostom z ohnivých lúčov vznieslo do neba.

Na rovine zavládol opäť pokoj. Najodváznejsí si váhavo trúfli zájsť na to miesto. Bezradne tam postávali, nevedeli, čo sa tam vlastne stalo. Čo to mohlo byť? Dokonca ani inokedy takí múdri starsinovia kmeňov nemali vysvetlenie a mlčali aj kňazi. Vzývali o pomoc totemy, mystických pomocníkov, ale aj tie zostali nemé. Z celého prízraku nezostalo nič, iba lichobezníková plocha očistená od kameňov a piesku a zopár rekvizít "bohov".

Vedení neutísiteľnou zvedavosťou sa v skupinkách opäť vracali na to isté miesto. Diskutovali a navzájom sa ubezpečovali, ze to, čo ich znepokojuje, sa skutočne stalo. Tá vec prisla z neba, teda musela byť obývaná "bohmi", lebo ľudia ako oni nevedia lietať ako mocný kondor. Čo im vsak hovorili znaky, čo na zemi zanechali "bohovia", tieto plochy úplne očistené od piesku a kameňov? Bola to pre nich výzva, aby pre "bohov" pripravili takéto plochy? Čo im ohlásali zuzujúce sa línie, ktoré vedú na najblizsí kopec a tam miznú?

Kňazi prikázali a ľud poslúchol. Ťahali čiary a vyrovnávali plochy. Ponúkli "bohom" rozmanité línie, úzke, siroké, do vsetkých smerov. Lopotili v blazenej nádeji, ze sa "bohovia" vrátia, a ze na svoj návrat potrebujú takéto dráhy, to predsa uz dosť jednoznačne dokázali.

Roky plynuli, generácie sa rodili a mreli. "Bozské" bytosti sa neukazovali. Azda sa pri vsetkom úsilí dopustili nejakej chyby? Veď praotcovia na vlastné oči videli cudzincov!

Kňazská múdrosť dospela k poznaniu, ze nebesťanom treba naznačiť, akí sú očakávaní. Treba k nebesiam vyslať nejaké znamenia. Zdalo sa, ze to je riesenie.

Znovu sa začala ťazká lopota. Pod vedením kňazov Inkovia poznásali kamene, aby vytvorili veľkoplosné znaky. Keď vsak dvíhali hnedočierne kamene z pústnej pôdy, ukázal sa podklad, ktorý svietil kontrastnejsie ako samy kamene. Kňazi sa opäť radili. Dohodli sa, ze sa odstránia kamene a kamienky, aby na podklade vznikli obrovské obrazce. Tieto obrazce v Nazce tvorili generácie.

Pripomeňme, ako kulty kargo vznikali este v tomto storočí. Domorodci vytvárali letiská prízrakov, napodobňovali to, čo robili americkí "bohovia".

Pristávacou rýchlosťou 347,5 kilometra za hodinu zosadol 14. apríla 1981 na pristávacej dráhe v zlatozltej pústi v Mojawe v Kalifornii prvý americký návratný raketoplán. Vďaka satelitu sme mohli sledovať toto veľkolepé pristátie. Keď raketoplán pristával na dráhe dlhej 4 572 metrov, mohol to sledovať celý svet: Kilometre dlhé, úzke, celkom rovné čiary krizovali pristávaciu dráhu na pústi diagonálne, prebiehali paralelne, náhle sa končili v zltom piesku. Bola to momentka ako na rovine pri Nazce.

Ako mozno este z plného hrdla vyhlasovať, ze vesmírne lode nepotrebujú pristávacie dráhy? Línie v pústi v Mojawe dala NASA pripraviť ako vyznačenie povrchu, aby pilotom z veľkej výsky poskytli pomoc pri pristávaní. Tieto čiary nastriekali!

Zopakuje sa história? Budú si archeológovia raz bezradne lámať hlavy nad týmito čiarami a dráhami a tárať čosi o gigantickom kalendári? Bude sa opäť ignorovať skutočné riesenie? Poslúzi púsť v Mojawe nejakému nábozenstvu trigonometrie? Zmenia sa pristávacie pomôcky na magické línie, na kultúrny atlas ľudstva? Prenesie sa sem nejaká ďalsia Olympia? Podsunie sa "starým" Američanom pracovná terapia? Vyčarí sa fatamorgána, vzniknú domnienky o akejsi ozrutnej tkáčovni? Bude sa tu hľadať nejaký absurdný spravodajský systém?

Naozaj smiesne, no pokladám to vsetko za mozné, ak nie dokonca za pravdepodobné, ak sa nevylúči logika, ktorá najprv vyčarí z klobúka absurdné "prirodzené vysvetlenie". Púsť v Mojawe by sa zmenila na magický hókuspókus, ak sa - v čo dúfam -nezachovajú obrazy, ktoré zachovajú fakty. Raz budú aj tieto fotografie prastarým duchovným dedičstvom!

Zhotovovanie vyrytých kresieb

Výrobcovia v Nazce nemali k dispozícii veľké dýzy na striekanie farieb, ale vytváranie obrazcov vysoko na planine nebolo čarodejníctvom. Čiary sa dali snúrami vytvoriť jedna za druhou, Inkovia mohli v pravidelných odstupoch viesť robotníkov slovnými príkazmi alebo signálnymi zástavkami. - Zlozitejsie je to s obrysmi postáv, ktoré sa z veľkej výsky dajú dobre rozpoznať. Odkryté vyryté obrazce núkajú otázku, či nemali k dispozícii geodetické pomôcky; obrazce sú také precízne, ze pouzitie pomôcok je pravdepodobné - a tak realizátorov uz nemozno zaradiť medzi primitívov. Kto zhotovil skice na tieto figúry? Maria Reicheová si myslí, ze postavy sa vopred "plánovali a nakreslili v zmensenej mierke" [7]; matematička a geografka pritom celkom správne odhadla ťazkosti:

"Iba ten, kto pozná prax zememerača, vie v plnej miere odhadnúť, aké vzdelanie potrebujú ľudia na to, aby vedeli vytvoriť obraz obrovských rozmerov podľa náčrtu kresby v mensej mierke, pričom sa dokonale zachovajú proporcie. Dávni Peruánci museli mať nástroje a pomôcky, o ktorých nič nevieme..."

Kto vlastne mal tie nástroje? Predinkovskí Indiáni z oblasti Nazca, hovoria odborníci a upozorňujú na keramiku z Nazcy a jej datovanie metódou polčasu rozpadu izotopu uhlíka C14. V centrách starej nazskej kultúry v neďalekej pústi Paracas sa nasli hroby Inkov, kde sa okrem mumifikovaných mŕtvol nasla aj keramika a jemne tkané látky, ktorých farby pretrvali celé veky. Často vidieť na látkach a keramike okrídlených ľudí. Bol by som sa čudoval, keby takéto podoby neboli uzreli svetlo sveta. Aj tu imitácie cudzích, okrídlených bytostí dokazujú typické správanie pri zázitkoch podobných kultom kargo. Archeológovia upozorňujú aj na keramikové napodobeniny, ktoré v nemnohých prípadoch vykazujú niektorú príslovečnú podobnosť s vyrytými postavami v Nazce. Príkladom je ryba a vták. Z dosť presného datovania keramiky sa veľmi rýchlo zistí aj vek vyrytých obrazcov.

Túto metódu nepokladám za správnu. Z veku keramiky nevyplýva nevyhnutne, ze keramickí maliari a hrnčiari zili v tom istom čase ako tí, čo zhotovovali vyryté obrazce. Mozno tie ozrutné figúry na rovine existovali uz dávno, keď Inkom poslúzili ako motívy na misy, vázy a kalichy. Kde vôbec treba hľadať začiatok vytvorenia "najväčsej obrázkovej knihy ľudstva"? Nemohli tieto figúry a systémy čiar pochádzať od nositeľov veľmi starej kultúry a v priebehu storočí a tisícročí ich nejaký iný národ renovoval a restauroval?

Kazdá kultúra má svoje centrum, konstatujú odborníci. Kde bolo centrum kultúry Nazca?

Kde bolo centrum kultúry Nazca?

Dnes sa predpokladá, ze centrum kultúry Nazca lezalo priamo v údolí Nazca na brehu Rio Grande de Nazca v oblasti dnesnej haciendy Cahuachi. Tam sa totiz odkrylo mesto, ktoré poskytlo obydlia niekoľkým tisícom obyvateľov. Navyse sa nasla 22 metrov vysoká pyramída s malou drevenou svätyňou na vrcholci. Este jeden pôsobivý nález vrúbil mesto Cahuachi: Početné zvysky stromov rohovníka trčali v usporiadaných radoch v pôde ako pestovaná kultúra. - Nasiel sa zvlástny komplex stĺpov zlozený zo stvorca s 12 radmi po 20 koloch, ktoré boli vrazené do pôdy priblizne v odstupe dvoch metrov. Pozoruhodné usporiadanie kolov sa vyhlásilo za kalendár. Veď čo uz iné? - Americký bádateľ Duncan Strong nasiel v bezprostrednej blízkosti vyrytých kresieb drevený kôl a metódou C14 odhadol jeho vek na obdobie roka 525 po Kr., plus-minus 80 rokov. Z toho mozno vyvodiť: Ak tvorcovia vyrytých kresieb vrazili tento kôl do pôdy, museli okolo roku 525 po Kr. pracovať na planine pri Nazce!

Archeológovia sa nazdávajú, ze tvorcovia a konstruktéri vyrytých kresieb vrazili do pôdy tento malý drevený kôl preto, aby sa "sami lepsie zorientovali v mätúcom labyrinte čiar" [19]. Ale prečo iba tento jediný kolík? Ak mal slúziť na orientáciu, logicky by sa to malo tamhore priam hmýriť kolovým značkovaním! A kto môze s istotou tvrdiť, ze tento osamotený kôl nevrazili do pôdy vtedy, keď "pristávacie dráhy", čiary a obrazce tu uz dávno boli? Nebol som pri tom. Vari archeológovia áno?

S definitívnou istotou nemozno povedať, kedy rovina pri Nazce dostala svoju "tvár", vďaka ktorej je dnes najväčsou záhadou. Mozno to bolo pred l 000 alebo l 500 rokmi, ale mozno aj skôr. Nedá sa predpokladať, ze figúry vniesol az neskôr do siete čiar technicky podkutý národ?

Ako si ma Nazca uctila

V údajne jednoduchom remeselnom umení raných obyvateľov Nazcy sa mi aj tak čosi zdá nevyjasnené.

Na jeseň 1979, keď ma otcovia mesta Nazcy poctili udelením čestného občianstva, odviezol ma starosta vo svojom dzípe k podzemným stôlňam na okraji údolia Nazca. Zostúpili sme do 20 metrov hlbokej jamy pod vyprahnutou pôdou. Viedol tade vodovod, aký ani starí Rimania nemohli urobiť perfektnejsie: Z mohutných opracovaných monolitov tiekla voda do tunela, v ktorom som mohol stáť vzpriamený. Starosta Nazcy ma zaviedol k trom vchodom a vsade sa mi ponúkal ten istý obraz. Hlava mesta ma poučila, ze tieto podzemné tunely sú kilometre dlhé, voda v nich sa zachytáva vysoko hore na výbezkoch And a stôlňami sa vedie dolu do údolia.

Iná, sotvakedy spomenutá záhada:

Rio Grande de Nazca tečie s Riom Ingeniom východným riečiskom paralelne vedúcim z And smerom k Tichému oceánu. Rio Ingenio je takmer bez vody a vedie severne popri rovine pri Nazce; pri vysokom stave vody sa neraz vylialo na rovinu. Tu na rovine prsí najviac ak polhodinu, to vsak rieke nebráni odnásať z And kamenie a vodu. Nebola by aj jednoduchá kultúra Inkov viedla vodu na polia hore nad zemou namiesto toho, aby ju pod zemou viedla do stôlní postavených z monolitov? Navyse pred l 500 a viac rokmi nijaká populačná explózia nenútila poľnohospodárske farmy, aby svoje produkty vyrábali v obrovskom mnozstve; indiánski sedliaci si mohli skromné polia zaloziť v údoliach Nazcy alebo Palpy hneď pri vode. Ako to, prečo, načo vznikli tieto kilometre dlhé podzemné stôlne?

Starosta Nazcy ma ubezpečoval, ze podzemné kanály majú dovedna niekoľko sto kilometrov. Odkedy mám túto kompetentnú informáciu, spytujem sa sám seba, akí stavitelia a robotníci zhotovili toto obrovské zariadenie, prvotriedny výkon infrastruktúry. Do stýlu kultúry Nazca sa zahrnúť nedá; ľudia schopní opracúvať a spracúvať monolity pod zemou by boli podobne stavali aj nad zemou, ale kultúra Nazca nezanechala megalitické pamätníky nad zemou. Existovala sieť vodných stôlní pred začiatkom kultúry Nazca? Neslúzila nakoniec na vysusovanie roviny?

Letecké zábery ukazujú, ze občasné záplavy Ria Ingenia prebiehajú pozdĺz "pristávacích dráh"; tam, kde sa niekedy vylialo malé rameno meandra, nezničilo ich. Čudné. Tento fakt mi vnucuje spekulatívnu otázku, či kanály pod rovinou neviedli ďalej, a to tak, ze sa záplavy Ria Ingenia zachytávali do stôlní. Podľa tohto - spekulatívneho - dohadu by stavitelia kanálu mohli byť totozní s tvorcami siete čiar. Rovnako je vsak isté, ze po celý rok bol okolo Nazcy dostatok čerstvej vody.

Nazca a jej "konkurencia"

Uvil som kyticu z najdôlezitejsích kvetov k výkladu Nazcy. Teórie aplikovateľné len na Nazcu blednú, keď sa pri uvádzaní miest vykazujúcich rovnaké charakteristiky stráca "jedinečnosť" znakov roviny:

-    Na pústnej pôde Majes a Sihuas v peruánskej provincii Arequipa sa nachádzajú ozrutné vyryté obrazce z predinkovských čias.

-    Len nedávno objavil peruánsky pilot Eduardo Gomez de la Torre na pampe San José, juzne od roviny pri Nazce, gigantické čiary a obrazce. 27. augusta 1984 odovzdal pilot svoje zábery zo vzduchu Etnografickému múzeu v Lime. Táto novoobjavená "rovina pri Nazce" má byť väčsia ako stará "najväčsia obrázková kniha svetových dejín".

-   V severnom Peru vo Valle de Zana existujú vyryté postavy podobné ľuďom s obrovskými očami.

Styristo kilometrov vzdusnou čiarou od Nazcy, od juhoperuánskeho mesta Mollendo az dolu do pústí a pohorí čílskej provincie Antofagasta, lezia veľké k nebu obrátené znaky na pústnych planinách a na sikmých stenách: obrovské pravouholníky, sípky, rebríky so skrivenými steblíkmi, horské svahy plné stvorcov vyplnených ornamentmi. - Na pústi pri Tarapacare na ťazko prístupnej skalnej stene som videl kruhy s lúčmi smerujúcimi dovnútra, ovaly so sachovnicovým vzorom a takmer zvislo stojacu, 121 metrov vysokú, robotovi podobnú figúru s opičkou.

-   Juhovýchodne od Los Angeles, neďaleko mestečka Blythe pri rieke Colorado, sú veľké, do pôdy vyryté postavy ľudí a zvierat.

-    Neďaleko mestečka Sacaton v Arizone je do pôdy vyrytá postava obrovských rozmerov.

-    Dolu po rieke Colorado az po Mexiko, od Skalistých hôr az po Appalačské vrchy na severnej strane Ameriky, sa vyskytuje asi 5 000 (!) takzvaných kopcov s obrazcami, Indián Mounds, umelé vŕsky, obrázkové knihy s bizónmi, vtákmi, hadmi, medveďmi, jastericami a ľuďmi. Niektoré z týchto kopcov boli hroby, ale ako obrazy sa vsetky napospol dajú rozpoznať iba zo vzduchu.

-    Rozľahlé lávové polia na mexickej pústi Sonora sú plné veľkých, k nebu smerujúcich znakov.

-   V Anglicku je najznámejsí "biely kôň z Uffingtonu", Berkshire, dlhý 110 metrov, a "dlhý muz z Wilmingtonu", vysoký 70 metrov. Iba zo vzduchu mozno rozpoznať celé reťazce kopcov s obrazcami. Najdôlezitejsie z nich sú:

-    Hod Hill, Stourpaine, Dorset

-    Hambledon Hill, Cild Okeford, Dorset

-    Badbury Hill, Shapwik, Dorset

-    Chiselbury Camp, Fovant, Wiltshire

-    Figsbury Rings, Winterbourne, Dauntsey

-    Hamshill Ditches, Barford St. Martin, Wiltshire

-    Gussage Cowdown, Gussage St. Michael, Dorset

-    Ogbury, Durnford, Wiltshire.

-    Dvesto míľ juzne od Tabuku, blízko jordánskych hraníc, sa v saudskoarabskej pústi nachádzajú viaceré v pôde vykladané 100 az 200 metrov dlhé geometrické tvary. Vytvárajú pyramídovité trojuholníky, ktorých konce vybiehajú do "komínov". Hrot "komína" má obrovský čierny kruh, ktorého priemer je väčsí ako spodok pyramídy. V strede kruhu je hrubý čierny bod. Vsetky tieto útvary sa dajú rozoznať len zo vzduchu.

Pri vyhodnocovaní satelitných snímok oblasti okolo Aralského jazera sovietski geológovia urobili senzačný objav: Od mysu Duan az do vnútra vyprahnutého polostrova Usťurt nasli v pôde čudné trojuholníkovité formácie. Pri pohľade z lietadla pripomínali v ľudoprázdnej pústnej oblasti čudesné útvary.

Fotografie nás môzu zmiasť. V takmer neprerusenej reťazi sa radia k sebe v dĺzke niekoľko sto kilometrov obrovské trojuholníky s dĺzkou strany az pol druha kilometra a ovaly. Archeológovia a geológovia nasadli do vrtuľníka, aby si vyjasnili, aké čudo to vidieť na zemi.

Ukázalo sa, ze záhadné útvary sú vyryté kresby. Sovietsky archeológ Vsevolod Jagodin, vedúci oddelenia archeológie na Uzbeckej akadémii vied [20], vyhlásil:

"Zvyčajné metódy archeologického skúmania oblastí sú na to nevhodné. Obrovské rozmery celého terénu sú z ľudského hľadiska úplne nepochopiteľné. Reliéf je taký hladký, ze by sa aj niekoľko sto ráz dalo prejsť po týchto ,častiach' a nikto by nevedel, ze má pod nohami jedinečný archeologický pamätník."

Najväčsie, ustavične sa opakujúce postavy sa podobajú obrovským vreciam s nasadenými trojuholnikovitými sípmi; na hrote trojuholníka sú kruhy s priemerom desať metrov. V časopise Sovetskaja kultúra [20] sa píse:

"Kyklopský systém sa doteraz dal prebádať v dĺzke 100 kilometrov. Vedci sú presvedčení, ze sa tiahne este ďalej cez oblasť Kazachstanu a rozlohou prekonáva svetoznámy systém tajuplných čiar a znakov v peruánskej pústi pri Nazce - jediný svojimi mierami porovnateľný archeologický jav."

Čo som si mal a smel predstaviť pod "vrecovitými útvarmi" so "sípmi"? Keďze som v minulosti naletel na nejednu mylnú informáciu, dávno som si navykol rozprávať o archeologických záhadách az potom, keď som ich videl a odfotografoval. Na cestovanie do Sovietskeho zväzu sú hranice privysoké a prihusté, tobôz do oblastí, kam sa dokonca ani Rusi nedostanú bez problémov. Napísal som priateľom v Rusku a poprosil ich o informácie, a ak je to mozné, aj o fotografie. Čoskoro prisli obsírne odpovede aj od profesorov, ktorých mená, ziaľ, nesmiem uviesť: Poslali mi kópie fotografií z odborných publikácií, ktoré nie sú verejnosti prístupné, aj články z časopisov. Kaleidoskop azbuky sa mi menil pred očami - a nič mi nehovoril. Ale načo máme múdrych priateľov a známych?

Musím sa srdečne poďakovať pánu profesorovi Rolfovi Ulbrichovi, slavistovi na Slobodnej univerzite v Berlíne, za jeho rýchlu a nebyrokratickú pomoc. Vďaka nemu som schopný filtrovať z ruských informácií presné opisy.

"Nová Nazca" pri ruskom Aralskom jazere

Jedného z bádateľov vysadili z malého lietadla pri jednom zo "sípov". Vo svojej správe písal, ze záhadné útvary vyzerali zo vzduchu ako ozrutné zelené čiary: "Na bielo-hnedo-jasnozelenom podklade sa vynímali ako dráhy z tmavozelenej látky." -V určitých ročných obdobiach bola oblasť zarastená biednou stepnou trávou, sípovým kriačím a belasistým vnútroázijským vermútom z rodu dzut; čoskoro celý priestor opäť vyschol a potom v období sucha zelené čiary svietili k nebu ako obludné signály... na zemi ich vsak rozpoznať nemozno. - Pozorovaním zo vzduchu malý tím vedel, ze je v bezprostrednej blízkosti "sípa", ale nič z neho nevideli. Zmätení sa motali okolo miesta, kde pristáli. Aby si celý terén lepsie obzreli, dvaja muzi vystúpili na krídla stroja a ako akrobati si tretieho vylozili na plecia; ten im ohlásil, ze vo vzdialenosti necelých dvesto metrov sa popri stepnej pôde vyníma tmavozelená čiara. Muzi ta zasli. V blízkosti zelenej čiary objavili sotva badateľnú vyvýseninu z reťaze kameňov, nízky val, ktorý na najvyssom mieste meral 80 centimetrov. Tento "objekt" bol dôkazom, ze v ľudoprázdnej stepi ide o umelý systém. V istých odstupoch ponachádzali muzi poznásané kopce z vápenca a v nich aj kostry a úlomky keramiky. Zazili fantastickú realitu: Keď stáli na jednej zo zelených čiar, mohli na vzdialenosť niekoľko sto metrov sledovať, ako rovno prebieha ďalej, no len čo ustúpili zopár metrov, celá čiara zmizla ako sibnutím čarovného prútika.

Útvar premerali: Kamením vyznačili začiatok čiary a sledovali ju. Priemerná dĺzka bočnej strany "vrecovitej línie" bola 800 az 900 metrov, dlhsia strana "sípa" merala 400 az 600 metrov, súhrnne figurácie mali teda rozlohu 1,5 kilometra. Na vnútorných stranách "vrecovitej línie" prebiehali často malé priekopy, akoby určené na odvádzanie vzácnej dazďovej vody. "Sípom" zodpovedajú obrovské rovnoramenné trojuholníky, ktoré majú na svojich koncoch este ďalsie malé "sípy". Na zábere zo vzduchu sa dá priamo rozoznať trojuholník; odtiaľ prebieha - ťazko rozoznateľná - čiara k strednému okraju obrazu a druhá čiara k spodnému obrazu. To sú vonkajsie svy "vreca". "Vrece" ukazuje na sever, "sípy" majú rozdielne smery. Do dňa, keď o tom písem, sú známe takéto útvary na rozlohe 150 kilometrov, profesor Vsevolod Jagodin vsak predpokladá, ze systém sa síri na ploche najmenej dvojnásobne väčsej.

Zhody s rovinou pri Nazce nemozno nevidieť. Tam, ako aj na ruskom polostrove Usťurt, sú pozemné značkovania pre chodcov neviditeľné. V Nazce, ktorá sa premenila na turistickú atrakciu, postavili vyhliadkovú vezu, aby sa sprostredkoval celkový dojem tohto systému, ale mozno ho získať aj z lietadla. Keby boli v Usťurte návstevníci vítaní, dobre by na turistickom ruchu zarobili. Na Usťurte - tak ako v Nazce - sa s veľkou námahou pozbierali kamene, aby sa čiary na pôde zviditeľnili.

Čo? Kto? Kedy?

Vynárajú sa staré známe otázky: Kto chcel kedy čo znázorniť?

Usťurtská step pokrýva asi polovicu súse medzi Kaspickým morom a Aralským jazerom: patrí k najsuchsím oblastiam Sovietskeho zväzu. Kedysi tu zili nomádi, este podnes sa tu nachádzajú veľké nomádske hroby. Prvé datované keramiky majú charakteristické znaky nomádov zo siedmeho a ôsmeho storočia po Kr. Keď sovietski archeológovia robili vykopávky pod nomádskym hrobom a kamenným valom, nasli v hlbsích vrstvách zeme nástroje neznámeho národa, ktorý podľa ich názoru musel ziť v 1. tisícročí pr. Kr. A v este hlbsej vrstve sa vynorili kamenné nástroje z tretieho a stvrtého tisícročia pr. Kr.

Doteraz sa nedalo zistiť, ktorý z týchto národov vytvoril ozrutné pústne obrazce.

Sprvoti sa vynárali - ako v Nazce - takzvané najväčsmi sa ponúkajúce výklady. Archeológovia sa napríklad nazdávali, ze islo o "oplotené revíry na veľké poľovačky na zvieratá, ktoré tadiaľ prechádzali" [20]; na mysli mali stepné somáre alebo stepné antilopy. Prvý dohad hovoril, ze tieto zvieratá vohnali do "vriec", na konci vreca stáli pastieri, aby divú zver zadrzali. Ruskí archeológovia čoskoro zavrhli túto myslienku: Ak by islo o poľovačku, "vrecia" boli nepouziteľné, lebo inak by koterce boli museli byť oplotené, antilopy by boli jediným skokom unikli pastierom. Nenasla sa ani stopa po nejakom oplotení; v stepi vôbec niet dreva. Do konceptu sa nehodili ani "sípy", ukazujúce vsetkými moznými smermi. Časopis Sovetskaja kultúra hovorí otvorene o "archeologickom zázraku".

Doktor Vladimír Ivanovič Avinskij, geológ a mineralóg, člen Sovietskej akadémie vied, vidí v systéme v Usťurtskej stepi "znaky mimozemských bytostí".

Ak sú na Usťurte rovnako bezradní ako v Nazce, treba o obidvoch systémoch objektívne povedať, ze ich znaky sú rozoznateľné iba z veľkej výsky. Na rozdiel od Nazcy, kde sú čiary a figúry viditeľné z neďalekých kopcov a hôr, na Usťurtskej planine niet vyvýsenín. Pre obidva úkazy by som prijal niektoré z ponúknutých vysvetlení, keby čiary a figúry boli viditeľné pre obyvateľov Zeme a keby tak jednoznačne nesmerovali k nebu. Napokon sa treba zamyslieť aj nad dokázaným faktom, ze obidva systémy nie sú jedinečné. Bolo by jalové preniesť na Usťurt výklad Nazcy len preto, ze vznikol skôr. Nikam to nevedie.

Asi pred 40 rokmi, keď sme sa my, "koruna tvorstva", museli pomaly - v niektorých kruhoch krajne neochotne - zmieriť s myslienkou, ze nepredstavujeme jedinú moznú inteligentnú formu zivota vo vesmíre, sa zrodil nápad, ze by sme svoju existenciu mohli signalizovať cudzím formám zivota. Vtedy sa hovorilo o troch moznostiach:

-    Do vesmíru sa vyslú rádiové signály.

-    Vzdialené planéty sa oziaria svetelnými signálmi.

-   Na markantné body Zeme sa umiestni optické značkovanie, ktoré sa nedá prehliadnuť.

Prvý návrh sa realizoval, ale zatiaľ este neprisla odpoveď, a aj druhý návrh zostal bez svetelnej odozvy.

Na realizáciu optických značkovaní sa navrhlo vysadiť na sírych priestranstvách rastliny jasných farieb, takze by z kontrastov vznikli geometrické alebo matematické symboly univerzálnej platnosti. Napríklad by sa mohol zemiakmi vysadiť obrovský pytagorovský trojuholník s ramenami dlhými sto kilometrov; do trojuholníka by sa mohol vysiať kruh psenicou. Takto by kazdé leto svietil do neba zltý kruh v zelenom trojuholníku, čo by sa nedalo prehliadnuť. Vyjadrila sa aj nádej, ze periodický výskyt týchto znakov by mimozemským pozorovateľom signalizoval: Pozor! Tamdolu zijú inteligentné bytosti!

Úvahy vtedy vychádzali z toho, ze sme objektom pozorovania a ze pozorovatelia nie sú veľmi vzdialení. Odvtedy sa s 99-percentnou istotou mozno nazdávať, ze v nasej slnečnej sústave sme jediní predstavitelia inteligentnej formy zivota. To sú čerstvé poznatky. Nasi prapredkovia ich pred 2 000 rokmi nemohli tusiť.

Pozorovali pohyb na nočnej oblohe, videli hviezdy a planéty vychádzať a zapadať, zbadali kométy, ako sa vynárajú a miznú. Nebo im pripadalo zivé. Nazdávali sa kňazi oných čias, ze v putujúcich súhvezdiach vidia "lode bohov", "nebeské vozidlá"? Chceli vyslať signály kozmonautom - tak ako sa o tom diskutovalo u nás este pred 40 rokmi? Pred tisícročiami sa nevedelo, z akej výsky sa dajú rozoznať vyryté obrazce. Spomínam to len preto, ze sa namieta, vraj je to len otázka optiky. Z dnesných satelitov sa dajú prečítať titulky novín, ktoré drzíme tu dole v ruke.

Z veľmi mnohých rozhovorov viem: neskostnatení vedci by sa vedeli zmieriť s myslienkou, ze ide o znaky pre bohov, nevedia vsak prijať predstavu o niekdajsej existencii lietajúcich mimozemsťanov vo vesmíre. Znaky pre bohov - to áno! Znaky pre mimozemských návstevníkov - ani za svet! Neochotne a zmätene sa v súčasnosti berú na vedomie dnes vznikajúce kulty kargo, na analogický prenos do najranejsích dôb minulosti chýba (zatiaľ) odvaha.

"Omyl je dobrý. Nová pravda nie je skodlivejsia ako starý omyl," povedal Goethe.

III. India - krajina tisícich bohov

Kto sa chce starať o budúcnosť, musí prijímať minulosť s úctou a prítomnosť s nedôverou.

 JOSEPH JOUBERT (1754-1824)

V turistických sprievodcoch sa juhoindickému mestu Madras pripisuje "mierne podnebie". Mne sa ani pri mojej stvrtej návsteve - po rokoch 1968, 1975 a 1980 - nepodarilo natrafiť na príjemné počasie. Opäť bolo horúco a dusno, opäť sa mi pri najmensom pohybe prilepila koseľa na telo. Pochopiteľne, maharadzov ich sluhovia na kazdom kroku ovievali palmovými vejármi, aby ich trochu ochladili. Letné dni roku 1984 sa mi zdali horúcejsie ako vsetky predtým prezité stupne páľavy.

Ziaľ, neprisiel som do hlavného mesta státu Tamilnádu na Koromandelskom pobrezí v Bengálskom zálive preto, aby som sa primerane podnebiu oddával slastnej nečinnosti; pozvali ma na dve prednásky - jednu v Kuppusivami Sastri Research Institúte, vázenej skole sanskritu, a jednu na Anna University; okrem toho som v súlade so svojím zelaním mal na programe prehliadku chrámov.

Na medzinárodnom letisku v Madráse ma privítal profesor Mahádevan, drobný, čulý vedec britského pôvodu, ktorého sprievodcovia ma podľa krajovej obyčaje ovesali vencami z jazmínových kvetov a santalového dreva. Zanedlho som mal moznosť zistiť, ze tento zvyk spôsobuje aj príjemné čuchové vnemy. Nie náhodou sa z tropického santalového stromu získava voňavý santalový olej.

Počas vyse stvrťhodinovej cesty do hotela ma profesor Mahádevan zahrnul prvými potrebnými údajmi: Triapolmiliónové mesto je od Nového Dillí vzdialené 2 188 kilometrov po zeleznici, je mestom vedeckých ústavov a spoločností, múzeí a knizníc, sú v ňom zastúpené významné priemyselné odvetvia. Vyrábajú sa tu vagóny a nákladné autá, Dillí má vedúce postavenie v elektrotechnike, a okrem toho je aj mestom filmu.

Tieto fakty nesmú vyvolávať západné predstavy - čo som zistil pri pohľade z okna. Na jednej krizovatke nechal zaklínač hadov svoju kobru bojovať s mungom: Kým na semafore svietila červená, malý milý mačkovitý tvor uviazaný na dlhom lane sa pokúsal ujsť, keď naskočila zltá, zdalo sa, ze mungo podľahne, no pri zelenej rýchlym obratom porazil kobru. Potlesk divákov. - Doprava viazla medzi prechádzajúcimi, navzájom sa sácajúcimi vycivenými hnedými mesťanmi, skupinkami zobrákov, muzmi utekajúcimi v zovretí ojí, ktorí este vzdy ťahali najlacnejsie taxíky, ekologické rikse. - Predavači zmrzliny, kameloti, drevené búdy ako sťahovavé obchody. Zalostný, spinavý mrzák zobral pred oknom auta, spustil som ho, aby som chudákovi dal zopár rupií, a vtom ma ovalil oblak smradu, potu a moču, naftové výpary z dymiacich autobusov. Pochopil som blahodarnosť venca zo santalového dreva a strčil si ho pod nos. - Akýsi chlapec hral na flaute a pri týchto zvukoch tancovala cvičená opica.

To je výhoda domácich obyvateľov oproti vsetkým, čo sem prídu z iných podnebných pásiem: Cítia sa dobre, vo svojom zivle, nevedia nič o posune času pri dlhom lete v lietadle. Cudzinec sa zhlboka nadýchne a usiluje sa splniť očakávania. Mal som práve dosť času postaviť sa pod sprchu a vymeniť si bielizeň, a uz ma odvázali do skoly sanskritu - Kuppuswami Sastri.

Prednáska v saune

Kolokvium sa konalo v posluchárni jednej z nízkych budov okolo veľkého skolského dvora. Na uzsej strane stál stôl s mikrofónom, za ním farbou hýriace obrazy indických bozstiev. Lenivé ventilátory miesali vzduch hustý ako kasa. Učitelia a studenti kvočali na dlázke s prekrízenými nohami - ako to len môzu tak dlho vydrzať? - alebo stáli pri stenách, kde miesto stačilo len na nohy, nie na zadok. Znovu ma ovenčili. Uprostred hmýrenia mi predstavili mladého muza ako elektrikára; vysvetlil som mu jeho úlohu pri diaprojektore súcom uz len do múzea a dohodli sme sa na dorozumievaní: palec hore - projektor je pripravený. Palec zostal dolu. Kým vedúci ústavu hovoril niekoľko slov na privítanie, pozoroval som svojho elektrikára, ktorý, vklinený do hromady bielo odetých studentov, sa zúfalo namáhal nalákať prúd do projektora. Ponad hlavy studentov ma obdaril bezmocným úsmevom.

Rečník sa uklonil a odstúpil. Predpokladajúc, ze teraz som na rade ja, vstal som - rýchlym pohľadom som este zachytil nadol obrátený palec svojho elektrikára -, aby som sa postavil za mikrofón, ale čiesi jemné ruky ma opäť vtisli na stoličku. Slova sa ujal druhý, tretí, stvrtý rečník, ja som rozumel iba svoje meno, lebo vsetci hovorili tamilčinou, jazykom, ktorý ako Európan nemusím ovládať, aj keď patrí k dravidskej, veľkej stredo - a juhoindickej skupine jazykov a je starsí ako ostatné novsie indické jazyky. Po 45 minútach mi udelili slovo - bezchybnou angličtinou. Úklony na vsetky strany. Zaliaty potom som siel k mikrofónu. Zavládlo ticho, ze by bolo počuť aj spendlík spadnúť na zem, za predpokladu, ze by sa pomedzi toľkých ľudí ta dostal.

Otvoril som ústa, no prv nez som mohol čosi vysloviť, zdvihli sa dvaja mládenci a vysokými hlasmi zaspievali striedavo spev podobný litániám. Profesor Srí K. Čandrasékhar mi posepol, ze ide o chválospev z Rigvédy, zbierky najstarsích indických obetných mýtov, v ktorom sa velebí tisíchlavý, tisícoký, tisícnohý tvorca vesmíru a vsetkých svetov. Tonálne spevavé predstavenie sa mi v usiach zmenilo na radostnú hudbu: Elektrikár vztýčil palec! Počkal som, kým hymna dôstojne doznela, potom som poprosil, nech vypnú svetlo, aby sa zábery dali pôsobivo premietnuť. Svetlá zhasli. Ventilátor zastal... a aj premietačka bola bez prúdu. Svetlo sa opäť rozziarilo. Môj elektrikár mi natesene kývol - ako to? - a zo skatuľky cigariet vytiahol staniol, studentov navôkol vyzval, aby mu dodali ten istý materiál... a spojil ním dva káble! Sláva! Svetlo zhaslo. Potil som sa zo vsetkých pórov, mal som premiéru: Moja prvá prednáska v saune sa mohla začať.

Po prednáske - o ktorej som si na druhý deň po zdvorilom vďakyvzdávaní mohol v anglicky písanej tlači prečítať, ze bola zaujímavá - sedeli sme spolu pri čaji s mliekom a citrónom. V státoch Tamilnádu a Gudzarát vládne najprísnejsia prohibícia, v iných státoch je zmiernená a len v Biháre, západnom Bengálsku a Kasmíre si alkohol mozno voľne kúpiť. Turisti si môzu ziadať All India Liquor Permit a potom sa vo vedľajsích miestnostiach hotela spíjať. - My sme teda sedeli pri čaji. -Spýtal som sa profesora Mahádevana, čo znamenajú červené, zlté a hnedé farebné bodky naprostriedku čela, ktoré vidím u toľkých Indov, zien aj muzov, a či je pravda, ze týmito bodkami sa signalizuje, ze je niekto zosobásený, zasnúbený alebo nejako inak zadaný...

Profesor Mahádevan sa usmial:

"To vsetko je nezmysel. Centrum nervového systému sa zbieha uprostred čela, presne nad koreňom nosa. Bod má toto miesto symbolicky chladiť. Na značkovanie sa zvyčajne pouzíva prások zo santalového dreva, často vsak aj sťava z koreňov alebo na púder roztlčený vápnik. No bod má aj nábozenský význam podľa toho, či prebieha po dĺzke zhora nadol ako čiarka, alebo naopak. Zhora nadol znamená bod boha Visnua, zdola nahor boha Sivú, jedného z hlavných bohov hinduistov, ktorý je rovnako bohom ničenia ako aj spásy. Aby si človek vzdy uvedomoval, ze vznikol z popola a na popol sa obráti, často sa popolom urobí vodorovná čiara po bod na čele. Existujú hinduisti, ktorí vôbec nepouzívajú farby, ale na čelo si nanesú iba popol."

Doktor Mahálingam, ktorému vďačím za pozvanie do Madrásu, je - ako som sa na mieste činu mohol presvedčiť - v Indii taký známy ako príslovečný strakatý pes, a to nielen ako úspesný fyzik a inzinier; dlhé roky bol členom parlamentu a je aj členom mnohých renomovaných institúcií. Disponuje kľúčmi k vsetkým dverám. Doktor Mahálingam ma zoznámil s archeológom R. Nágasvámím, profesorom na státnej univerzite; kedysi bol riaditeľom múzea v Madráse, dnes je najvýznamnejsím archeológom v Tamilnáde. Vysoký, stíhly čiernovlasý vedec ma privítal ako starého priateľa; poznal niektoré z mojich kníh prelozených do viacerých indických jazykov a vystupoval bez predsudkov: Mal záujem dozvedieť sa viac o mojich teóriách a ja som v ňom spoznal ziadostivého muza, ktorý mohol svojimi hlbokými znalosťami usmerniť moje znalosti, neraz čerpané z protirečivej literatúry.

Mahábalípuram

Nase prvé spoločné podujatie nás zaviedlo do chrámového mesta Mahábalípuram pri oceáne, vzdialeného hodinu cesty autom. Najprv sme sa viezli po príbreznej ceste zvanej Marina a pri tom na mňa zapôsobila jemná biela piesočná pláz, ktorá sa rozprestiera pri Bengálskom zálive a je vraj druhou najväčsou piesočnou plázou na svete. Večer pri spiatočnej ceste som videl obyvateľov mesta, ktorí sa tam hmýrili ako mravce v mravenisku, hľadajúc v jemnom vánku a vode osviezenie z ochromujúcej horúčavy; bosí sa brodili v piesku a v miernych vlnách udierajúcich o breh. Nábozenstvo im nedovoľuje, aby si zlozili dlhé odevy. - Môj sprievodca ma poučil, ze ak by som niekedy mal chuť okúpať sa, rozhodne nesmiem odplávať ďaleko od brehu, lebo sú tam zraloky.

Ulica viedla okrajom mesta cez slumy, potom vyprahnutou oblasťou so zriedkavými palmami a mnohými hlinenými chatrčami pokrytými lykom; v biednych stánkoch predavači ponúkali turistom ovocie, kde-tu aj hodváb a bavlnu. Pred ohňom z dreveného uhlia kvočali matky s deťmi, piekli kukuričné klasy alebo posúchy takmer bez chuti; sladkastý pach sa miesal so smradom z otvorených stôk. Pod nos som si strčil čerstvý veniec zo santalového dreva, ktorým ma obdarili ráno. Opýtal som sa, či je nejaký rozdiel medzi vencom z kvetov alebo santalového dreva. - Doktor Mahálingam sa uskrnul. "Kvety rýchlo vädnú, santalové drevo si nadlho ponechá svoju príťazlivú vôňu. Veniec zo santalového dreva je symbolom dlhotrvajúceho priateľstva."

Aké usľachtilé priateľstvo, ak sa do toho zahrnuje aj nos.

Hneď pri pobrezí stojí päťposchodový chrám Dzalasája, ktorý dal postaviť kráľ Rádzasinha v siedmom storočí. Iné chrámy zničilo, znieslo zo zeme more svojím odlivom a prílivom.

Potom Mahábalípuram! Prvý pohľad na 25 metrov dlhý, 9 metrov vysoký skalný chrám je ohromujúci, detailný pohľad úchvatný. Je priam posiaty postavami bohov, zvierat a duchov vytesanými rovno do kameňa, je to - ako hovorí profesor Nágasvámí - najväčsí a umelecky najvýznamnejsí chrám v Indii. Basreliéfy predstavujú scény zo zivota Ardzunu, hrdinu z Mahábhámty; tam sa zachovalo, ze Ardzuna vzal Indrovi - staroindickému bohovi, hrdinovi s ľudskými črtami, ktorý proti démonom vrhol svoju tajnú zbraň vadsa, smrteľný kyjak, uctievanému ako kráľ bohov - nebeské vozidlo a v ňom sa odviezol do vesmíru. Ardzuna tam videl mnohé nebeské vozidlá a planéty sa mu zdali ako lampy, "hoci sú to veľké, samostatné telesá" [1]. - Ardzuna sa musel za nejaký prečin kajať a scény z jeho cesty pokánia sú zachytené v skalnom reliéfe, najväčsom na svete, pričom ho pozorujú bohovia a mierne sa naňho usmievajú. Preto sa tento kamenný obraz volá Ardzunovo pokánie, ale aj Pôvod Gangy v nebi, pričom skára uprostred skaly má predstavovať Gangu, hlavný vodný tok Prednej Ázie.

Ardzunov pamätník

Tam, kde sa spája skala so zemou, vytesali do kameňa osem mandapamov, jaskynných chrámov. Aj keď sa to v literatúre takto nazýva, označenie "jaskyňa" nie je výstizné, skôr by som hovoril o väčsích výklenkoch. Pred Dzamapuri mandapamom stoja mohutné monolitické slony, napravo - diagonálne na hrane - sa týči obrovský kus skaly, akoby sa kazdú chvíľu mal zrútiť, ale vo svojej odváznej pozícii sa drzí uz l 300 rokov. Krisna, inkarnácia boha Visnua, ho vraj raz utvoril zo skaly ako "z masla", čo je metóda spracúvania a opracúvania primeraná "bohovi pastierov". Krisna, uctievaný hinduistami takmer ako nejaký spasiteľ, dostal masívny kameň do tejto pozície, aby ľuďom pripomenul svoju moc, a ja si myslím, ze azda aj preto, aby sa zabudlo na jeho pletky s mliekárkami (gopi), ktoré s obľubou pozoroval pri kúpaní. Obrovský dvestotonový kameň naozaj kadečo prikryje a legenda, ze Ardzuna raz zdvihol horu Govardhana malíčkom, prispieva tiez k Ardzunovej slávnej povesti. Len kúsok cesty od balansujúceho monolitu lezí zulový blok, z ktorého je vyrezaná vaňa s priemerom dvoch metrov, kde vraj Krisna utváral a opracúval kamene - ako maslo. Z juzného Japonska a náhornej planiny v Peru poznám takéto vane vyhĺbené do skaly rovnakou metódou. Vzdy znovu sa zháčim pri pohľade na medzinárodný charakter takýchto nezvyčajných úkazov.

Modely typu rátha

Absolútnou atrakciou Mahábalípuramu je päť ráth, vozidiel bohov. Boli en bloc vymodelované zo skaly, stoja teda na mieste a sú nepohyblivé, nie tak ako vozidlá bohov z dreva a kovu v iných chrámoch, ktorých kolesá sa krútia. Takéto rámy ťahajú - este aj dnes - slony alebo ľudia a vezú ich so sebou v procesiách; kazdé vozidlo nesie postavy bohov, ktoré sú skutočnými vlastníkmi vozidla.

Päť ráth je venovaných piatim súrodencom Pánduovcom* -Judhisthira Bhfrna, Ardzuna, Nakula, Sahadeva - a princeznej Draupadí.

Vozidlo bohov vyzerá ako kópia jednoduchej chatrče, druhé vozidlo - venované Ardzunovi - má nádherné skulptúry a pyramídovitú strechu, k nemu sa pritískajú levy, slony a voly v zivotnej veľkosti; tretia rátha pozostáva z domčeka a malého chrámu, kde sedí boh hrdina; stvrtá je viacposchodová a na vrchole zdobená osemhrannými vezičkami; piate vozidlo bohov sa zdá relatívne nevydarené, je malé a stojí bokom pred ozrutnou postavou slona, ktorý by chcel s očividnou nevôľou odtlačiť vozidlo.

Indický panteón

V panteóne bozstiev uctievaných v Indii je zhromazdených asi 40 000 bozských postáv a kazdej sa prisudzujú určité vlastnosti. My, ľudia západu, spätí s monoteistickými nábozenstvami, máme sklon označiť mnozstvo bohov polyteistických nábozenských spoločenstiev ako poveru. Robí nám ťazkosti za vsetkým tým nezrozumiteľným rozpoznať zmysel. Ako sa mozno, uvazujeme, klaňať Sivovi, ktorý je znázorňovaný ako askéta, ponatieraný popolom z mŕtvol a s tretím okom na čele? Ako sa klaňať Garudovi, orlovi podobnému "kniezaťu vtákov", ktorý bohovi Visnuovi slúzil ako jazdecké zviera? Ako Ganesovi, Sivovmu synovi, ktorý je zobrazovaný ako bruchatý muz so sloňou hlavou, často jazdiaci na potkanovi? Túto otázku by sme mohli dať 40 000 ráz...

Skôr nez by sme označili vsetky zvlástnosti za číru poveru, za staré pohanské predstavy, mali by sme si vo vedomí vyvolať vznik kultov kargo! Bytosti indickej mytológie, ktoré vsetky napospol prisli z neba, boli silné ako slony, úlisné ako potkany, rýchle ako tigre, lietali ako vtáky, videli vsetko akoby tisícimi očami, vedeli sa do vsetkého pustiť mnohými rukami. Nevidíme to aj my ako nesprávne vysvetlenú techniku, nesprávame sa ako "gladiátori, ktorí bojujú so zaviazanými očami" (Voltaire)? Nepochopenie technických mozností a myslenie ovplyvnené zelaniami nemôzu vysvetliť pôvod týchto mýtických bytostí.

Medzi skulptúrami sú aj maruti, nebeskí mládenci, ktorí spolu s bohmi a popri nich pozorujú Ardzunu, ako činí pokánie; vo vedách vystupujú ako skupina bohov víchru, deti oblakov, ziaria ako oheň, ich nebeské vozidlo je rýchle ako blesk; cez plece majú prevesené zbrane podobné sípom, na členkoch kovové obruče, na prsiach ochranné stíty s vyrytými nedefinovateľnými znakmi. A akoby im vsetky tieto technické ozdoby nestačili, maruti drzia v rukách sľahajúce blesky, hlavy majú pokryté prilbicami. Načo? Vo vedách mládenci v honosných odevoch bojujú za Indru, pána nebies. V piesňach Sjavasva z Rigvédy znejú hymnické spevy na bohov takto:

"Velebte... tých, čo vyrástli v sírom vzdusnom priestore alebo v sírom priestore neba... Zostúpte, vy, maruti, z nebies, zo vzduchu a z domovov; netiahnite kamsi do diaľav! Vy, muzi bleskom sa skvúci s kamennými strelami, prudkými ako vietor, otriasajúcimi horami, vy, maruti, bohovia hromovej sily, prechádzate nocami, dňami, vzduchom, priestormi a vsetkým otriasate. Keď prechádzate nízinami a neschodnými oblasťami, vy, maruti, nikdy ujmu neutrpíte. Keď ste vy, rovnovázni maruti, vy, muzi Slnka, muzi nebies, vyhnaní, vase tátose vo svojom behu nikdy nepoľavia. Za jeden deň ste dosiahli koniec cesty. Silou premeriavate vzdusný priestor. Spolu ste sa narodili, spolu ste vyrástli, dorástli ste do pekných tvarov krásy. Ku cti je vasa veľkosť, vy, maruti, pohľad na vás je úzasný ako pohľad na Slnko. Dopomôzte aj nám k nesmrteľnosti! Zábranou nie sú pre vás hory ani rieky. Idete tam, kam ste sa rozhodli ísť, vy, maruti, a chodíte po nebi a zemi..." [2]

Je to pozoruhodný chválospev na výzor, schopnosti a očakávania "detí oblakov"! Sú to výplody nespútanej fantázie, alebo boli napísané podľa nejakých vzorov? Títo bohovia víchru museli vtrhnúť do krajiny vpádom zo svojich odváznych ciest povetrím, pretoze boli zvečnení v tisícich chrámových skulptúrach. Opäť je na mieste povzbudivé upozornenie, či by sa porovnávacou analýzou obrazu a textu predsa len nedala napokon objaviť, odhaliť, odkryť technika, ktorú mali maruti k dispozícii. Staroindické, tradíciou zachované mýty o bohoch a hrdinoch ponúkajú nepredpojaté bádanie. Pri odchode som na jednom z chrámových reliéfov objavil peknú zenskú postavu s prsami v správnych proporciách, čo musela byť halucinácia. Aby som sa ubezpečil, vrátil som sa a v trochu inej perspektíve sa mi tá istá skulptúra javila ako muz. Urobil som dva-tri kroky doprava, doľava a postava zároveň menila svoje pohlavie; nebola to halucinácia: Umelec spodobnil obojpohlavnú bytosť so vsetkými telesnými znakmi aj s výrazom tváre; starý kamenár asi nemal jasno, akého pohlavia je toto bozstvo. To sa treba naučiť pri styku s bohmi: Majú vzdy nejaké prekvapenie, smú vsetko, vedia vsetko, aj úskočné klamať.

Priamo pri mori sme vkročili do sedemposchodového chrámu, ktorý vo svojom pochmúrnom vnútre skrýva nadzivotné veľkú obnazenú postavu boha Visnua, uchovávateľa sveta - na strane obrátenej k moru v temnej svätyni stojí čierny pätnásťhranný stĺp.

Stĺp predstavuje lingam, povedal profesor Mahálingam a uskrnul sa, lebo toto slovo tvorí časť jeho mena a v staroindičtine znamená príznak, ale aj pohlavný úd. Znamená vsak viac nez v Grécku ako kult uctievaný falus, znak sily a plodnosti. Lingam je symbolom boha Sivú; vídať ho neraz vo forme realistických (falusových) kýpťov stĺpov; lingam platí aj ako symbol plodivej sily, ale zároveň znázorňuje aj beztvarú postavu takpovediac svetového ducha a zväčsa sa mu pridáva joní, materské lono, symbol rodiacej prírodnej sily. Joní tvorí podstavec a z jeho stredu sa dvíha lingam.

Doktor Mahálingam ukázal von na more:

"Tu pod príbojom sú pod vodou pochované doklady nasej prastarej kultúry, pred styrmi, piatimi alebo este aj viacerými tisícročiami tam stálo sedem chrámov. Ani s istotou nevieme, aké staré sú nase vedy. Máme pred sebou este dlhú cestu k poznaniu svojej minulosti. Zo vsetkých tradíciou zachovaných správ je jednoznačné, ze na počiatku boli bohovia..."

Cesta späť. - V jemne padajúcom súmraku roľníci obrábajú svoje polia; voly zapriahnuté do starodávnych pluhov vyorávajú brázdy, takmer predpotopná idyla. - Skriperumpudur. Nikdy nezabudnem na meno tohto zapadákova. Tam na kraji cesty vo vetre a nečase pustne drevené vozidlo bohov s olupujúcimi sa farbami, ktoré uz nemozno brať so sebou na nijakú procesiu. - Svetlo je veľmi neisté, a preto fotografujem kedysi také hrdé vozidlo tromi fotoaparátmi s rôznymi objektívmi, pričom ma pozorujú dievčatá v sárí a zhovárajú sa s fúzatým mládencom sediacim na motorke. Keď sa nase auto pohlo, jeden fotoaparát, ktorý som nechal lezať na streche auta, asi spadol a my sme si to nevsimli. O chvíľu uháňal za nami mládenec na motorke, divo rozhadzoval rukami a naznačoval nám, aby sme zastali. Celý rozziarený mi podával fotoaparát. Rupie, ktoré som mu chcel dať, neprijal. Aj to je India.

Madras mi pripadal pestrofarebnejsí ako iné indické mestá, čo poznám. Tamilské zeny milujú hodvábne sárí v najodváznejsích farbách, okrové a modré, zlté a zelené, červené a bledozelené. Tieto svietivé farby preziaria vsetky sivé tóny obrazu ulice. Neviem prečo, ale aj mnohí chodci majú okolo krku prevesené girlandy z kvetov, mozno je to návsteva z vidieka, ktorú takto privítali. Muzi si nasadili na hlavy nemenej pestré turbany, dievčatá si do čiernych vlasov nastrkali kvety ako farebné skvrny. Zlté motorkove taxíky so smradľavými závojmi z výfukov sa predierajú pomedzi davy ľudí.

V Madráse vraj apostol Tomás podstúpil mučenícku smrť. V Bazilike svätého Tomása sa v relikviári uctievajú kosti z jeho kostry a uchováva sa aj hrot kopije, ktorá ho zasiahla. Podľa takzvaných Tomásových spisov platí za Jezisovo dvojča; "neveriaci Tomás", ktorý pochyboval o Jezisovom zmŕtvychvstaní, vraj kázal v Indii; stal sa patrónom gnostických autorov a uctievala ho sýrska ortodoxia; v Madráse medzi týmito kresťanmi prezil zvysok svojho zivota.

Staroindické texty v "tajnom učení"

Adjar pri Madráse je svetovým sídlom teozofickej spoločnosti. V rozpore s mnohými tvrdeniami, ze teozofia - grécke múdroslovie o bohu - chce byť novým nábozenstvom, chce sprostredkúvať a vykladať staré duchovné fakty a vysvetliť, ze evolúcia siaha ponad ľudský svet az po vesmír, ze zmyslovo nevnímateľná hmota sa dá prebádať nadzmyslovými schopnosťami.

Teozofickú spoločnosť roku 1888 v New Yorku zalozila rodáčka z Ukrajiny Jeleňa Petrovna Blavatská (1831-1891). Dnes má pobočky takmer vo vsetkých krajinách okrem komunistických státov. Roku 1888 vyslo v Londýne Blavatskej trojzväzkové Tajné učenie; dielo vzbudilo rozruch v neposlednom rade preto, lebo autorka v predslove ubezpečuje, ze väčsinu ňou spracovaných prameňov čerpala sčasti zo starých indických sanskritských textov, sčasti z tibetskej tradície, ktorá je podnes skrytá v tibetských kryptách; pani Blavatská uviedla miesta tajných depozitárov, ale jej údaje sa neskúmali, iba sa s posmechom odvrhli.

Podstatným základom tajného učenia je kniha Zen, ktorej čas vzniku nie je známy. Az do najnovsích čias sa zdalo, ze posvätná kniha so svojimi symbolickými znakmi je nielen nezrozumiteľná, ale dokonca nezmyselná. Dnes sa vie aspoň to, ze Zen neznamená ani proroka, ani jedného z nespočetných bohov, ale je naopak súhrnným fonetickým označením prastarých tibetských skôl - zhrnutím vsetkých vedomostí najstarsej tibetskej tradície -, kníh Kandzur so 108 zväzkami a Tandzur s 225 zväzkami.

Písmo je vyrezávané do drevených blokov meter sirokých, 10 az 20 centimetrov hrubých a 15 centimetrov dlhých. Prelozená je necelá stotina týchto textov a tie veľa hovoria o bohoch a ich skutkoch na Zemi. Aj keď sa nemôze zistiť dátum vzniku týchto kníh - azda sú starsie ako Zem? -, predsa sa predpokladá, ze učenia z knihy Zen prisli do Japonska, Číny a Indie spoza Himalájí. Medzitým uz známe časti Zen existujú v tisícoch do sanskritu prelozených textov.

Nečudo, ze indickí vedci podporili pani Blavatskú este za jej zivota. - Okolo roku 1890 bol Svámí Dajánand Sarasvatí najvýznamnejsím expertom sanskritu v Indii. Keď indológ Max Műller, profesor v Oxforde, negatívne spomenul pramene Blavatskej, Sarasvatí sa ujal slova:

"Keby pán Max Műller prisiel ku mne, zaviedol by som ho do jaskyne neďaleko Okhí Máth v Himalájach, kde by rýchlo zistil, ze to, čo kalapani (= pramene) zaviali z Indie do Európy, sú iba úlomky zavrhnutých kópií niekoľkých miest z nasich posvätných kníh. Existuje prvotné zjavenie, a ono este existuje, nikdy nebude stratené pre svet, ale zjaví sa znovu, aj keď ľuďom prichodí este čakať."

Kozmická evolúcia

Tajné učenie Blavatskej je podnes sporné, aj keď ho uznávajú ezoterické a teozofické spoločnosti. Veda zalozená len na hmote nemôze prijať knihu Zen s jej opismi. Nechcem zatajiť, ze aj ja som bol skeptický. Musím vysvetliť, prečo to vsetko dnes vidím inými očami.

Stojíme pred reálnymi technickými moznosťami postaviť vo vesmíre veľké habitaty, vybaviť ich pohonnými systémami, ktoré im umoznia cestovať časovo neobmedzene z jednej slnečnej sústavy do druhej. Na vytvorenie umelej gravitácie budú mať takéto vesmírne giganty pravdepodobne formu obrovských kolies, ktoré pohodlne rotujú okolo vlastnej osi. Nie bez dôvodu som rozprával o budúcich obyvateľoch vesmíru s nábozenským tikom síriť svoju vieru ďalej. Rovnako dobrodruzná, a predsa mozná je myslienka, ze časť obyvateľov habitatu strávi dlhú cestu v hlbokom spánku, aby sa usetrila potrava a energia. Autori vedecko-fantastickej literatúry, ktorých odváznu fantáziu skutočnosť uz neraz prekonala, písu o miliónoch oplodnených vajíčok, ktoré sa v blízkosti niektorej slnečnej sústavy vynosia v umelých materniciach. (U nás doma je táto metóda práve predmetom ostrých diskusií!)

To vsetko a este viac stojí uz v knihe Zen. Napísali ju v neznámych raných dobách - nateraz - bezmenní autori. Ak by bádatelia vzali do úvahy v budúcnosti realizovateľné vesmírne habitaty, ľahsie by sa im vykladali údajne nezrozumiteľné texty.

Tu sú teda strofy z knihy Zen [3]. Tam si pod titulom Kozmická evolúcia mozno prečítať.

"(strofa 1) ...Nejestvoval čas, len lezali spiaci v nekonečnom lone trvania...

...Iba temnota napĺňala nekonečné vsetko, lebo otec, matka a syn boli zasa raz jedno a syn sa este neprebudil pre nové koleso a jeho putovanie...

...zivot nevedome pulzoval vo vesmírnych priestoroch...

...ale kde bol Dangma, keď Alaja vesmíru bola Paramartha a veľké koleso bolo Anupadaka

(strofa 2) ...kde boli stavitelia, ziariví synovia briezdiaceho Manvantaru? ...Tvorcovia formy z neformy, koreňov sveta? ...Tá hodina este neudrela; ziara este nezablysla do zárodku; Matripadma este nenavrel.

(strofa 4) .. .Počúvnite, vy, synovia Zeme, svojich učiteľov - synov ohňa. Naučte sa, ze nejestvuje ani prvé, ani posledné; lebo vsetko je jedno jediné číslo, ktoré vzislo z nečísla.

...Čujte, čo sme sa my, potomkovia pôvodnej sedmice, my, zrodení z prapôvodného plameňa, naučili od svojich otcov...

...z lesku svetla, ktoré ziarilo z večnej temnoty, vzisli v priestore znovuprebudené energie...

(strofa 5) ...keď začne svoje dielo, oddelí iskry dolnej ríse, ktoré sa rozochvené od radosti vznásajú vo svojich svietiacich obydliach, a z nich utvára zárodky kolies. Stavia ich do siestich smerov priestoru a jedno hlavné koleso doprostred.

...zástup synov svetla stojí v kazdom kúte a Lipika v strednom kolese. Hovoria: To je dobre. Prvý bozský svet je hotový...

...Fohat urobí päť krokov a tvorí okrídlené koleso v kazdom rohu stvorca...

(strofa 6) ...napokon sa obracia sedem malých kolies, z ktorých sa jedno rodí z druhého.

...stavia ich ako odrazy starsích kolies a upevní ich na nepominuteľné stredobody.

...ako ich stavia Fohat? Zbiera ohnivý prach. Robí gule z ohňa, prebehne cez ne a vôkol nich a obdarí ich zivotom, potom ich uvedie do pohybu, jednu týmto, druhú tamtým smerom...

...vo stvrtom sa synom prikáze vytvoriť si niečo na svoj obraz. Budú trpieť a spôsobovať utrpenie. To je prvý boj.

...starsie kolesá sa krútia nadol a nahor... To vsetko je naplnené vajíčkami. Konali sa zápasy medzi stvoriteľmi a ničiteľmi a zápasy o priestor; semeno sa zjavilo a zjavovalo vytrvalo odznova."

V cudzom svete

Tento originálny, pozorne prečítaný text nepotrebuje nijaký komentár. Reagovať by bolo treba na námietku, ze pramene ku knihe Zen sú nekontrolovateľné. A načo som bol tak blízko pri prameni bezchybných informácií? Na druhý deň som sa spýtal profesora Mahádevana, ktorý spolu s doktorom Mahálingamom a profesorom Nágasvámím prisli po mňa do hotela:

"Existujú miesta, kde sú ulozené staré, zväčsa neznáme a este neprelozené rukopisy?"

"Prirodzene, ze existujú takéto ,skryté' zbierky textov v klástoroch a chrámových skolách," odvetil vedec. "Tam sú ulozené a strázia ich ako podstatnú časť nasich dejín. Konzervujú ich, lebo inak by mnohé úplne splesniveli, neraz ich nanovo kopírujú, je to sizyfovská práca, pri ktorej vysokokvalifikovaní odborníci presedia celý zivot."

Profesor Nágasvámí zasiahol: "Neďaleko odtiaľto vám môzem ukázať úzasnú zbierku!"

Po tristvrtehodinovej ceste za Madras sme vosli do malého, vápnom obieleného poschodového domu. Kustód, dôstojný starec, privítal profesora Nágasvámího úklonom, s rukami skrízenými na prsiach, čo je privítacie gesto, o ktoré sa pokúsam aj ja. Rozhovoru pánov v tamilčine som nerozumel, ale z kustódovho výrazu tváre som vyčítal, ze je ochotný ukázať nám svoje poklady.

V krátkom rozhovore ma informovali, ako sa táto zbierka utvorila: Poznásal ju doktor U. V. Svámínnátha Iyer, pričom celé desaťročia cestoval po Indii, skupoval vsetky staré, tradíciou zachované texty a zachránil ich pred zničením. Vyse 3 000 rukopisov, zväčsa podnes neprelozených, je teraz uskladnených v tomto dome. Deväťdesiatjeden kníh o sanskrite nesie meno nebohého profesora doktora lyera ako autora alebo vydavateľa. Jeho kolegovia hovoria o ňom s najväčsou úctou.

Profesor Nágasvámí nás sprevádzal. V kovových regáloch sú ulozené, opatrne zoradené a usporiadané, stovky asi desať centimetrov hrubých, tridsať az styridsať centimetrov dlhých, snúrami pozväzovaných driev. Profesor Nágasvámí starostlivo chytil jeden z týchto zväzkov, uvoľnil snúru a "listoval" v ňom. Tu sa ukázalo, čo chránia: tenké drevené lamely alebo palmové listy, niektoré s dierkami na oboch stranách, cez ktoré bola prevlečená snúra ako cez zalúzie, iné sa dali otvoriť ako vejáre. V nich vryté - vyrazené? - tisíce a tisíce drobných písmových znakov. Nágasvámí, otvárajúc ďalsie zväzky, vysvetľoval, ze kazdý znak -mikroskopicky jemný - bol vyrytý hrotom noza; písmo sa pri práci na podklade nevynímalo, az keď sa skončilo s písaním znakov, do jemných lamiet sa zaniesol farebný prach alebo popol, čím sa písmo zviditeľnilo.

"Čo sa sprostredkovalo?"

Profesor Nágasvámí nadvihol plecia:

"Sú to časti védskych textov aj veľmi stará tamilská literatúra. Niektoré časti textu sa preniesli na papier, niektoré sa dali preloziť, vyse polovica sa doteraz este nerozlústila. To je čiastočná odpoveď."

Prisli mi na um podzemné pivnice s klenbami v Ladakhu v Tibete, kde som pred niekoľkými rokmi obdivoval tisíce a tisíce palmových fólií, takisto vlisovaných pomedzi dostičky; aj z nich bola prelozená iba nepatrná časť.

Bol to cieľ a zámer dávnych kronikárov, konali z vyssieho poverenia, keď svoje správy formulovali nezrozumiteľne? Pre dobu, ktorá az oveľa neskôr bude schopná porozumieť celému obsahu? Dôlezitým sa mi zdá, ze sa staré texty uchovávajú pre múdrejsie, vzdelanejsie generácie - tak ako tu Kandzur a Tandzur. Musí to mať predsa nejaký osobitný zmysel, ze v toľkých nábozenských a mýtických tradíciách zaprisahávali ľudí, aby texty nemenili a uchovali pre budúce generácie. Kresťania so svojou bibliou, ziaľ, nezaobchádzali tak, ako im nakázali, ako si to zelali pôvodní autori; bibliu redigovali, zmrzačili, vsetko, čo bolo nepohodlné a nepáčilo sa, vylúčili do apokryfov, vykázali natrvalo a novými slovíčkami vzdy znovu prispôsobovali dobovému chápaniu. Pritom slovo relígia pochádza z latinského religio - uchovať, udrzať. - Chvalabohu, existovali múdri zakladatelia nábozenstiev a "bohovia", ktorí - ako napríklad tu v Tibete -dbali, aby sa tradície a zasifrované posolstvá zachovali pre storočie odchodu do kozmu.

Trojnásobný význam lingamu

Za poldruhahodinovej cesty do Kánčípuramu - jedného zo siedmich svätých miest Indie a nábozenského centra so 124 chrámami a modlitebňami - spýtal som sa profesora Nágasvámího len tak mimochodom na zmysel lingamu, ktorý vidieť v kazdom hinduistickom chráme.

"Je lingam falický symbol?"

"Nie len," povedal. "Vlastný význam je ohnivý stĺp, ale lingam má tri príbuzné významy - ohnivý stĺp ako symbol kozmického ohňa, falus ako darca zivota a ako os sveta."

Ako prisli na ohnivý stĺp, islo tu zasa o chybnú interpretáciu niečoho technického?

Profesor Nágasvámí mi to vysvetlil takto:

"Podľa nasej tradície sa bohovia Brahma a Visnu medzi sebou skriepili, ktorý z nich je väčsí, a medzi nimi stála kozmická sila vo forme ohnivého stĺpa. Visnu sa vraj premenil na kanca, zisiel dolu po ohnivom stĺpe, aby vyhrabal podstavec stĺpa, ale stĺp nemal v zemi začiatok, nemal nijaké korene. Vtom sa Brahma premenil na labuť a letel v smere stĺpa k nebu, ale stĺp nemal konca. Preto zostal stĺp ako symbol kozmickej sily bez konca a začiatku."

Dozvedel som sa, ze v hinduistických chrámoch môzu byť stovky, tisíce lingamov, ale v najsvätejsej svätyni stojí vzdy zvlástny lingam; zároveň je tam uschovaná vimána*, bozské vozidlo, nad ktorým bola postavená veza chrámu. Nágasvámí poznamenal, ze tu azda spočíva staré nedorozumenie: Mozno v centre vimány horel kozmický, alebo dokonca nukleárny oheň, a ten viedol k symbolu lingamu. - Dozvedel som sa, ze kňazi musia denne podľa presne predpísaných rituálov očistiť lingam, ale nedozvedel som sa, aká je to manipulácia. Sialená moznosť, ze by nevedomí kňazi uz po tisícročia napodobňovali technické úkony!

Kánčípuram

Chrámové mesto Kánčípuram patrí k najstarsím mestám v Indii. Údajne tu kázal v piatom storočí pred Kr. Budha, tu postavil kráľ Asoka v treťom storočí pred Kr. budhistický chrám (po ktorom uz niet ani stopy). V siedmom storočí po Kr. sa Kánčípuram stal rezidenciou Pallavovcov, vládnucej dynastie v Juznej Indii. Musel to byť panovnícky rod, ktorý mimoriadne rád staval, pretoze za 150 rokov - od roku 600 do 750 - vyrástlo zo zeme tisíc chrámov, z ktorých sa dnes dá obdivovať uz "len" 124. Sú to stavby takpovediac na kazdú prílezitosť - veľké, vysoké pyramídovité chrámy, vyzdobené postavami z mytológie -malé chrámy so svätostánkami, ktoré zámozní hinduisti alebo obecné pospolitosti dali zriadiť za dobrodenie, čo sa im dostalo od bohov.

Nad chrámami bdejú dnes starousadlícke brahmanské rodiny a ich sluhovia dbajú, aby sa tu nijaká sluzba neponúkala zadarmo. Deti sa ponúkajú - po anglicky: "Me only ten rupees!" -za chrámových sprievodcov. Ako atrakcia, posvätné mesto, je Kánčípuram priam eldorádom pre turistov, cirkusantov, zobrákov a kseftárov. Starsie zeny v čiernych odevoch, s vnúčatami priviazanými slučkou na chrbát, si vyzobrávajú vsetko, od guľôčkového pera cez cigarety po snúrky do topánok.

Pred vstupom do najväčsieho chrámu boha Sivu nás dozorca napomenul, aby sme si vyzuli topánky, a musel som odovzdať aj fotoaparáty. Vnútro chrámu je pochmúrne, vlhké, horúce a trochu hrozivé. Pach potu stúpajúci z davu je zasa milostivo zastretý vôňami santalu, závany plesne sú znesiteľné vďaka vôni kvetov. Odkiaľsi z temravy zaznieva vysoký tón flauty, sprevádzaný rytmickým úderom siháru, nástroja podobného lutne; dozvedám sa, ze tento druh hudby sa viaze na isté hodiny dňa, lebo v intervaloch získava farbu a náladu; existuje od roku 500 pred Kr.

Pred svätostánkami stoja veriaci a modlia sa k postavám bohov pomaľovaných intenzívnymi farbami a ozdobených girlandami kvetov. Pestrofarebné sviece blčia. Niektoré sochy bohov sú zahalené do vzácnych hodvábov a v rukách drzia čudesné nádoby. V jednom výklenku oziarenom púpavovou zltou sa modlí kňaz v lotosovom sede so skrízenými nohami, ktorý sa má podobať otvorenému lotosovému kvetu - v nábozenstve lotos predstavuje symbol čistoty. Akoby veľmi zďaleka vníma kňaz nasu prítomnosť, priam duchom neprítomný si ponorí hrot pravého ukazováka do misky s červeným práskom a poďobe nám čelo. Medzitým som uz získal informácie, a tak objavujem pri pohľade do zrkadla na svojom čele čiarku, mieriacu zdola nahor; modliaci sa musel byť kňazom Sivu, lebo nám dal znak svojho boha. - Siva je viacúčelovým bohom. Ničiteľ a obnoviteľ, a zároveň platí ako zahubiteľ času a pán tanca. Hinduisti sú presvedčení, ze Siva osobne bol ich učiteľom tanca. Sivova farba je purpurová červeň, a preto v jeho chráme stropy svietia purpurovou červenou a sú tu červené figúry s démonickými úskľabkami. Sivu ako majstra tanca portrétovali s elegantne roztiahnutými nohami a styrmi rukami ukazuje graciózne na styri svetové strany. - Veru, boze môj, to je boh!

V svätyni uprostred chrámu stojí vimána, Sivovo bozské vozidlo, obklopené 28 výklenkami - ako okienkami, a v kazdom z nich sú misky s olejom, kde plávajú horiace knôty. Príjemné teplé svetlo zalieva postavy - vsetko to tvorí atmosféru nútiacu k zboznosti. Kútikom oka pozorujem hinduistov pri ich úkonoch a učenlivo ich napodobňujem, netusiac, čo rigorózni veriaci urobia s neveriacim, ktorý sa odvázi vniknúť do svätyne. Červený znak na čelo bolo mimikry, ale aj tak som napodobňoval jednotlivé úklony, cítil som sa súčasťou toho vsetkého a dosť bezpečný, aby som nenápadnými pohľadmi obdivoval nádherné remeselné výtvory dávnych umelcov. Siva a Visnu, Krisna a Brahma sú -presne, ako je to opísané v mýtoch - dokonale vymodelovaní, takisto aj k nim pridruzené slony, labute a voly, ibaze krikľavé pomaľovanie pôsobí na prvý pohľad trochu gýčovito. Pri druhom pohľade zídu človeku na um západné pútnické miesta, kde to vyzerá podobne. Myslím, ze v tom slabom osvetlení, aké sa uprednostňuje v takomto prostredí hlbokej zboznosti, sú potrebné intenzívne farby, aby uctievané postavy dostali pôsobivú auru.

Slnečné svetlo oslepovalo. Pred nami čneli dve strmé chrámové pyramídy, podobné sú v Strednej Amerike - toto prirovnanie sa mi priam vnútilo. Presli sme 15 metrov vysokou bránou vytesanou do zulového monolitu; aj spodná časť chrámu je zo zuly, stavba je celá z pieskovca. - Obhliadka bola namáhavá, pretoze profesor Mahádevan mi pri kazdej postave posepol jej význam podľa tradície.

Sadol som si na múrik k profesorovi Nágasvámímu. - Paralely medzi Kánčípuramom a Strednou Amerikou mi neschádzali z umu. Tu aj tam sochy v ziarivých farbách, bohovia v lotosovom sede, tu aj tam mnohobozstvo, bohovia v podobných pôvabne tanečných pózach, tu aj tam kontúry podobné pyramídam v horúcom sparnom podnebí. Tu aj tam ľudia, ktorí sa podobali farbou pleti, tvárami a pohybmi, a dokonca aj moderné mestá sú takmer na nerozoznanie. V Madráse som si neraz pripadal ako v Meride, v Yucatane. Nemohol som to odôvodniť, ale cítil som, ze vnucujúca sa podobnosť nie je náhodná, bola celkom očividná, no dával som si pozor, aby som nespekuloval nahlas, ze kedysi na úsvite dejín sa mohli Indovia vysťahovať do Yucatanu pri Mexickom zálive, kde obnovili základy svojej kultúry. Dnes viem viac: Nevysťahovali sa, ale vyleteli. Dôkazy pre to nasledujú v tejto kapitole.

Pri pohľade na 124 chrámov v Kánčípurame sa mi vnucuje otázka:

"Ako vznikajú chrámové komplexy? Kto rozhodne o ich stavbe - kňazi, panovníci, ľud, alebo bohovia? Kto odmieňa remeselníkov? Existujú tradíciou zachované plány?"

Profesor Nágasvámí čosi zakričal nejakému mladému muzovi; ten vzápätí pribehol s dvoma drevenými paličkami, archeológ zavŕtal jednu z nich do zeme a jej dlhý večerný tieň ukazoval na východ.

"Rozhodnutie postaviť chrám môze mať rozdielne podnety. Tu v Kánčípurame boli iniciátormi panovníci dynastie Pallavovcov. Ale aj dediny alebo klástorné skoly sa mohli rozhodnúť postaviť chrám, aby svojim pospolitostiam poskytli miesto na meditáciu, na rozhovor s bohmi. No chrámy často boli aj skolami porovnateľnými s univerzitami. Ale dôvodom na stavbu chrámu mohlo byť aj zelanie privábiť bohov.

Ako dnes vieme, miesta stavieb sa určili podľa predpísaných stálych zásad; základ mal byť pevný, podľa moznosti zo zuly, zem mala mať dobrú farbu a pitná voda v blízkosti poskytovať dostatočnú vegetáciu. Keď tieto predpoklady jestvovali, miesto stavby sa upravilo, určili sa svetové strany. Kňaz strčil do zeme paličku, pri východe slnka jej tieň ukazoval na západ, pri západe slnka na východ. Takto určili hlavnú os chrámu.

Stavitelia priviazali na palicu snúru a robili kruhy, čím určili veľkosť chrámu. Paralelne k východo-západnej osi sa ťahali čiary. Na priesečníkoch čiar a kruhov vznikli segmenty, ktoré lezali blizsie alebo ďalej od centra určeného ako svätyňa. Stredobod bol najsvätejsou svätyňou, sídlom boha, ktorému bol chrám zasvätený. Do svätyne presne do stredu sa umiestnil lingam a nad ním sa napokon postavila pyramída. Zo stredu ziari bozská sila vsetkými smermi. Výklenky okolo stredu - s oltármi - boli vyhradené nizsím bohom. Niet chrámu bez 12 kalendárových bozstiev, segmentov pre 12 mesiacov, a na kraji chrámu miesta zboznosti pre rôzne hviezdne bozstvá, ktoré sú spojené s hviezdnym nebom."

Opálený chlapík opásaný modrou zásterou, nechty na nohách nalakované nazlto, podisiel k nám na trojkolke, prenikavým zvonením upozornil na seba a z nejakej debničky ponúkal nezahalenú zmrzlinu, v kockách zamrznutú ovocnú sťavu. Nechceli sme si nič kúpiť.

"Viem, kto je to!" povedal chlapík provokatívne a ukázal na sochu na stene chrámu.

"Ak to bude pravda, dostanes odo mňa desať rupií!" povedal profesor Mahádevan.

"Je to tancujúci Siva, prizerá sa mu bohyňa Párvatí..."

"Dobre," uznanlivo povedal Mahádevan. "A ktorý tanec tancuje Siva?"

Chlapík zalovil v pamäti, rozpačito sa pohrával s prstami a potom sa rozziaril: "Tancuje nebeský tanec!"

Dostal sľúbené rupie a hrdo sa vzdialil.

"Je to nebeský tanec?" spýtal som sa.

"Je to kozmický tanec o zničení a stvorení, ktorý bohovia sprevádzajú flautami, cimbalmi a inými nástrojmi... Hneď vedľa vidíte Indru, pána univerza, s Mátalim, bojovníkom vzdusných zápasov..." vysvetľoval profesor Nágasvámí.

Pri výraze "bojovníci vzdusných zápasov" som zjavne spozornel, lebo na druhý deň mi profesor Mahádevan dal text Rámájany, vzťahujúci sa na boha Mátaliho, ktorá je popri Mahábhárate druhým veľkým indickým eposom [4]. Tam som si prečítal:

"Rýchly Mátali!" prehovoril Indra. "Poponáhľaj sa s mojím nebeským vozidlom. Statočný Ráma naráza na svojich nepriateľov..."Mátali viedol vozidlo, ktoré ziarilo ako slnečné lúče, k miestu, kde statočný Ráma narazil na nepriateľov. "Vezmi toto nebeské vozidlo!" prikázal Mátali Rámoví. "Bohovia podporujú spravodlivého. Nastúp do tohto zlatého vozidla, nebeské sily ťa podporia. Ja budem tvojím vozatajom a zrýchlim hrmiace vozidlo."

Ráma nastúpil do vozidla zaodetý do nebeských látok a vrhol sa do boja, aký ľudské oko este nevidelo. Bohovia a smrteľníci pozorovali zápas, chvejúc sa prizerali, ako zasiahol Ráma s nebeským bojovým vozidlom. Mračná smrteľných striel zatemnili ziarivú tvár oblohy. Nad bojiskom sa rozprestreli chmáry.

Kopce údolia a oceán rozbúrili príserné vetry, slnko sa zdalo bledé. Keď boj nie a nie skončiť, Ráma vzal v zlosti Brahmovu zbraň nabitú nebeským ohňom. Bola to okrídlená svetelná zbraň, smrteľná ako blesky z neba. Táto blesková zbraň, zrýchľovaná okrúhlym lukom, klesala v besnej rýchlosti nadol a prevŕtala kovové srdce Rávanu. Keď vsetko stíchlo, na skrvavené údolie spŕchli nebeské kvety a z neviditeľných hárf zaznela z neba upokojujúca hudba.

K takýmto textom - okrem indických, moderných a etablovaných akademikov - som nenasiel akceptovateľné vyjadrenie. Ak niekoľkým mojim kritikom vyrazili dych, bola by to - s prihliadnutím na ich temnú budúcnosť - pochopiteľná reakcia. Keďze som charakterizoval "bojovníka vzdusných zápasov" činmi a zbraňami z Rá-májany, nech sa tu dostane k slovu aj piata kniha Mahábháraty, kde sú povyratúvané bozské zbrane, ktorými boli usmrtení vsetci bojovníci majúci na tele kov; keď sa bojovníci zavčasu dozvedeli o nasadení týchto zbraní, strhli si z tela vsetok kov, poskákali do riek, poumývali seba a vsetko, čoho sa dotkli. Pod vplyvom tejto zbrane bojovníkom vypadali vlasy a odpadli im nechty na rukách a nohách; vsetko zivé zbledlo, lebo ho "ovanul smrteľný dych boha".

Mahábhárata:

Popálený páľavou zbrane sa svet tackal v horúčave. Aj slony boli popálené a knísali sa sem a tam... Voda vrela a vsetky ryby zahynuli... Stromy padali rad-radom... Kone a bojové vozidlá zhoreli... Bol to príserný pohľad. Mŕtvoly boli hroznou páľavou zmrzačené, uz nevyzerali ako ľudia. Nikdy predtým este nebolo takej hrozivej zbrane, nikdy predtým sme o takejto zbrani nepočuli.

Znie to ako reportáz z Hirosimy po zhodení prvej atómovej bomby 6. augusta 1945! Nezelal by som si, aby Mahábhárata obsahovala spomienky na budúcnosť...

Padol súmrak. Horúčava sa trochu zmiernila. Vsade dúchali do ohníkov z dreveného uhlia. Hore na chrámovej pyramíde blčalo svetlo. Tieto veze čnejúce do neba majú na vrchole útvary podobné sudom.

"Zije tamhore niekto?" spýtal som sa.

"Nie, tam nikto nebýval ani nebýva. Z poschodia na poschodie vedú schody," vysvetľoval Nágasvámí. "Majú nám pripomínať, aká strmá a namáhavá je cesta do neba. To guľaté tamhore, čo nazývate sudom, symbolizuje vozidlo, blízkosť k nebu..."

"Smiem to brať doslova, alebo ako alegorický výklad?"

Profesor Nágasvámí nadvihol plecia, akoby mi chcel naznačiť: "Berte to, ako chcete." Potom zmenil tému rozhovoru a spýtal sa:

"Chcete kúpiť hodváb? Juzná India je centrom hodvábnického priemyslu, aj keď továrne sú v susednom státe Maisúr pri Bangalúre..." Jemne sa usmial. "Viete toho veľa, ale hodváb robíme my..." Nedopovedal.

Prečo chráni hodváb prírodu

Odpútavací manéver profesora Nágasvámího ma oboznámil s jednou z najstarsích výrobní sveta. Hodváb bol uz stáročia pred Kr. výnosným vývozným artiklom. "Hodvábnou cestou", karavánovou cestou z Číny cez strednú Áziu do západnej Ázie a Indie, sa hodváb dovázal na západ - táto cesta trvala od začiatku po Stredozemné more a späť sesť az osem rokov. Za hodváb si vymenili sklo, rýdze kovy a prepychový tovar - na ceste späť sa do Ázie dostala ďatelina, broskyne a mandle a udomácnili sa tam ako kultúrne rastliny.

Profesor Mahádevan zastavil auto pred nenápadným domom, porozprával sa s majiteľom a kývol nám, aby sme podisli blizsie; keď sme si vyzuli topánky, zaviedli nás do miestnosti s dlázkou vylestenou tak dočista, ako som to este nikdy nevidel. Dve Indky a dvaja Indovia sedeli na nej v lotosovom sede a "moji" profesori si kvokli k nim. Nasledoval som túto obyčaj.

Po krátkom rozhovore vstala jedna dáma a priniesla bal hodvábu, chytila ho za okraj a rozhodila ako svihnutím čarovného prútika. Dlázka sa zaskvela hlbokou morskou modrou, zjasnenou votkanými bielymi jazmínovými kvetmi. Posepol som Mahádevanovi, ze by som dal prednosť nevzorkovanému hodvábu. Akoby som bol uhádol niečie zelanie, modrá látka sa zvinula a pred očami sa len tak zaiskrilo novou krásou pestrofarebných hodvábnych balov. Nechýbal ani jeden farebný tón dúhy; odstrihnúť som si dal zo styroch po niekoľkých metroch a povedal som, ze by som sa rád dozvedel, ako vznikajú tieto zázračné tkaniny.

Presli sme tromi zadnými dvormi. Séf domu vzal z akéhosi stojana plytký lykový kôs: Medzi listami morusovníka, usilovne chrumkajúc, hmýrili sa stovky a stovky húseníc dlhých ako cigara. Pochádzajú od hodvábnikov z radu motýľov s tristo zväčsa orientálnymi druhmi, z ktorých hodvábnik morusový -bielosivej az perlovosivej farby so zltohnedými pásikmi na krídlach - je najvýznamnejsí. Uz vyse 4 000 rokov sú vo "Východnej Ázii udomácnené, uz nevedia lietať, iba slabo poletovať. Samička hodvábnika sa pári krátko po vyliahnutí, znesie takmer pol stovky milimetrových vajíčok a o týzdeň nato umrie. Z vajíčok znesených koncom leta sa o desať mesiacov vyliahnu húsenice hodvábnika, ktoré od tej chvíle treba hojne kŕmiť čerstvými listami morusovníka. Päť mesiacov po vyliahnutí húsenice produkujú hodváb v zámotkoch: slinné zľazy vylučujú sekrét na niť, ktorá sa dlhá az 4 000 metrov zvinie do zámotku. Zvonku voľné, zdnuka pevné tkanivo pazravých rýchlorobotníčok mozno za tri az styri dni spracovať.

V Tamilnáde Mahádevan nahovoril vedúceho pradiarne, aby nám predviedol jednotlivé stupne celého procesu. V jednej miestnosti viseli z lyka upletené "spirály" a v ich závitoch boli prilepené vločkovité zámotky.

"Keby sme húsenice nechali tu," povedal profesor Mahádevan, "o dva týzdne by vyleteli motýle. Preto ich vesajú do pece s horúcim vzduchom - tam! -, kde rýchlo umierajú. Závitok príde do horúcej pary alebo vody, niť stuhne, stačí nájsť začiatok, a uz sa dá odmotávať."

"Koľko hodvábu je z jedného zámotku?"

"Dva az styri kilometre," vysvetľoval séf. "Húsenice sú nesmierne pazravé, o dodávky sa im treba postarať az sesť ráz denne."

"Koľko zámotkov treba na kilo surového hodvábu?"

"Asi 10 000 hodvábnikov, ktoré, vďakabohu, sa potom nevyvinú na motýľa. Obzrali by dohola celý kraj!"

Pri spiatočnej ceste do Madrásu sa kazdý z nás ponoril do svojich myslienok, sofér obchádzal výmole a vozy, ktoré ťahali Indovia opatrne ako námesační.

"Koľko mien Visnua poznáte?" spýtal sa profesor Mahádevan a prerusil mlčanie. - Zmurkol som naňho: "A koľko ich vlastne je?"

"Tisíc!"

"Treba ich poznať?"

"Kazdý vzdelanec ich pozná..." povedal Mahádevan a mierna kritika mojej otázky sa nedala prepočuť.

"No tak odriekajte tisíc mien Visnua!" uťahoval som si z neho.

Profesor Mahádevan súkal meno za menom, po kazdom desiatom urobil pauzu. Nebol by som to predpokladal, ale po chvíli sa aj sofér zúčastnil na týchto litániách. Ukradomky som stisol stopky na hodinkách: 9 minút a 35 sekúnd dvojica muzov odriekala tisíc mien Visnua.

"Neexistuje synonymum, ktoré by zahrnulo vsetkých Visnuov?"

Profesor Mahádevan navidomoči s týmto výkonom pamäti nemal nijaké ťazkosti - čo je proti tomu ruzenec! - a uskrnul sa.

"Slovo Ráma zahrnuje vsetkých tisíc mien Visnua. Keď si chcete vyprosiť ochranu Visnua, môzete sa mu prihovoriť ako k Rámovi!"

Opäť sme zmĺkli. Keď som si prečítal indickú mytológiu, neraz mi v hlave hučali mená bohov, je ich priveľa, aby si ich zapamätal Európan, ktorý nie je vystudovaný indológ. Styridsaťtisíc mien bohov! Kde začať, kde skončiť?

Bohovia v raných dejinách vesmírnych letov

V záujme cieľa, ktorý som si určil, musím robiť selekciu a dozvedieť sa podľa moznosti čo najviac o tých bohoch, s ktorými sa mozno stretnúť na ceste do vesmíru: Ráma, Indra, Ardzuna, Maruti; zostane este silná eskadróna, ktorá sa tmolí po nebi v Mahábhárate a po vedách.

Sú to bozské dvojčatá Asvinovia, ktoré presli okolo Zeme v jasnom nebeskom vozidle za jeden deň. Je tu prívetivý boh Slnka Súrja, vzdy s lotosovými kvetmi v rukách, ktorý zo svojho nebeského vozidla robil prieskumnícke sluzby pre bohov a ktorý vsetko videl, lebo na to pozeral z veľkej diaľky; preto vosiel do literatúry ako "bozský spión". Je tu z lotosu zrodený Agni, boh ohňa, vlastník "svetelného vozidla, zlatého a na pohľad ligotavého"4; on vynásal hore k bohom to, čo sa pri obetiach spálilo, na nebi sa zjavoval ako blesk, na zemi ako oheň. Je tu Garuda, bájny vták boha Visnua, slúziaci mu na rýchlu prepravu, samostatne konajúci, vrhajúci bomby, zhásajúci poziare, lietajúci az na Mesiac. Je tu Visvakarman, staviteľ bohov, ktorý nepostavil Indrovi len palác hodný kráľa bohov, ale priniesol aj najkrajsie nebeské vozidlá do bohovho autoparku.

Vo Visnupuráne, veľkej tradícii datovanej do 4.-5. storočia pred Kr., je kapitola venovaná obdobiam, v ktorých praotcovia ľudstva - vo vlastnom lietadle - prisli z neba [6]:

"Kým Kalkí este rozpráva, schádzajú z neba dva ako slnko ziariace, zo vsakovakých drahokamov pozostávajúce samohybné vozy, zastítené ziarivými zbraňami."

Mimochodom, tento Kalkí pouzíval tiez nebeské vozidlo vedené "čírou vôľou pilota".

Vo svojom diele The Prehistory of Aviation (Predhistória letectva) píse Berthold Laufer, Chicago 1928, o človeku, ktorý so svojou manzelkou unikol "vzduchom" pred uväznením v kráľovskom paláci, alebo o kráľovi Rumánvatovi, ktorý si dal postaviť takú ozrutnú nebeskú loď, ze v nej bolo dosť miesta pre obyvateľov celého mesta. O tom hovorí indická legenda: [5]

Tak si teda kráľ s obyvateľmi háremu, so svojimi zenami, hodnostármi a jednou skupinou z istej mestskej časti, sadol do nebeského vozidla. Dosiahli síravu oblohy a napokon isli cestou vetra. Nebeské vozidlo preletelo nad zemou, ponad oceány a potom zamierilo k mestu Avanti, kde sa práve konala slávnosť. Stroj zastal, aby sa kráľ mohol zúčastniť na slávnosti. Po krátkej prestávke kráľ opäť nastartoval pred očami nespočetných divákov, obdivujúcich nebeské vozidlo.

Mnozstvo bohov z literatúry sanskritu bolo treba usporiadať -vzhľadom na vlastnosti, ktorými sa jednotlivé bozstvá vyznačujú -podľa technických prístrojov, ktorými bohovia disponovali.

Lekcia

Obraz bol naozaj veľmi komický, ale nahlas som sa odvázil rozosmiať az vtedy, keď obidvaja moji profesori spolu so soférom prepukli v smiech.

Na kraji ulice neďaleko malého hinduistického chrámu mlátili dve ľahké dievčatá - vsade na svete sa dajú ihneď rozpoznať - vojaka, mozno nezaplatil, alebo zaplatil málo. So záľubou strhávali vojakovi čiapku z hlavy; keď ju chytil a nasadil si ju, vzápätí vyletela na ulicu. To sa opakovalo niekoľko ráz, az vojak napokon jedným skokom dohnal čiapku, strčil si ju pod pazuchu a náhlivo zmizol. S posunkom skôr pohrdlivým ako vyzývavým zdvihlo jedno z dievčat na boku otvorené sárí az po zadok: Môzes ma! Aj to je medzinárodný spôsob neverbálneho dorozumievania.

"Boli to chrámové kurvy?" spýtal som sa s krásnou svajčiarskou nevinnosťou. Zasiahol ma karhavý pohľad profesora Nágasvámího, keď povedal:

"Neexistuje chrámová prostitúcia. Kedysi sa do rituálu zahrnovali tance, spevy a hudba ako v mnohých iných veľkých nemonoteistických nábozenstvách. Vyberané nevydaté dievčatá sa roky a roky učili umeniu chrámového tanca. Az v osemnástom storočí s príchodom Európanov sa tradičný zivot zmenil. Práve Európania sa usilovali získať si tieto chrámové tanečnice pre ich pôvab a krásu, a okrem toho si mohli byť istí, ze dámy sú slobodné. Briti nevedeli vôbec nič o chrámových obradoch, predpokladali, ze tanečnice sú kňazove prostitútky. Absurdná predstava, ze by sa prostitúcia konala na posvätnom mieste! Nie je známy jediný prípad, ze by sa bol v chráme trpel sex. Pred tridsiatimi rokmi chrámový tanec zakázali zákonom, čo bolo dosť nezmyselné a neodôvodnené. Ctihodné staré rodiny, ktoré l 800 rokov, po mnohé generácie kultivovali chrámový tanec, stratili zivobytie. Skoda."

Vimány sú vsade

Pred mojím odletom do Kalkaty ma profesor Nágasvámí zaviedol do Státneho múzea na Pantheon Road, ktoré vo viacerých budovách zahrnuje archeologické zbierky juhoindického vývinu kultúry z najranejsích čias cez dynastie Pallavovcov, Čálukjovcov, Čolovcov.

Vimány, pohyblivé rezidencie nebeských bytostí, falanga kamenných bohov, lingamy. - Pred bronzovou plastikou tancujúceho Sivu mi Nágasvámí vysvetľoval:

"Siva tancuje, pričom jednou nohou stojí na chrbte démona, čo rečou symbolov má vyjadrovať nevedomosť. V ľavej ruke drzí zvon, symbolizuje zvukové vlny, kmity vesmíru. V pravej ruke drzí plameň ako symbol ilúzie - vesmír zhorí v plameňoch a nanovo povstane. V posunku strednej, tretej ruky treba vidieť znamenie pre univerzálnu ochranu."

Profesor Nágasvámí bol riaditeľom tohto múzea, vyznal sa v kazdom kúte ako vo vlastnom vrecku. Dozorcovia v múzeu ho úctivo zdravili. S neskrývaným zadosťučinením pozoroval učiteľov a učiteľky, ktorí, ticho vysvetľujúc, viedli svoje triedy obrovskými zbierkami.

Len-len ze som sa nepotkol o bronzovú postavu človeka so sloním chobotom, poznal som podobné netvory zo Strednej Ameriky - vo vzdusnej vzdialenosti 20 000 kilometrov odtiaľto.

"Ako voláte túto bytosť s chobotom?"

"Je to podoba Ganesu, jedného z piatich veľkých bohov hinduizmu, jedného z tých, ktorému slúzil Siva. Ganesa sa pokladá za odstrániteľa prekázok a strázcu učenosti."

"Má dokázateľne starú tradíciu?"

Profesor prikývol:

"Má najmenej dvetisíc rokov, ale pravdepodobne je starsí. Tento Sivov syn sa vzýva uz vo vedách."

"Čo znamená jeho meno?"

"Ganesa je zlozené slovo zo sanskritu. Ganas sú zástupy, isa je pán, jeho meno teda podľa zmyslu znamená pán zástupov."

Zaumienil som si, ze o "odstrániteľovi prekázok" pozbieram vsetok dosiahnuteľný materiál. Neočakával som nijaké prekázky.

Prekvapenie v Kalkate

Kalkata, hlavné mesto východoindického spolkového státu Bengálsko, najspinavsie mesto sveta. V lietadle som čítal, ze v meste prepukla epidémia červienky; koho by to odradilo od návstevy, môze si Kalkatu vyčiarknuť zo svojho cestovného plánu: Vzdy je tam nejaká epidémia. Kto prezije Kalkatu, je v budúcnosti imúnny proti spine. Toľko o Kalkate.

Na letisku ma privítal môj bengálsky vydavateľ Adzit Datt a bádateľ sanskritu profesor Kandzilál, poznám sa s nimi uz z dávnejsích stretnutí a píseme si.

Pred desiatimi rokmi som mal na univerzite prednásku o svojej celozivotnej téme, a tak som sa zoznámil s Kandzilálom. Sedel medzi poslucháčmi a v diskusii na mňa dorázal svojimi hlbokými znalosťami zo sanskritu, na ktoré som nestačil. Uz dávno som sa od iných profesorov dozvedel, ze Kandzilál má celkom osobitný rang: So sanskritom takpovediac vyrástol, čo ako drobný zostal tento tmavovlasý muz s hrubými okuliarmi; vzdelával sa na sanskritskom kolégiu v Kalkate, studoval v Oxforde, bol rektorom slávnej Victoria College v Kučbiháre v Západnom Bengálsku. Dnes je delegátom státu pre otázky sanskritu, čestným členom ázijskej spoločnosti a úradujúcim profesorom na univerzite v Kalkate. Jeho slovo zavázi, je skutočným odborníkom na Sanskrit.

Sotva sme sa napchali do taxíka, profesor Kandzilál z mosta do prostá povedal:

"Obávam sa, ze máte pravdu!"

"Ako tomu mám rozumieť?"

"Tu nájdete vysvetlenie pre vsetko," povedal a vtisol mi do ruky 321 strojom husto popísaných strán v angličtine. Prečítal som si titul rukopisu:

Lietajúce stroje v starej Indii.

V noci som text priam zhltol. Čo profesor Kandzilál za viac rokov od nasej diskusie objavil a komentoval, je - a sem to slovo patrí - senzačné, také senzačné, ze moji akademickí kritici sa budú utiekať k tvrdeniu, ze profesor Kandzilál neexistuje, nemôze existovať, a ze texty sú môj výmysel. Preto so súhlasom vedca uvádzam jeho úplnú adresu:

Prof. Dr. Dilíp Kumár Kandzilál

Nisi-Saran

Railpukur-Road

Desbandhunagar

Kalkata - 59

Profesor Kandzilál mi dovolil uverejniť v tejto knihe časť svojho diela, ktorú sám vybral. Mne stačí uz len povedať, ze autor na úvod uvádza, ako preskúmal celú védsku literatúru, klasické sanskritské texty a aj budhistickú sanskritskú literatúru, aby nasiel stopy mimozemsťanov, ako sa radil s kolegami, ako diskutoval s kňazmi.

Zvysok je pre odporcov mojej hypotézy ohromujúci.

Lietajúce stroje v starej Indii

"Často treba viac odvahy na to, aby človek zmenil svoj názor, nez aby mu zostal verný."

Friedrich Hebbel (1813-1863)

Napísal Prof. Dr. Dilíp Kumár Kandzilál

V Rigvéde sú známe hymny adresované bozským dvojčatám "Asvinom" a "Ribhuom" a iným bozstvám. V týchto hymnách sa vynárajú prvé narázky na vozidlá, ktoré boli schopné lietať vzduchom so zivými bytosťami na palube. Tieto lietajúce vozidlá v Rigvéde označili najprv ako "ráthy". (Toto slovo podľa zmyslu mozno preloziť ako vozidlo alebo koč.) "Ribhuovia" zostrojili lietajúce vozidlo pre dvojčatá "Asvinov", ktorí boli niečo ako lekári medzi bohmi. Toto lietadlo bolo mimoriadne pohodlné. Dalo sa ním zaletieť vsade, dokonca pod najvyssie vrstvy oblakov a do neba. V hymnách sa spomína, ze lietajúce vozidlá boli rýchlejsie ako myslienka. Lietajúci stroj bol veľký, skladal sa z troch častí a bol trojuholníkový. Na jeho obsluhu boli potrebné aspoň tri osoby. Vozidlo malo tri kolesá, ktoré sa pri lete vtiahli dnu. Okrem toho sa spomína, ze lietajúce vozidlo malo tri piliere. Zvyčajne sa lietajúce vozidlá v Rigvéde zhotovovali zo zlata, striebra alebo zeleza, ale vo védskych textoch je najčastejsie pouzívaným kovom zlato, ktoré sa nádherne skvelo. Vozidlo drzali pohromade útvary podobné klincom alebo nitom. Opísané nebeské vojenské vozidlo poháňali tekutiny, ktoré sa dnes uz nedajú presne preloziť. Slová madhu a anna znamenajú este najskôr med a tekutina. Vozidlo sa pohybovalo ľahsie ako vták na nebi, nabralo smer k Slnku, a dokonca k Mesiacu, a pristálo na Zemi s veľkým hrmotom.

Pozoruhodný je fakt, ze sa v Rigvéde spomínajú rozličné druhy pohonných látok, ktoré boli v rozličných nádrziach. Pritom sa výslovne konstatuje, ze vozidlo sa na nebi pohybovalo bez akýchkoľvek ťazných zvierat. Keď vozidlo schádzalo z oblakov, na Zemi sa zhromazdili veľké davy ľudí, aby boli svedkom pristavania. Okrem troch spomenutých pilotov poskytovalo nebeské vozidlo miesto aj pre kráľa Bhudzijú, zachráneného z nebezpečenstva na mori, pre Súrjovu dcéru, pre Čandru, ako aj pre dve az tri ďalsie osoby. Podľa toho sa vozidlo dalo obsadiť siedmimi az ôsmimi osobami. Navyse muselo mať aj vlastnosti obojzivelníka, lebo bez ujmy pristálo na mori a odtiaľ dosiahlo pobrezie.

V Rigvéde 1.46.4 sa spomínajú dokonca tri lietajúce bojové vozy nasadené na záchranné operácie. Vyratúva sa tridsať hrdinských skutkov, medzi nimi záchranné operácie z mora, jaskýň, nepriateľských bojových útvarov a mučiarní. Podľa opisov v Rigvéde boli tieto osobitné bojové vozy, ktoré vykonávali najrozmanitejsie operácie, veľmi priestorné a pri starte narobili veľký hukot. Pohľad na ne bol prekrásny.

V tejto komplikovanej súvislosti si niektoré slová vo védskych textoch ziadajú osobitnú pozornosť. Sú to slová madhu, anna, trivrt a tribandhura. Slovo madhu znamená v klasickom sanskrite toľko ako med, ale v lexikóne sa porovnáva aj so somou, tekutou substanciou. Anna, čo sa zvyčajne vzťahuje na uvarenú ryzu, znamená tu vykvasenú ryzovú sťavu. Pravdepodobne ide o zmes alkoholu a sťavy soma, ktorá sa drzala v tankoch a pouzívala ako pohonná hmota. Pozoruhodné je este to, ze lietajúce vozidlá zanechávali pri pohybe po pôde stopy kolies. Isté lietajúce stroje startovali a pristávali podľa určeného letového poriadku: trikrát za deň a trikrát v noci.

V pasázi v Rigvéde 1.166.4-5.9 pôsobí let marutov celkom realisticky. Budovy sa kývali, mensie stromy a rastliny sa povytrhávali, ozvenu hluku pri startovaní vracali jaskyne aj kopce a pri hlasnom lomoze lietajúceho vozidla sa zdalo nebo akoby rozryté a rozdriapané.

Na tomto mieste by som chcel ako odborník niečo povedať k slovu vimána. Vimána vo význame lietajúceho stroja sa zjavuje po prvý raz v Jadzurvéde, 17.59. Predtým sa toto slovo pouzívalo v rozmanitom význame asi ako vzdusný oheň, rozpočítač dňa alebo stvoriteľ neba. Vo vsetkých odvodeninách sa toto slovo uvádza v spojitosti s rozľahlosťou oblohy a jej meraním. Ale v Jadzurvéde 17.59 a v nasledujúcich pasázach textu sa vimána opisuje jednoznačne ako lietajúce vozidlo.

Slovo, ktoré sa v týchto versoch pouzíva v nominatíve, vyjadruje asi čosi, "čo oblohu napĺňa ligotom", čo "osvieti celú oblasť", čo "obsahuje tekutú substanciu" a čo môze sledovať východ a západ Slnka a Mesiaca. V celej klasickej a puránovej literatúre je rodové označenie pre lietajúce vozidlo vimána.

Uvádzam niekoľko výňatkov z textov, ktoré majú dokázať, ako sa v hrdinskom epose Rámájana pouzívali slová vimána a rátha v zmysle lietajúcich objektov.

-    Spolu s Kharom nasadol do lietajúceho vozidla ozdobeného drahokamami a tvárami démonov. Pohybovalo sa s lomozom, ktorý sa podobal hromu z oblakov. (3.35.6-7)

-    Nastúp do tohto vozidla, ktoré je vysádzané drahokamami a vie vystúpiť do vzduchu. Po tom, čo si zviedol Situ (manzelku jedného kráľa), môzes ísť ta, kam sa ti zaziada, dovediem ju vzdusnou cestou do Lanky (dnesná Srí Lanka)... Tak Rávana a Maríča nastúpili do vzdusného vozidla, ktoré sa podobalo palácu (vimána).. (3.42.7-9)

-   Ty ničomník, nazdávas sa, ze budes zámozný, keď si zaobstarás toto vzdusné vozidlo? (3.30.12)

-    Potom sa samostatné vzdusné vozidlo, ktoré bolo rýchle ako myslienka, zjavilo opäť v Lanke s úbohou Sitou a Tridzátom. (4.48.25-37)

-   Toto je to skvelé vzdusné vozidlo, ktoré sa volá puspaka a ligoce sa ako slnko. (4.121.10-30)

-  Lietajúci objekt zdobený labuťou sa s veľkým hukotom vzniesol do povetria. (4.123.1)

-   Vsetky háremové dámy opičieho kráľa Sugrívu náhlivo ukončili ozdobovanie a nastúpili do lietajúceho vozidla... (4.123.1-55)

V textoch z Rámájany sú nebeské vozidlá vpredu končisté, mimoriadne rýchlo sa pohybujú a trup sa im trblieta ako zlato. V nebeských vozidlách boli rozmanité izbietky a malé, perlami zdobené okná. Vnútri boli pohodlné, bohato zdobené miestnosti. Spodné poschodia boli vyzdobené kristáľom a celý vnútorný priestor bol vylozený kobercami a behúňmi. Vozidlá boli veľmi priestorné a vyznačovali sa vsemozným prepychom. Vzdusné vozidlá opísané v Rámájane mohli prepravovať dvanásť osôb. Vystartovali ráno v Lanke (Srí Lanka) a popoludní po dvoch medzipristátiach v Kiskindhiáte a Vasisthásrame sa dostali do Ajódhje. Vozidlo prekonalo tak vzdialenosť 2 880 kilometrov za deväť hodín. Zodpovedá to rýchlosti 320 kilometrov za hodinu.

Okrem dvoch prípadov sa vo vsetkých predtým uvedených statiach pouzíva na opis lietajúceho vozidla vzdy slovo vimána.

Uvedené pasáze z textu nedávajú dôvod usudzovať, ze v nebeských vozidlách sa viezli "bozské" alebo "nebeské" bytosti. Lietajúce konstrukcie pouzívali vybraní ľudia, rodiny vládcov alebo vojvodcov. No v celej sanskritskej literatúre sa opätovne poukazuje na to, ze technika na zostrojenie lietajúcich objektov pochádza od bohov. A celkom jasne sa rozlisuje medzi bohmi v ich obrovských vesmírnych mestách a vybranými ľuďmi, ktorí v ojedinelých prípadoch mohli tieto mestá navstíviť.

V opise Ardzunovej cesty do neba sa hovorí, ze Ardzuna musel prejsť mnohými nebeskými oblasťami a pozorovať stovky iných vzdusných vozidiel. Niektoré z nich leteli, iné boli na zemi a iné sa zasa chystali vzlietnuť.

V textoch Sábhárparvanu mozno nájsť detailné poznámky o týchto "nebeských bytostiach". V pradávnych časoch údajne prisli na Zem, aby studovali ľudí. Tieto "nebeské bytosti" sa podľa ľubovôle pohybovali vo vesmíre či na Zemi. Opisujú sa rôzne konstrukcie, takzvané sábhy, ktoré sa pokojne pohybovali po nebeských dráhach ako dnes satelity. Z vnútra týchto gigantických satelitov, ktoré by sa dnes museli opísať ako vesmírne konstrukcie alebo vesmírne mestá, vyletúvali rozmanité vimány. Vesmírne konstrukcie boli ozrutné a leskli sa ako striebro na nebi. V nich boli potraviny, nápoje, voda a vsetko, čo treba na príjemný zivot, ako aj strasné zbrane a munícia.

Jedno z týchto vesmírnych miest, ktoré sa neprestajne krútilo okolo vlastnej osi, sa volalo Hiranjapura, čo by sa dalo preloziť priblizne ako mesto zo zlata. Postavil ho Brahma pre démonky Pulamu a Kálaku. Vesmírne mesto bolo nedobytné a obidve démonky boli pri jeho obrane také úspesné, ze dokonca bohovia sa drzali od neho bokom.

Napriek tomu sa neskôr strhla bitka. Je opísaná v kapitolách 168, 169 a 173 vo Vánaparvane (jednej časti Mahábháraty). Ardzuna, bozský hrdina Mahábháraty, mal čosi proti démonom vo vesmírnom meste, ktorí sa hrozivo rozmnozovali. Keď sa Ardzuna priblizoval k vesmírnemu útvaru, démoni sa bránili nepredstaviteľnými zbraňami. Citát:

"Rozpútal sa hrozný boj, počas ktorého sa vzdusné mesto zdvihlo vysoko do neba a potom sa opäť priblizovalo k Zemi. Prevrhlo sa z jednej strany na druhú. Keď boj zúril dosť dlho, Ardzuna odpálil smrteľnú strelu, ktorá roztrhla celé mesto a zvrhla ho na Zem. Démoni, ktorí prezili, vstali z trosiek a zanovito bojovali ďalej."

Napokon boli vsetci démoni zničení, Indra a ostatní bohovia velebili Ardzunu ako hrdinu.

Vo Vánaparvane sa spomínajú este iné vesmírne mestá, ktoré sa krútia okolo svojej osi. Volajú sa Vájhajasi, Gaganáčara a Khečara. V Sábhaparvane sa dokonca opisujú čudné útvary, ktoré zostrojil boh Mája a potom ich odviezli do týchto vesmírnych miest. (Pojem týchto útvarov sa nedá jasne preloziť. Z kmeňa slova by sa dalo odvodiť, ze ide o "naplnené priestory".) V tejto súvislosti je významný fakt, ze okolo Zeme krúzili naozajstné orbitálne stanice, ktorých hangárový otvor bol dosť siroký, aby doň mohli vojsť mensie lietajúce objekty. Staré opisy sa blízia k dnesným úvahám a nakresleným konstrukciám vesmírnych habitatov.

Z vesmírnych habitatov startovali jednak lietajúce objekty na Zem, a jednak sa na Zemi zostrojovali lietajúce vozidlá. Väčsina z nich sa volá vimána. Len v Mahábhárate je 41 miest v texte, kde sa spomínajú lietajúce vimány. Je často ťazké robiť rozdiely medzi vimánami, ktoré startujú z vesmírnych miest, a tými, ktoré sa konstruujú na Zemi. Nech nasledujúce vety dolozia toto konstatovanie:

-    Bohovia vytvorili mechanické zariadenia na určitý účel.

-   Veľkorysú osobu, ktorá nastúpila do nebeského vozidla, bohovia obdivovali.

-   Ó, ty Uparičara Vasu, priestorný lietajúci stroj príde k Tebe a Ty budes jediný človek, ktorý vyzerá ako bozstvo, keď sedí v tomto vozidle.

-    Čarom modlitby prisiel boh Dzamu v nebeskom vozidle ku Kuntí.

-    Ó, ty potomok Kuruovcov, tých zlých ľudí, ktorý prisiel na samostatne lietajúcom koči, čo sa vie vsade pohybovať a je známy ako saubhápura...

-    Keď zmizol zo zorného uhla smrteľníkov, vysoko hore na nebi zočil tisíce čudesných vzdusných vozidiel.

-    Stúpil do Indrovho obľúbeného bozského paláca a videl tisíce lietajúcich vozidiel pre bohov, niektoré len odstavené, iné v pohybe.

-    Skupiny  marutov prisli v  bozských vzdusných  vozidlách a Mátali, potom čo takto prehovoril, pojal mňa (Ardzunu) do svojho lietajúceho koča a ukázal mi iné vzdusné vozidlá.

-   Aj ľudia sa pohybujú po nebi vo vzdusných vozidlách, ozdobených labuťami a pohodlných ako paláce.

-   Veľký pán mu odovzdal samočinne sa pohybujúce vzdusné vozidlo...

-    Bohovia sa zjavili vo vlastných lietajúcich vozidlách, aby sledovali boj medzi Kripačariom a Ardzunom. Dokonca Indra, pán nebies, prisiel na osobitnom lietajúcom objekte, ktorý pojal 33 bozských bytostí.

V rozsiahlych textoch budhistickej literatúry sa pojem vimána v zmysle vzdusného vozidla nachádza na rozmanitých miestach. Napríklad vo Vimánavatthe, čo patrí k Mahávanse, sa prekrásne miesta označujú ako vimány, ktoré sťastným duchom slúzia ako obydlia.

Je tam reč o ligotavom paláci, ktorý sa vznása vo vzduchu. Niektorí vedci majú tendenciu vyloziť pojem vimána v budhistickej literatúre ako paláce slúziace bohom a sťastným duchom ako obydlia. Slovo vimána sa vsak veľmi zriedkakedy pouzíva v súvislosti s ľudskými obydliami. V prvej časti Sulavansy označuje výraz vimána jednoznačne vzdusné vozidlo. Presný opis v texte znie: "...Obrovské mesto bolo plné stoviek vzdusných kočov zo zlata, drahokamov a perál, a preto vyzeralo ako hviezdna obloha."

Väčsina budhistickej literatúry chápe pojem vimána vo význame pohyblivého nebeského vzdusného paláca alebo vzdusného koča. V tomto zmysle sa pouzíval tak vo védskej, ako aj v puránovej literatúre, a neskôr viac ráz v klasickej literatúre. Na ilustráciu stačia tri príklady:

-   Veľké bozstvo zostupuje zo vzdusného koča.

-   Bozské vzdusné vozidlo riadené Mátalim prislo z neba.

-  Keď sa kráľ Suparna siel hrať v kocky, jeho zena Susroni zostúpila zo vzdusného vozidla.

Iný autentický poukaz na lietajúce vozidlá v starej Indii mozno nájsť v Kalidásových dielach. Veľmi detailne a s vedeckou presnosťou opisuje rozličné fázy Rámovho letu vzduchom z Lanky (Sri Lanka) do Ajódhje. Keď vyletel do výsky, roztvoril sa pred ním panoramatický pohľad na rozvlnené more, na morské zvieratá a podvodné útvary. Morské pobrezie sa podobalo hrane tenkého zelezného kolesa. Vzdusné vozidlo sa pohybovalo hore a dolu,

Chýbajú dve strany !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

a ľudské vlastnosti. Navyse Sajana píse v komentári v Rigvéde celkom jednoznačne, ze bohovia prisli zo vzdialeného miesta "v nebi" a ze sa vrátili na Zem.

V starom spore učencov o otázku, či bohovia boli duchovnej, alebo telesnej podstaty, zaujíma Jaská, autor Nirukty, kompromisné stanovisko. Zastáva totiz názor, ze správne je jedno aj druhé. Bohovia boli takisto telesní, ako aj duchovní. Dobové výskumy hlavných znakov védskych bozstiev vsak podporujú názor, ze bohovia boli telesné bytosti, ktoré sa pred dávnymi časmi dostali do nasej slnečnej sústavy. Mahábhárata, ktorá sa opiera o starsie zdroje, opisuje bohov ako telesné bytosti, ktoré sa nepotia, ktorých oči nezmurkajú, ktorí vyzerajú večne mladí a ktorých "vence" (pravdepodobne lúče okolo tela) nikdy nevädnú.

Pri mnozstve opísaných lietajúcich objektov je len logické dať si otázku, ako takéto vzácne vedomosti mohli vôbec upadnúť do zabudnutia a prečo sa nikdy nenasli konkrétne archeologické zvysky lietajúcich strojov. Pri blizsom skúmaní vyjde vsak najavo, ze existovalo len málo priekopníckych technikov, ktorí ovládali vedu lietajúcich strojov. Dvaja z nich boli Visvakarman a Mája. Navyse pouzívanie tejto technológie bolo len výsadou elity a medzi obyčajnými ľuďmi nebolo rozsírené. Veď podnes je to tak, ze cesty lietadlom si môzu dovoliť len zámozní ľudia alebo obchodníci, zatiaľ čo veľká masa ľudí v rozvojových krajinách sa sotvakedy môze potesiť takémuto dopravnému prostriedku. Navyse patrilo k obyčajám starých Indov obmedziť rozhodujúce znalosti iba na úzky okruh učiteľov a ziakov. Bohovia sami ulozili svojim ľudským ziakom povinnosť nezveriť tajomstvo lietajúcich strojov nevedomej osobe. Zneuzitie tohto starého poznatku bolo zakázané pod hrozbou strasných trestov. V Samaránganasútradháre je jednoznačne zachytené, ze údaje o technických detailoch alebo častiach strojov musia zostať tajomstvom. Komentár Vaimanikasástry od Bodhánanda hovorí, ze len muz, ktorý ovláda vsetky tajomstvá vimány, je oprávnený viesť let. Skôr nez nejaký budúci pilot smel prakticky lietať, musel si osvojiť vsetkých 32 druhov tajomstiev vimán. Keďze sa vimány dali pouziť nielen ako dopravný prostriedok, ale aj ako strategická zbraň, bolo celkom pochopiteľné, ze piloti museli zachovávať mlčanlivosť o ich zlození a pôvode.

Ďalsí dôvod, prečo umenie lietať u ľudí a bohov upadlo do zabudnutia, sú rôzne boje a katastrofy, ktoré sa odohrali tisícročia pred narodením Krista. Skupina indických astronómov zastáva názor, ze boj pri Kuruksetre sa odohral okolo roku 3102 pred Kr. Tento dátum vyplýva z astronomických pozorovaní, ktoré sa v starých textoch spomínajú v súvislosti s bitkou. Iná skupina astronómov datuje bitku do roku 2449 pred Kr., zatiaľ čo európski vedci sa nazdávajú, ze udalosť sa odohrala roku 1000 pred Kr. Konzervatívni indickí vedci umiestnili vznik styroch véd, brahman a upanisád, do rokov 6000 a 2000 pred Kŕ. a poniektorí z nich este do vzdialenejsej minulosti. Dokonca taký dôkladný a múdry západný vedec ako H. Jacobi datuje vznik véd do roku 4500 pred Kr.

V Mahábhárate sa opisuje obrovská skaza vyvolaná mohutnými zbraňami bohov. Neslýchanosť opísaných udalostí mozno porovnať uz len s hrôzou dnesnej atómovej vojny. Skaza je taká príserná, ze tí, čo prezili, potrebovali dlhý čas na zorganizovanie novej spoločnosti. V tomto medziobdobí a či temnej perióde vedenia sa na pouzívanie lietajúcich strojov vsetkých druhov zabudlo.

Celosvetové ničenie mozno dokázať rozličnými sanskritskými textami. Katastrofy zasahujúce ľudskú civilizáciu sa nespomínajú len vo vedách a puránach, ale aj v neskorsej klasickej indickej literatúre. Ničivé vlny mali veľa príčin, z ktorých sa v sanskritskej literatúre zaznamenali tieto:

-    kozmický prevrat (vojny bohov),

-    prírodné katastrofy ako potopy a zemetrasenia,

-    regionálne a celosvetové vojny.

Podľa indickej tradície je ľudská civilizácia veľmi stará a nemôze sa zaradiť do časových limitov určených moderným bádaním. Zo vsetkých týchto dôvodov by nás nemalo prekvapiť, ze sa na archeologických náleziskách nezjavujú zvysky lietajúcich strojov. Napokon, v Európe mozno nájsť uz len málo zvyskov z prvej svetovej vojny a predmety z tridsaťročnej vojny v krajnom prípade mozno obdivovať len v múzeách.

V indických sanskritských textoch nejde vsak o niekoľko storočí, ale o niekoľko tisícročí. Preto nás neprekvapuje, keď vedomosti o pouzívaní lietajúcich strojov sa prevzali do veku véd a často sa prepletali s legendami. Vojenské ničenie a následné katastrofy zotreli vedomosti, spôsob konstrukcie a plánovania pradávnych lietajúcich strojov, no spomienka na ne zostala zivá v epickej forme. Časti týchto prastarých spomienok zijú este podnes vo folklóre, napríklad čínski letci na drakoch alebo káry indických bohov.

Zostáva otázka, prečo ľudia imitovali v chrámových stavbách bozské vozidlá.

Tieto nebeské útvary boli pre ľudí pred tisícročiami čosi nepochopiteľné, bozské, hlboko pôsobiace na ich predstavivosť. Bohom zriaďovali paláce so sluzobníctvom (kňazmi) a vsetkým pohodlím. Paláce sa v nábozenskej oblasti nazývajú chrámy. Pri konstrukcii sa pokúsali napodobniť rozmanité lietajúce útvary nebeských bytostí, aby sa bohovia na zemi cítili rovnako dobre ako v nebeských sídlach. Pôvodní bohovia prisli z obrovských vzdialeností z vesmíru. Ako si vo Vánaparvane mozno prečítať, bývali v mimoriadne veľkých a pohodlných mestách mimo Zeme. O takomto meste si mozno prečítať, ze bolo ziarivé, veľmi krásne a plné domov. Boli v ňom stromy a vodopády. Malo styri brány, vsetky strázené strázcami, ktorí boli vyzbrojení zbraňami. O takýchto vesmírnych mestách sa hovorí v 3. kapitole Sábharparvane (časti Mahábháraty). Tam sa zachovalo, ze Mája, architekt asurov, navrhol pre Judhisthiru, najstarsieho spomedzi Pánduovcov, prekrásnu sálu zo zlata, striebra a iných kovov, ktorá sa s posádkou 8 000 robotníkov odviezla do neba. Keď sa Judhisthira spýtal mudrca a vedca Náradu, či sa vôbec niekedy zostrojila takáto krásna sála, Nárada povedal, ze podobné nebeské haly existujú pre kazdého z bohov Indru, Jamu, Varunu, Kuveru a Brahmu. Tieto vesmírne mestá boli v kozme trvalo. Disponovali vsetkými zariadeniami zabezpečujúcimi pohodlný zivot. O Jamovom vesmírnom meste si mozno prečítať, ze bolo obklopené bielym múrom, ktorý sa trblietave skvel, keď sa útvar pohyboval po svojej nebeskej dráhe. V sanskritskej literatúre sa zachovali dokonca aj rozmery týchto nebeských útvarov. Kuverovo vesmírne mesto bolo údajne najkrajsie v celej galaxii. Podľa dnesných meradiel meralo 550 krát 800 kilometrov, viselo voľne vo vzduchu a vyznačovalo sa zlatoskvúcimi stavbami.

Opis podobných lietajúcich miest je odpradávna pevnou súčasťou staroindických eposov, ktorých pravosť je nepochybná. Ťazkosť je len v tom, ze sme az v novsej dobe vedeli pochopiť presný význam výrazov ako vájhajasi (= lietať), gaganáčara (= vzduch) alebo vimána (= lietajúci stroj). Az poznanie modernej techniky nám umoznilo rozumnú interpretáciu.

Dôsledky

Akademická práca profesora Kandzilála objasnila vseličo, čo bolo dovtedy nelogické. Existujú zjavne zhody s opismi v knihe Zen; tamojsie konstatovanie, ze "semeno" prislo z vesmíru, sa v sanskritských textoch potvrdzuje. Tu aj tam je reč o "veľkých kolesách", s ktorými prisli bytosti z kozmu. - Kandzilál narazil na obrovskú vesmírnu loď, "ktorá nikdy nemusela tankovať"; túto reálnu moznosť dosvedčuje prítomnosť. Technici z firmy Lockkeed majú na svojich rysovacích doskách civilného vzdusného obra, ktorý, poháňaný jadrovou energiou, bude môcť lietať desaťtisíc hodín bez tankovania. - V sanskritských textoch je napísané, ze ľudí odvázali do ďalekých krajín za morom. Mozno bola cieľom cesty Stredná Amerika. To by vysvetľovalo čudesné paralely medzi Indiou a Strednou Amerikou. Archeológovia dokázali, ze v Severnej, Strednej a Juznej Amerike sa konali sťahovania národov zo severu na juh. Ale na juhu sa získali nálezy oveľa starsie ako to, čo si národy zo severu mohli vziať so sebou; preto neexistovali pohyby výlučne zo severu na juh.

Celá zálezitosť sa este väčsmi skomplikuje: Ponachádzali sa zvysky kultúr, ktorých nositelia sa "neprisťahovali"! Boli tu odrazu a bez predkov. Sanskritský text nám pomohol problém vyriesiť. Skupiny ľudí - často tisíce naraz! - sem mohli priviezť lietadlá, a tým sa dajú vysvetliť kultúry bez predchodcov.

Kandzilálove odhalenia osvetľujú aj motiváciu značkovaní nasmerovaných k nebu, signálov na nasej Zemi - Nazca je iba najvýraznejsím príkladom. Existovali dva typy lietajúcich strojov, vedené ľuďmi, a iné, vyhradené "bohom". Konečne sa stáva pochopiteľným aj správanie nasich dávnych predkov, ako sa prejavuje v kulte kargo: Pripravujú znamenia pre vsetky mozné lietajúce stroje, ktoré ľudia opísali, vediac vsak, ze existuje este vyssia sféra, ktorá je ľudom neprístupná: vesmír "bohov". -Často sa ma spytovali, prečo to museli byť práve mimozemsťania, ktorí lietali po nebi, či azda ľudia v staroveku nemohli lietať. Nuz, v historicky overiteľných obdobiach ľudia dokázateľne neovládali umenie lietať, ale este oveľa skôr museli existovať lietajúce stroje vedené ľuďmi, o čom som bol vzdy presvedčený. Uz skôr som upozornil na balóny kráľa Salamúna poháňané horúcim vzduchom*. Az s poznaním lietajúcich strojov, ktoré ľudia poháňajú a vedú, sa dá pochopiť, prečo sa celé kmene utiahli doslova do podzemia, kde sa zahrabali a zariadili na dlhý pobyt: Mali strach zo vzdusných pirátov, ktorí hádzali bomby a znepokojovali ľudí. Tieto staré podzemné útočiska -proti ktorým sú vsetky moderné protivzdusné bunkre chatrné! -  si veľmi pohodlne mozno prezrieť v Derinkuyu a Kaymakli (Turecko), v San Agustine (Kolumbia), pri Kánherí (India). Potiaľ bol prijateľný dohad spytujúceho sa, či aj ľudia mohli byť schopní letu. Pochybujem vsak, ze predhistorické ľudské lietanie by mohlo vysvetliť vsetko, na to je v tradičných textoch priveľa poukazov na nepozemské bytosti.

Profesorovi Kandzilálovi by som najradsej dal jazmínový veniec za objav v knihe Sábhaparvan:

Prisli k nám zo vzdialeného miesta na nebi, aby studovali ľudí.

Na cestu sa vydali etnológovia z galaxie!

Chcel by som vyzdvihnúť jeden problém, ktorý spomína profesor, ale podľa môjho názoru úplne nevysvetľuje, lebo ho nepochybne treba opäť predloziť: Kam sa vsetky tieto lietajúce stroje - Kandzilál ich cituje tisíce a tisíce - podeli?

Pred 40 rokmi sa skončila druhá svetová vojna. Koľko lietadiel Nemcov, Američanov, Poliakov, Rusov, Francúzov, Kanaďanov a Japoncov zatemnilo nebo ako roje srsňov? Boli ich tisíce, tisíce a tisíce. Mnoho sa ich zrútilo, zhorelo, mnohé po vojne zosrotovali. Zopár bojových lietadiel je v múzeách. Koľko z nich zostane po sto alebo tisícich rokoch? Mozno sedliaci pri oraní, deti pri hrách nájdu zhrdzavený kúsok a je otázka, či si ho dajú do súvislosti s lietadlom. Ale rozhodne nebude mozné v ďalekej budúcnosti usudzovať z časti na celok. Ako by to mohlo byť inak pri lietajúcich strojoch spred tisícročí, opísaných v sanskritskej literatúre? "Nič nie je pominuteľné," povedal uz Herakleitos, filozof z Efezu. Aj lietadlá z nasich čias sa v tradíciách spomenú - o tisícročia, ale viac nezostane ani z nich.

"Bohovia" prisli do nasej slnečnej sústavy v rozľahlých vesmírnych mestách. Kto nemá ani čas, ani prílezitosť prečítať si tieto vyhlásenia v rozmanitých dielach sanskritskej literatúry, nech si

v dobre zásobenej univerzitnej kniznici vyziada zväzok Dronaparvanu z Mahábháraty [7]. Ja som ho nasiel v bazilejskej univerzitnej kniznici. Tam, kde toto vydanie z roku 1988 nie je prístupné, mozno si ho objednať medziknizničnou sluzbou. Na strane 690 v Dronaparvane si v 62. versi mozno prečítať:

 "Bohovia, ktorí usli, sa vracajú. Naozaj sa az do dnesného dňa boja Mahésvaru. Pôvodne statoční asurovia disponovali tromi mestami v nebi. Kazdé z nich bolo veľké a vynikajúco postavené. Jedno pozostávalo zo zeleza (vyzeralo ako zelezo), druhé zo striebra a tretie zo zlata. Zlaté mesto patrilo Kamaláksovi, strieborné Tárakakhsovi a tretie, zo zeleza, malo za vládcu Vidjunmalina. Napriek vsetkým zbraniam sa Mághavatovi nepodarilo nijakým spôsobom zapôsobiť na tieto nebeské mestá. V tiesni bohovia hľadali ochranu u Rudru. Vsetci bohovia s Vasavom ako hovorcom sli k nemu a povedali: ,Vsetci títo strasní obyvatelia (nebeských) miest majú podporu Brahmovu! V dôsledku tejto podpory ohrozujú univerzum. Ó, pane bohov, okrem teba nikto nie je schopný ich poraziť. Preto, ó, Mahádeva, znič týchto nepriateľov bohov!"

V 77. versi na strane 97 je opísané zničenie veľkých miest:

"Siva, ktorý lietal vo vynikajúcom vozidle, zlozenom zo vsetkých nebeských síl, pripravoval sa na zničenie týchto troch miest. A Sthánu, prvý (najprvsí) ničiteľ, zahubiteľ asurov, statný bojovník bezmedznej udatnosti, obdivovaný nebesťanmi... nariadil najvyssiu bojovú pohotovosť... Keď sa potom tie tri mestá stretli na oblohe (dostali sa do výhodnej záverečnej pozície), prevŕtal ich boh Mahádeva svojím hrozným lúčom z trojnásobných (útočných) opaskov. Danavovia neboli schopní pozerať v ústrety tomuto lúču, ktorý bol odusevnený ohňom Jugy (pár zlozený z Visnua a Somu). Kým sa tri mestá rozhoreli, Párvatí sa ta náhlil, aby si pozrel celé divadlo."

K tomu este raz 6. strofa z knihy Zen:

"Strhli sa boje medzi stvoriteľmi a ničiteľmi a boje o priestor."

Takto to znie v raných dejinách ľudstva. A závan podobných bojov mátozí dokonca po kresťansko-zidovskom západe. Neučili nás na hodinách nábozenstva, ze archanjel Lucifer predstúpil so svojimi "zbormi" so vzbúreneckými vyhláseniami "v nebi" pred Vsemohúceho: "My ti neslúzime?" A či Vsemohúci neprikázal archanjelovi Gabrielovi, aby bojoval proti Luciferovým zborom? V mytologickom obale sa potom z "anjelov-odpadlíkov" stali Luciferove zbory.

Po Kandzilálových závazných odhaleniach sa urobia nebolo by to po prvý raz! - zahmliť jasné kontúry textových výpovedí nábozensko-psychologickou hmlou. Vraj v Dronaparvane nie je reč o vesmíre, ale o nebi. Znalci sanskritu mi vsak povedali, ze nebo vonkoncom nie je synonymom pre blazenosť; kmeň slova v sanskrite vyjadruje "tamhore" a "nad oblakmi". - Keď profesor Protap Chandra Roy [7], najslávnejsí sanskritský expert svojich čias, prekladal v 80-tych rokoch minulého storočia do angličtiny Mahábháratu, netusil nič o budúcich perspektívach vesmírnych miest; prelozil "tri mestá v nebi" - in heaven three cities. V skutočnosti mal na mysli tri mestá vo vesmíre, lebo 50. vers prelozil takto: The three cities came together in the firmament. - Tri mestá sa spojili na oblohe.

Kazdý pokus preniesť nepohodlné vesmírne mestá do nábozenského neba vseobecnej blazenosti musí stroskotať, lebo zároveň by sa muselo prijať, ze sa v nebi bojuje prísernými zbraňami, ze nebo je priestor, nie myslienka, nijaký onen svet trvalého oblazovania a blazenosti, ale bojisko protivníkov. Bolo by takéto nebo este ziaducim cieľom pre večný zivot?

So súčasnými vedomosťami nemám ťazkosti predstaviť si vesmírne mestá a ich zničenie. Nikdy sa nedozvieme, čo konkrétne si mozno predstaviť pod ohňom Jugy, ktorý sa skladal z Visnua a Somu, ale vôbec si nad tým nemusíme lámať hlavu a môzeme si predstaviť pri technických kombináciách lúč excimerového laseru s "nukleárne napumpovaným rőntgenovým laserom" a lúčom z elementárnych častíc.

Podľa Starého zákona je Boh Izraelitov ziarlivý vládca: "Nebudes mať iných bohov okrem mňa!" (Druhá kniha Mojzisova, 20,3 + Piata kniha Mojzisova, 5,7 + Druhá kniha Mojzisova, 33,16) - Tento Boh si "vyznačil národ pred vsetkými národmi, čo sú na zemskom povrchu" (Druhá kniha Mojzisova, 33,16). S Bohom sa dalo vyjednávať, dokonca "oľutoval nesťastie, ktorým chcel navstíviť svoj ľud" (Druhá kniha Mojzisova 32,14).

Ak k tomu pridáme sanskritské texty, mozno vytusiť, prečo nie taký bozský Boh Starého zákona konal tak, ako konal. Boh a bohovia boli mimozemsťania a neboli si navzájom veľmi naklonení, v rôznych habitatoch sa utvárali rôzne strany. Jedna skupina bohov studovala a učila ľudí, jedna si zila v radovánkach dnes a naveky, ale jedna experimentovala s "vyvoleným národom" -v biologickom veľkopokuse: Národ dostal umelo - chemicky? -zhotovenú osobitnú potravu, mannu [8].

Internacionála bohov

Dôkladne a mnohoraké zdokumentované indické bozstvá vplynuli do sveta mýtov iných národov - niekedy ich mozno skarikované, často len rudimentárne, vypátrať vo vsetkých tradíciách ľudstva. Predvediem malú skupinu z medzinárodnej prominencie bohov:

-    Viracocha, stvoriteľský boh Inkov, bol učiteľ, zijúci v "nebi".

-   Styria prabohovia Mayov zostúpili z čierňavy vesmíru k ľuďom.

-    Vsetci bohovia Tichomorskej oblasti - Tagaloa, Samoa - Kane, Havaj, Taároa, spoločenské ostrovy - Maui, Raivavae - Rupe, Nový Zéland a mnohí iní zostúpili podľa opisov s hromobitím bleskov a hukotom z kozmu.

-    Bohovia Katchina boli nebeskými učiteľmi Indiánov z kmeňa Hopi v Arizone.

-    Predpotopný prorok Henoch uvádza mená a činnosti tých "synov nebies, ktorí zosadli na vrch Hermon".

-    Číňania sa klaňajú Pan-kuovi, podmaniteľovi vesmíru. Od pradávnych čias je lietajúci drak symbolom bozskosti a nesmrteľnosti.

-    Sumeri, Babylončania, Perzania a Egypťania sa klaňali "nebeským bohom" zobrazeným ako "lietajúci géniovia", okrídlené kolesá alebo gule, alebo "člny na nebi". Ubezpečujem vás, ze by som tento súpis mohol rozsíriť az po rozsah priemerného telefónneho zoznamu.

Korunný svedok Hesiodos

Jeden "prípad" treba osobitne spomenúť:

Okolo roku 700 pred Kŕ. zil v Grécku básnik Hesiodos. Vo svojej Theogonii usporiadal zlozité mnozstvo bozských pôvodov do systému, znázornil ľúbostné spojenia bohov s pozemskými zenami, z ktorých vzislo pokolenie héroov. V Bájí o piatich pokoleniach ľudí píse:

"Sprvoti zlaté pokolenie urobilo nesmrteľnými slabých ľudí, obývajúcich domy na Olympe. To sú druhovia Chrona, keď vládol na nebi."

Ako raný korunný svedok udalosti Hesiodos konstatoval, ze sa odohrala dávno pred jeho dobou, rozpráva, ze bohovia rozoslali ľudí do ďalekých oblastí sveta, a potvrdzuje - ako v sanskrite -dobojované bitky.

"Vznesené pokolenie héroov, nazvaných polobohmi, obývalo v období pred nami nekonečnú zem. Zničila ju neblahá vojna a hrozné bitky."

V predhistórii az do klasického obdobia Grékov a Rimanov dominovali symboly kolesa v spojitosti s postavami bohov. Tusili títo raní obyvatelia Zeme, ze vo vesmíre sídlia nebeské bytosti v ozrutných kolesách? - Nebeské kolesá mozno nájsť na skalných kresbách, prvých optických umeleckých tradíciách, na oltároch zasvätených Jupiterovi, Diovi, Baalovi a iným bohom; na perzských a babylonských chrámových frízoch, na keltských minciach; nebeské kolesá mozno obdivovať v celej rímsko-keltskej Európe, a tak aj archeologička Jane Greenová [10] hovorí o "dominantnom kulte neba" a záhadných "bohoch kolies".

Stonehenge

Len v Európe existuje vyse dvesto kamenných pamätníkov okrúhlej alebo kolesovej formy; boli venované Diovi, "bohovi výsin", "hromobijcovi", ktorý vládol nad zivlami. - Aj Stonehenge v Anglicku mozno priradiť k týmto stopám. Dvorný architekt Inigo Jones (1573-1652) sa ako prvý z poverenia svojho kráľa Jakuba I. (1603-1625) dôkladne zaoberal "ovísajúcimi kameňmi" s takmer koncentrickými kamennými kruhmi pri Salisbury vo Wiltshire. - Jones vo svojej expertíze ubezpečoval kráľa: V starých kronikách sa píse o tom, ze Stonehenge bol vystavaný na počesť boha Coela (lat: nebeský), ktorého iní nazývajú Uranus*. Jones písal kráľovi

 "Myslím, ze nie je opovázlivé v tejto súvislosti oznámiť, čo predkovia zachovali o bohovi Coelovi. Najmä historik Diodorus Siculus píse: Ten, čo prvý vládol nad Atlantídou, bol Coelus... Naučil ľudí ziť spoločne, obrábať polia, stavať mestá. Konverzáciou naučil divochov civilizovanému zivotu. Vládol nad veľkou časťou zeme od východu na západ. Bol skvelým pozorovateľom hviezd a vysvetľoval ľuďom, čo sa stane. Podľa stavu Slnka rozdelil rok na mesiace... Pre

jeho veľké vedomosti o hviezdnej oblohe ho ľudia zahrnuli nesmrteľnými poctami a klaňali sa mu ako bohovi. Nazývali ho Coelom a vzťahovali to na jeho vedomosti o nebeských telesách... Vsetky kamene pouzité pri stavbe tohto monumentu sú poukladané na seba tak, aby vyzerali ako symbolické plamene... ktorými sa prejavuje uctievanie nebies... V tomto monumente sú mnohé kamene ako imitácia poskladané v súhrnné dielo z rozmanitých hviezd, ktoré sa nám na nebi javia v podobe kruhu, nazvanom nebeská koruna... Stonehenge bol postavený, lebo bol venovaný práve tomuto nebeskému bohu Coelovi..."

Dvorný architekt I. Jones uviedol pramene, z ktorých citoval, a zo vsetkých vyvodil, ze kamenné kruhy sa rozvrhli ako veľký pamätník pre boha Coela, aby sa vsetky veky rozpamätali na "nebeského". - Ohnivé kamene (lingamy) ako spomienka na bohov, kamenné kruhy na pamäť "nebeského", ktorý priniesol kalendár - to sú tiez priesečníky záhad, z ktorých - ak ich dôkladne preskúmame - sa môzeme učiť.

Ohrdnuté pradejiny

Prečo etnológovia a archeológovia neprídu na to, aby porovnávali viditeľné deponáty na nasej Zemi, ktoré si ako otázniky naliehavo ziadajú odpoveď? Veď nejde o skryté texty, o pamätníky bez udania miesta, vsetko je vsetkým prístupné. Jeden z dôvodov bude pravdepodobne veľmi vysoká specializácia v odboroch. Večne sa spytujem sám seba, či existujú archeológovia, ktorí sa aspoň okrajovo zaoberajú aspektmi budúcich vesmírnych letov a technikou zbraní? robí sa niekde porovnávacia archeológia s ohľadom na tradičné mýtické písomníctvo? Egyptológovia si preorávajú svoju časť, amerikanisti svoj terén, indológovia subkontinent atď. Vymieňajú si svoje poznatky?

Iný dôvod zanedbaného výskumu je určite tento: Ani jeden vedec dbajúci na svoju reputáciu sa nechce vázne zaoberať faktami pochádzajúcimi z mýtov. Pritom by etnológovia mali na to oprávnenie: Pred 120 rokmi napísal jeden z prvých vysokovázených muzov ich cechu, profesor A. E. Wollheim da Fonseca [12], ktorý sa ujal mýtov starej Indie:

"Ten, čo tu vidí iba nezmyselné bájky a krásne alegórie, netusí nič o ich význame (totiz mýtov, pozn. autora). Mytológia je niečo celkom iné: Je najvznesenejsím výrazom najvznesenejsích právd... ale je oveľa viac: predstavuje aj pradejiny ľudstva."

Nakoľko mal Wollheim pravdu v tom, ze mýty obsahujú pravdy, dokazuje aj Samaránganasútradhára od Bhodzu; tam sa nachádza "230 línií (= riadkov), ktoré sú venované základným konstrukčným princípom lietajúcich strojov. Pritom sa osobitne spomína, ako mozno chytiť viditeľné a neviditeľné objekty." [13]

V spolupráci s archeológmi by etnológovia mohli vyvodiť vek mýtickej tradície. Na juh od Bhópálu lezí skalný labyrint Bhims-betka s mnohými dobre zachovanými skalnými kresbami - medziiným s veľkým kolesom vedľa postavy bozstva, ktoré sa uvádza ako pán Krisna. Symbolika nebeský boh/koleso siaha teda tisícročia dozadu, pravdepodobne az do doby kamennej; také staré by mohli byť aj mýty o Krisnovi. - Na západ od Kalkaty blízko Ghatsili objavili robotníci v uránovej bani stenu so skalnými kresbami, medzi nimi boli veľké, ľuďom podobné postavy s okrúhlymi hlavami a prilbami - ako ilustrácie k mýtom. (Pred 25 rokmi sa podobné postavy "epochy okrúhlych hláv" nasli aj v pohorí Tassilli na Sahare.) Dokonca boh Ganesa [14] sa - v ľudskej podobe so sloňou hlavou - zjavuje uz v indickom umení skalných kresieb. Tohto "ničiteľa prekázok" som ponachádzal v Indii, na Jáve a v nasich domácich univerzitných knizniciach. Je to ohromujúci talent, tento Ganesa.

Populárny Ganesa

Opis osoby: Ganesa bol Sivovým synom; jeho meno znamená v staroindičtine pán Ganov, sluzobný duch Sivu. Ganesu pokladali aj za spojku medzi človekom a Vsemohúcim, preto sa často vzýval aj na začiatku sanskritských diel; znázorňoval sa ako tučný muz so sloňou hlavou a jedným telom, so styrmi ramenami, jazdiac na potkanovi.

Dodnes zostal Ganesa najpopulárnejsím hinduistickým bohom. Nečudo, lebo odstránitelia prekázok sú vytúzení na celom svete - napríklad pri stavbe domu: "Keď hinduista ide stavať dom, dá na stavenisko najprv obraz Ganesu. Keď ide písať knihu, najprv pozdraví Ganesu. Ganesa je ako záhlavie listu, vzýva sa aj na začiatku cesty." [15]

Vzhľadom na indické dopravné pomery je to pochopiteľná profylaxia. Obraz alebo socha odstrániteľa prekázok stoja aj na krizovatkách ciest, pozdravujú ľudí na staniciach a obchodoch a aj na portáloch bánk sa starajú o hladký platobný styk. Ganesovej popularite sa od Indie cez Nepál, po Čínu, Jávu, Bali, Borneo, Tibet, Thajsko a Japonsko nevyrovná nijaká domáca alebo zahraničná filmová hviezda.

Ako si tento bachráň získal svoje renomé?

V osobných údajoch stojí, ze bol najstarsím synom boha Sivu a bohyne Párvatí, ale údajne to nie je správne: Nesplodili ho rodičia, naopak, bol stvorený z mozgu. Nebeské bytosti sa pred svojou návstevou na Zem radili, ako by sa v tomto cudzom svete dali odstrániť prekázky, veď napokon museli nájsť pristávacie plochy pre bozské vozidlá a zriadiť nedotknuteľné skalné depozity. Zhromazdenie prosilo Sivu o pomoc [16]: "Ó, boze bohov, trojoký nositeľ trojzubca, teraz si schopný stvoriť bytosť, ktorá by vedela odstrániť vsetky prekázky..." Siva a Párvatí si vymysleli bytosť s ľudským telom a sloňou hlavou, ktorá pozerá na vsetky strany a vie sa do vsetkého pustiť rukami, nohami a chobotom: Ganesa, z mozgu svojich konstruktérov stvorený viacúčelový boh. Rané zobrazenia ukazujú takpovediac syntetického potomka bohov so svätoziarou, "ako zlieta z neba" [17], a v hinduistických chrámoch je aj tesne spätý s deviatimi planétami.

Na ostrove Báli, najzápadnejsom z Malých sundských ostrovov, navstívil som takzvanú Sloniu jaskyňu zasvätenú Ganesovi; nás odstraňovateľ prekázok sa volá Gana, boh s chobotom. Pritom na Báli nikdy neboli zivé slony! [18] A v balských chrámoch sa takto ospevuje Ganov príchod [19]:

Odpusť mi, česť prislúcha Sivovi.

Tvoj sluha Ti ponúka esenciu

z horúceho a lahodne voňajúceho dymu

zo santalového dreva a kadidla.

Dopusť, aby boh Gana zostúpil,

pomocník bohov,

aby zostúpil z bozského neba...

V istej nemeckej dizertácii20 sa s vedeckou horlivosťou spísali mená a vlastnosti, aké sa Ganesovi v priebehu dôb pripisovali: vodca, víťaz nad prekázkami, darca úspechov, ten s ovísajúcim bruchom, ten s vykrúteným chobotom. Ako robot sa stavia "pred brány a vchody na stráz", kde zmláti kazdého, kto má zakázaný vstup - preto má odlomený jeden kel. (Strázny robot s podobným talentom mátozí aj v sumerskom epose o Gilgamesovi. Toľko pre vzdelancov, akademikov, ktorí hľadajú paralely!)

Čím sa sloní boh stal unikátnym? Dúfam, ze mi nik nebude odporovať, ak popriem existenciu ľudí so sloními chobotmi aj vo vsetkých minulých dobách. Keďze naňho mozno naďabiť kdekoľvek, nemôze byť táto postava bludnou predstavou surrealistického umelca. Postavy s ľudskými časťami tela a sloňou hlavou s chobotom sú rovnako záhadné ako "lietajúci géniovia", ľudia s krídlami, levy s krídlami, ktorými sa to v múzeách len tak hmýri. Prečo, dumám, dostane obojzivelný tvor chobot, prečo sú zvieratá späté so zemou ozdobené krídlami? A tak spekulujem, ze sa to robilo vzdy podľa nejakých vzorov - kult kargo! -, ktoré dávni súčasníci nepochopili.

Dovolávam sa pozorného pohľadu svojich čitateľov: Nie sú aj medzi nami ľudia s "chobotom"? Vojak s plynovou maskou, astronaut s hadicou na kyslík, robot s káblom k zásobami energie. To len ako príklad.

Bol Ganesa specialitou starých Indov? Naskrze nie. Aj iné národy mali svoje bytosti s chobotom:

-    V delte Diquis pri Kostarike je kamenná plastika ľudskej bytosti s nápadne veľkými očami a čudne zrazenou lebkou. Z obrovskej papule siahajúcej od ucha po ucho vychádza hadica - chobot? -, ktorá sa končí na chrbte v skrinke podobnej nádrzi.

-    Medzi zrúcaninami Mayov v Tikale v Guatemale som fotografoval dosť podobnú figúru, ktorá za tisícročia zvetrala: na chrbte má ozubenú skrinku, odkiaľ vedie hadica s priemerom desiatich centimetrov do prilbice tejto bytosti. [21]

-    V antropologickom múzeu v Mexico City som si prezrel mohutnú kľačiacu postavu so sirokou plochou lebkou a s očami posadenými ďaleko od seba. Tu sa chobot dral zo stredu lebky a končil v "nádore" na hrudi.

-    Takpovediac klasickú ganesovskú postavu som odfotografoval na stene chrámu na Monte Albane v Mexiku. Tohto Ganesu zdobí slonia hlava ovenčená lúčmi, pravdaze, s chobotom. Zvysok tela má ľudské proporcie, nad obutými nohami vidieť dokonca nohavice. Ruky obsluhujú akýsi prístroj.

Nech prehovoria obrazy!

Archeológovia tvrdia, ze pred 12 000 rokmi mohli v Strednej Amerike ziť slony, ktoré sa ta vraj prisťahovali po zamrznutom Beringovom prielive. V poriadku. Ak je to tak, mali by sa tí páni postarať, aby ich výklad bol jasný. Podľa neho totiz v dobách pred 12 000 rokmi nezil v celej Strednej Amerike národ schopný stavať chrámy a pyramídy. Teda, ako je to?

Roku 1972 som fotografoval zo zbierky kurióznych kovových dosiek - prísne strázených nebohým pátrom Crespim v Kostole Panny Mária Pomocnice v meste Cuenca v Ekvádore - slony z kovových dosiek a fólií, kde boli znázornení ľudia, ktorým z úst viseli hadice. Odfotografoval som aj kovovú dosku s 56 vyrazenými písmenami, ibaze nikto si nevedel s nimi poradiť [22]. Moderné falzifikáty! konstatovali odborníci. Sanskritskí učenci identifikovali 52 z 56 znakov ako staré písmená bráhmi [23]. Aj to je len "zázrak" pre tých, ktorí nechcú vziať na vedomie, ze kedysi mimozemsťania a ľudia veselo lietali okolo sveta.

Profesor Kandzilál napísal, ze mnohé chrámy sú v pôdoryse a výstavbe kópiou nebeských vozidiel. Ako príklady mi uviedol chrámy Vrhadisvavov v Tandzávúre, Udajísvarov v Gválijare a Virupaskov v Bombaji. Povedal, ze v kazdom väčsom chráme sú zobrazenia "nebeských rezidencií", kde sa zo stukatúr dá odvodiť, ktorému bohovi sa z ktorej nebeskej vimány prihovárali.

Bozské vozidlá z chrámových kameňov

Vo veľkom chráme Sivu Prambanan na Jáve som nasiel potvrdenie tejto informácie. Chrám stavali za kráľov dynastie Sailendra v deviatom storočí. Archeológovia vsak zistili, ze na tom istom mieste musela byť oveľa starsia budova.

V rámci hinduisticko-buddhistického komplexu, kde je vyse sto chrámov - neďaleko Jogjakarty -, sa hlavný chrám zasvätený Sivovi skladá z mohutnej veze s dvoma mensími vezičkami po oboch stranách, ktoré boli zasvätené Visnuovi a Brahmovi. Pred nimi lezia este tri mensie chrámy, určené ako "vozidlá bohov". Okolo siestich vezí je 156 symetrických, rovnako veľkých truhlíc pre sprevádzajúcich bohov v kvadratickom poriadku. Styri dosť úzke schody s krúteným zábradlím ústia do tmavých portálov. Pri vznesenosti celej stavby si mozno predstaviť boha Sivu, ako so svojím sprievodom vstupuje do chrámu.

Kamenná socha stvorrukého Sivu s hlavou v oválnej svätoziare stojí v ústrednej vimáne; na hlave má tiaru, na zápästiach stuhy. - Vedľa v komôrke striehne Ganesa. Celú scénu ochraňuje 24 strázcov, z balustrád sa stará o zábavu počas dlhej cesty 22 hudobníkov a tanečníkov.

Ku kazdej hudobnej skupine je pridruzený nebeský pozorovateľ v gracióznej pozícii. Múr balustrády rozpráva v kamenných obrazoch celé indické dejiny, tak ako sa zachovali v Rámájane. Na tvárach bohov sa zračí zlosť a nádej, hnev a radosť, a to vsetko sa odráza aj vo výraze hrdinov, sluhov a zloduchov.

Znázornené je lietajúce vozidlo, v ktorom uniesli kráľovnú Situ, a aj to, v ktorom ju kráľ Bhíma oslobodil. V tomto "komikse" nechýba Visnuov komický vták Garuda, takisto ako ani kráľ opíc Hanumán, ktorý so svojím lietajúcim strojom odletel z Indie na Srí Lanku.

Borobudur

Neďaleko hlavného mesta provincie Jogjakarty v strednej Jáve stojí najvýznamnejsí a najväčsí monument juznej pologule Borobudur. Asi pred 20 rokmi roku 1963 sa táto budhistická svätyňa dostala do titulkov svetovej tlače. Chrámu hrozilo, ze sa rozpadne, tak ako skalný chrám Abu Simbel z predkresťanského obdobia na západnom brehu Nílu v Hornom Egypte. Abu Simbel z poverenia UNESCO vyzdvihli v rokoch 1964-1968 o dobrých 65 metrov nad vody Nílu, rozozierajúce stavbu, a opäť ho poskladali na novom mieste verne podľa originálu. -Ozveny sa dočkalo aj volanie o pomoc "Zachráňte Borobudur!" V rámci UNESCO opäť dalo 28 státov k dispozícii peniaze, odborníkov a nástroje a IBM venoval počítač. Archeológovia vzdychali: "Potrebujeme odborníkov, peniaze a robotníkov, aby sme sanovali spodok chrámu, kamene a sochy, ale nie počítač!" -Odborníci IBM presvedčili indonézsku vládu aj archeológov, ze ich nemý sluha je nenahraditeľný. Bez počítača by tých 55 000 kubických metrov andezitových blokov, l 460 reliéfov na terasách, ktoré boli rozlozené ako poprehadzovaná skladačka, nebolo po restaurácii naslo svoje pôvodné miesta. Počítač vzal do svojej neomylnej pamäti vsetky odnesené, rozpílené, očistené kamene a vsetko opäť dodal v správnom poradí na rekonstrukciu. A tak napriek práci 10 000 pracovných síl nenastali zmätky.

Borobudur bol postavený roku 800 po Kr., zabudnutý a roku 1835 nanovo objavený. Keby ho neboli obnovili, bolo by zostalo pri dohade, ze chrám stojí na prirodzenom geologickom kopci. Dnes sa vie: Kopec bol navŕsený ad hoc. Uz to je výkon!

Pôvodne bola chrámová pyramída 42 metrov vysoká, teraz má este vzdy úctyhodných 35 metrov. Deväť terás je navrstvených ako kamenná torta: Nad piatimi kvadratickými terasami stúpajú tri okrúhle plosiny, ktoré sa v kamennom kruhu končia stúpami*.

Deväť stupňov ako pri mayských pyramídach. Pochádzali architekti z tej istej skoly?

Dĺzka jednej strany stvorca má 123 metrov, ostatné sú o niekoľko metrov posunuté, takze vznikla chodba, po ktorej mozno ísť dookola. Na múroch chodieb je po obidvoch stranách l 300 reliéfov, v ktorých je znázornený zivot Budhu, zakladateľa nábozenstva, narodeného v Káthmándú v Nepále. Stoja v jednom rade, čím vznikla poldruhakilometrová obrazová plocha. A to nie je vsetko! Je tam este l 212 tabúľ s ornamentmi vsetkých mozných druhov, l 740 trojuholníkových záverečných tabúľ, 100 vodojemov vo forme obludných hláv, 432 postáv Budhu a l 472 stúp - zarázajúce orgie fantázie, bohatstva a remeselného "chválospevu v kameni na Budhovu cestu spásy" [24]. - Borobudur znamená niečo ako "nakopený vrch", aj "páni posvätného vrchu".

Budha a jeho bohovia

Hinduizmus vznikol zo symbiózy brahmanizmu a predárijských nábozenstiev dravidskej Indie a foriem viery prisťahovalcov. Na rozdiel od iných nábozenstiev hinduizmus nepozná zakladateľa: Je "večným nábozenstvom" existujúcim odjakziva; kazdý ho môze vyznávať, pokiaľ sa bude hlásiť k vedám a obsiahlemu panteónu bozstiev.

Budha (560-480 pred Kr.) znamená v staroindičtine prebudený, osvietený. Sprvoti sa volal Siddhártha - po staroindicky: ten, čo dosiahol svoj cieľ -, pochádzal zo sľachtickej rodiny, vyrástol v kniezacom paláci svojho otca v predhorskej oblasti nepálskych Himalájí v prepychu a hojnosti. Keď mal dvadsaťdeväť rokov, uvedomil si márnosť svojej existencie, opustil vlasť, hľadal cestu poznania, sedem rokov sa cvičil v umení meditácie a - ako to nazývajú budhisti - dosiahol "strednú cestu". Uz dávno boli nespočetní bohovia neba prítomní v ságach, mýtoch a legendách, a Budha zil v nich a s nimi. V duchovnom sústredení dospel k presvedčeniu, ze bozstvá z úsvitu dejín nemôzu uz človeku pomôcť bezprostredne, len prostredníctvom meditácie, a kazdý človek musí dôjsť k spáse vlastným úsilím; sám seba pociťoval ako inkarnáciu nebeskej bytosti a svojím učeníkom kázal "styri pravdy", tú cestu, na ktorej sa kazdý môze stať Budhom, osvieteným.

Budha si neurčil nasledovníka, jeho odkazom malo byť iba čisté učenie. Nie je známe, ktoré zachované slová majú jeho copyright, predpokladá sa vsak, ze v sentenciách "svätej reči" je Budhov základný tón, lebo patrilo k tradícii jeho krajiny ústne tradované texty uchovať v doslovnom znení a raz ich spísať - tak ako vo vedách a v Mahábhárate. Napriek tomu vznikli "skoly", ktoré Budhove slová interpretovali rozlične, a kazdá skola pridala "svojich" bohov.

A tak v Borobudure sú okrem zivota a Budhových bohov zvečnení aj oveľa starsí bohovia nábozenských skôl. Vidieť tam vsetky nebeské sféry, po ktorých Budha údajne cestoval - boha Slnka Súrju, boha Mesiaca Čandru, boha ohňa Agniho a mnohé vimány znázornené ako nebeské paláce. Budha na konferencii s bohmi, vznásajúc sa k nebu a späť na zem; vejúce zástavy a zástavky na lietajúcich prístrojoch naznačujú, ze sa zdrziaval vo vzdusnom priestore. Vozidlo, v ktorom sa Budha vznása k sféram osvietenia a blazenosti, je stúpa - čosi ako zvon, vezovitá, stupňovito ukončená pologuľa; stúpy majú rozmanité formy, ale vsetky majú "drzadlo". Budhisti pripisujú stúpam rozmanitý zmysel - ako symbol konca zivotnej cesty sú hrobom aj centrom tvorivých síl. Sú rozdelené na tri časti - základňu, dom, vezu -, čím zobrazujú budhistickú trojjedinosť; "tri" platí ako "charakteristická dimenzia priestoru" [25]. Stúpa je aj dopravným prostriedkom do sveta bohov a "pokračovaním prastarej tradície" ako bozské vozidlo, v ktorom sa vykonávali rituálne pohyby.

V celej svojej úzasnej mase je Borobudur základnou formou ozrutná stúpa. "Ako stúpa patrí Borobudur do kategórie najposvätnejsích stavieb budhizmu. Forma stúpy sa na Borobudure opakuje najmenej l 500 ráz."26 Hore len na tretej terase stojí 32 stúp, na druhej 24 a na najvrchnejsej 16 - vcelku 72. A záverečná stúpa, celkom hore, korunuje vsetko svojím hrotom ukazujúcim do neba.

Filozof Karl With [27] napísal:

"Čo sa na stavbe ukazuje ako realizácia, je mohutný oblúk, veľká kupola s priestorovými zalomeniami, ktoré sa prejavujú na krystalizovaných formách celej masy. Zo vsetkých obzorov sa s hukotom priblizuje stvárnený priestor... Priestor uvoľňuje obrovské masy, pričom ich neláme, celej stavebnej mase pridáva rozkmitanú pruznosť, hlbokú mäkkosť, ohromné napätie, pohyb a nadskutočnú rozrusenosť... Vsetky tieto formy masy vyjadrujú potenciu celkového priestoru, priestor a masa sa navzájom prestupujú... Masa sa vzdúva a zeravo rozpína."

Moja stvrtá cesta do Indie sa vyplatila. Pri spiatočnom lete do Madrásu malo lietadlo spoločnosti Air India medzipristátie. Profesor Mahádevan ma privítal s balíkom novín a časopisov; okrem anglických novín som len podľa fotografií rozpoznal, ze vo vsetkých boli správy o mojich prednáskach na vysokých skolách v Madráse a Kalkate a reportáze o mojich návstevách na uvedených miestach.

Do očí mi udrela farebná titulná strana srílanského časopisu: Bola na nej - kolmo, ako to vyzadujú archeológovia! - slávna náhrobná doska z Paleque*, hlboko pod jednou z mayských pyramíd.

Aby som sa vyjadril veľmi hovorovo: Tá kresba mnou hodila o zem! V kolmej polohe ukazovala trojstupňovú výstavbu stúpy! "Budha" v nej - s obnazenými nohami, gracióznymi pohybmi rúk, s tiarou na hlave - bol znázornený, ako som ho videl v Borobudure v stonásobných podobách.

Čo bolo najprv - vajce, alebo sliepka? Čo stojí vzdy na začiatku: Duchovná predstava objektu, alebo jeho reprodukcia? Nepochybne niet umeleckého diela, ktoré by vzniklo bez konkrétnej predstavy toho, čo sa znázorňuje. Aké sialené predstavy sa zlievajú v ľudských mozgoch, dokazuje este vzdy prekvapivý kult kargo.

 "V zvonovito-polguľovitom prístroji s hrotom mieriacim do neba mozno dosiahnuť sídlo blazených duchov!" mohli si povedať predhistorickí Indovia... a postavili svoje stúpy.

Dnes je na svete priblizne 2 400 elektronických informačných databánk s asi 5 miliardami faktov zo vsetkých vedných odborov: techniky, medicíny, duchovných vied, sportu, umenia, nábozenstva, hospodárstva atď. Za niekoľko minút mozno odoslať základné informácie, ktoré si mozno vytlačené nájsť na stole.

Prečo archeológovia a etnológovia nevyuzívajú tento dar techniky, aby dostali správy, porovnali ich, a tak preliezli cez plot svojej monomaniacky ohraničenej stavby?

"Kazdej generácii prichodí dovŕsiť svoj pochod na ceste pokroku. Generácia, ktorá na uz získanej pôde kráča dozadu, zdvojnásobí pochod svojim deťom."

David Lloyd George (1863-1945)

Bibliografia

I. Nové spomienky na budúcnosť

1.  Bethe, Hans A.; Garwin, Richard L.; Gottfried Kurt; Kendall, Henry W.: Raketenabwehr im Weltraum, v: SPEKTRUM DER WISSEN-SCHAFT, december 1984, Heidelberg.

2.  Wolf, Dieter O. A.; Hoose, Hubertus M.; Dauses, Manfred A.: Die Militarisierung des Weltraums - Riistungswettlauf in der vierten Dimension, Koblenz 1983.

3.  Kielinger, Thomas: Sieg der Sterne - "Abwehr einer Bedrohung - das ist der Kern", v: DIE WELT, č. 282 z 1. decembra 1984.

4.  Televízna diskusia v WDF3 zo 6. septembra 1984, 23.00 hod.

5.  Rosen, C.; Burger, R.; Sigalla, A.: "Aeronautical Technology 2000: A Projection of Advanced Vehicle Concepts", prednáska č. AIAA-84-2501 na AIAA/AHS/ASEE Aircraft Design Systems and Operations Meeting v dňoch 31. októbra - 2. novembra 1984 v San Diegu, Kalifornia.

6.  Steinbuch, Karl: Die rechte Zukunft, Mníchov 1981.

7.  Tremaine, S. A.; Arnett, Jerry B.: "Transatmospheric Vehicles - A Challenge for the next Century", prednáska č. AIAA-84-2414 na AIAA/ AHS/ASEE Aircraft Design Systems and Operations Meeting v dňoch 31. októbra - 2. novembra 1984 v San Diegu, Kalifornia.

8.  Skudelny, Heide: Unterwegs mit Mach 29, v: HOBBY. Magazín der Technik, č. 12/december 1984.

9.  Kline, Richard L.: Space Commercialization as viewed by Grumman Aerospace Corporation, Hearings of the U. S. House of Representatives Committee on Science and Technology, Washington, D. C, 19. júna 1984.

10. Kline, Richard L: Grumman Aerospace; HORIZONS, zv. 19, č. 2, speciálna tlač.

11.  MBB-ERNO space special, zv. 9, č. 2., júl 1984, Brémy/Ottobrunn.

12.  Lemke, Dietrich: Die Raumstation kommt! V: STERNE UND WELTRAUM, 23. ročník, august/september 1984, Heidelberg-Kônigstuhl.

13.  The Columbus Dispatch z 12. augusta 1984: Reagan article extols manned space station.

14.  David, Leonard W: Space as motivational propulsion, prednáska č. IAF-84-407 na 35. kongrese International Astronautical Federation v dňoch 7. - 13. októbra 1984 v Lausanne, Svajčiarsko.

15.  Eldred, Charles H.: Shuttle for the 21st century, v: AEROSPACE AMERICA, zv. 22, č. 4, apríl 1984, New York.

16.  O'Neill, Gerard K.: Unsere Zukunft im Raum, Bern/Stuttgart 1978.

17.  Koelle, Heinz-Hermann a kol.: Entwurf eines Projektplanes fur die Errichtung einer Mondfabrik, ILR Mitt. 123/1983 (15. 8. 1983) des Instituts fúr Luft- und Raumfahrt, Technische Universität Berlin, Salzufer 17-19, Berlin.

18.  Nozette, S.; Duke, M.; Mendel, W.: What the Moon Offers Mankind -A Review of the Lunar Initiative, prednáska č. IAF-84-197 na 35. kongrese International Astronautical Federation v dňoch 7. - 13. októbra 1984 v Lausanne, Svajčiarsko.

19.  Brozúra Transrapid International, Steinsdorfstr. 13, 8000 Mníchov 22.

20.  Vajk, Peter J.: Industrien in der Erdumlaufbahn, v: AUF INS ALL -Unsere Zukunft im Weltraum, vyd. Larry Geis und Fabrice Florin, Bazilej, Svajčiarsko 1980.

21.  Ehricke, Krafft A.: Mehr Mut, die Brucke in eine grofie Zukunft zu betreten, v: DIE WELT, č. 304 z 31. decembra 1982.

22.  Interview s Prof. Dr. Hermannom Oberthom, v: HOBBY, Magazin der Technik, č. 6/jún 1984, Hamburg.

23.  TIME Magazine, č. 48, november 26, 1984: Roaming the High Frontier.

24.  Ruppe, Harry O.: Die grenzenlose Dimension Raumfahrt, zv. I+II, Dusseldorf 1980+1982.

25.  Forward, Robert L.: Das Paradoxon des interstellaren Verkehrs, v: DIE STERNE, 60. zv., zosit 4, 1984, s. 237-245, Lipsko, NDR.

26.  Papagiannis, Michael D.: The importance of exploring the asteroid belt, v: ACTA ASTRONAUTICA zv. 10, č. 10, s. 709-712, 1983, Per-gamon Press Ltd.

27.  Papagiannis, Michael D.: Bioastronomie - Herausforderungen und Gelegenheiten bei der astronomischen Suché nach aufierirdischem Leben, v: DIE STERNE, 60. zv., zosit 4,1984, s. 201-211, Lipsko, NDR.

28.  Oberg, James Edward: New Earths - Restructuring Earth and Other Planets, New York 1981.

29.  Oberg, James Edward: Paradiese vom Reifibrett, v: Magazin OMNI, č. 4/aprfl 1984, Zurich, Svajčiarsko.

30.  Crick, Francis: Das Leben selbst, Mníchov 1983.

31.  Ball, John A.: The Zoo Hypothesis, v: ICARUS 19, s. 347-349, 1973.

32.  Vogt, Nikolaus: Gibt es aufierirdische Intelligenz? v: NATURWIS-SENSCHAFTLICHE RUNDSCHAU, 36. ročník, zosit 5/máj 1983, Stuttgart.

33.  Stanek, Bruno L.: Kommerzielle Raumŕahrt-"Olboom" des 21. Jahr-hunderts? J. Vontobel, január 1985, Zurich.

II. Fantastická skutočnosť

1.  Televízne vysielanie zo 4. januára 1985 DRS: ALS DIE WEISSENGEISTER KAMEN (Wie die Papuas vor 50 Jahren ihre Entdeckererlebten), film Bobba Connollyho a Robina Andersona.

2.  Steinbauer, Friedrich: Die Cargo-Kulte - Als religionsgeschichtliches und missionstheologisches Problém, Erlangen 1971.

3.  Časopis: ČASA Y COSAS DE LA MISION DE KAMARÁTA, roč. XXII, č. 252, február 1960, s. 46^7.

4.  Eibl-Eibesfeldt, Irenäus: Sie hielten uns fúr Geister, v: GEO, č. l/január 1984, Hamburg.

5.  Aram, Kurt: Mágie und Zauberei in der alten Welt, Berlín 1927.

6.  Kosok, Paul and Reiche, Maria: Ancient Drawings on the Desert of Peru, ARCHAEOLOGY II, 1949.

7.  Reiche, Maria: Geheimnis der Wiiste, Stuttgart 1968.

8.  Mason, Alden J.: Das alte Peru, Zurich 1965.

9.  Woodman, Jim: Nazca, Mníchov 1977.

10.Waxmann, Siegfried: Unsere Lehrmeister aus dem Kosmos, Ebersbach/Fils 1982.

11.            Ditfurth, Hoimar von: Warum der Mensch zum Renner wurde, v:GEO, č. 12/december 1981, Hamburg.

12.Hawkins, Gerald S.: Beyond Stonehenge, Londýn 1973.

13.Isbell, William H.: Die Bodenzeichnungen Alt-Perus, v: SPEKTRUM DER WISSENSCHAFT, december 1978.

14.Tributsch, Helmut: Das Rätsel der Gôtter - Fata Morgana, Frankfurt 1983.

15.Stierlin, Henri: Nazca, la clef du mystére, Paríz 1983.

16.Baumann, Peter: Mysterien Alt-Amerikas - Spurendeutung in den Anden, v: DER TAGESSPIEGEL, č. 11589 zo 6. 11. 1983 a č 11595 z 13. 11. 1983, Berlín.

17. 1st das Liniensystem in der Nazca-Ebene eine Landkarte? V: VOR ARLBERGER NACHRICHTEN, 16. máj 1981, Bregenz, Rakúsko.

18. Blumrich, Josef F.: Da tat sich der Himmel auf, Dusseldorf 1973.

19. Stingl, Miloslav: Die Inkás, Dusseldorf 1978.

20. Die geheimnisvollen Pfeile von Ustjurt, v: SOWJETKULTUR z 11.augusta 1981.

III. India - krajina tisícich bohov

1.  Bopp, Franz: Ardschuna's Reise zu Indra's Himmel, Berlín 1824.

2.  Geldner, Karí Friedrich: Der Rig-Veda, II. časť, Wiesbaden 1951.

3.  Blavatsky, Helena P.: Die Geheimlehre, zv. I Kosmogenesis, A, Kosmi-sche Evolution, Den Haag o. J.

4.  Ramayana: The War in Ceylon.

5.  Laufer, Berthold: The Prehistory of Aviation, v: Field Museum of Natural History, Anthropological series zv. XVIII, č. l, Chicago 1928.

6.  Abegg, Emil: Der Messiasglaube in Indien und Iran, Berlin 1928.

7.  Roy, Chandra Protap: The Mahabharata, Drona Parva, Kalkata 1888.

8.  Sassoon, George u. Dale, Rodney: Die Manna-Machine, Rastatt 1979.

9.  Roth, Rudolf: Der Mythos von den fiinf Menschengeschlechtern bei Hesiod, v: Verzeichnis der Doktoren, "Die Philosophische Fakultät", Tubingen 1860.

10.  Green, Miranda Jane: The Wheel as a Cult-Symbol in the Romano-Celtic World, v: Collection Latomus, zv. 183, Brusel 1984.

11. Jones, Inigo: The most notable Antiquity of Great Britain vulgarly called Stonehenge, 1655, reprinted in London 1973.

12.  Wollheim da Fonseca, A. E.: Mythologie des alten Indien, Berlin 1856.

13.  Dikshitar, V. R. Ramachandra: War in Ancient India, Madrás/Londýn 1944.

14.  Wanke, Lothar: Zentralindische Felsbilder, Graz 1977.

15.  Thomas, P.: Epics, Myths and Legends of India, Bombaj 1973.

16.  Rao, T. A. Gopinatha: Elements of Hindu Iconography, zv. I časť I, Madras 1914.

17.  Getty, Alice: Ganesa - A Monograph on the elephant-faced God, Oxford 1936.

18.  I Gusti Agung Cede Purra a Stuart-Fox, David J.: The Elephant Cave - Goa Gajah Bali, Denpasar 1977.

19.  Honykaas, C: A Balinese Temple Festival, Den Haag 1977.

20.  Rassat, Hans-Joachim: Ganesa, eine Untersuchung uber Herkunft, Wesen und Kult der elefantenkôpfigen Gottheit Indiens, (dizertácia), Tubingen 1955.

21.  Däniken, Erich von: Reise nach Kiribati, s. 267 a 265, Dusseldorf 1981.

22.  Däniken, Erich von: Meine Welt in Bildern, s. 157 a 161, ako aj príloha s. 228, Dusseldorf 1973.

23.  Kanjilal, Dileep Kumar: Decipherment of the Quenca Script - Revisited, v: Ancient Skies, zv. 9, č. 3, Highland Park, III./USA 1982.

24.  Holt, Claire: Art in Indonesia - Continuities and Change, Ithaca, N.Y. 1967.

25.  Govinda, Lama Anagarika: Der Stúpa - Psychokosmisches Lebens-und Todessymbol, Freiburg i. Br. 1978.

26.  Theisen, Heide: Borobudur, Výstava v Kunsthaus Zurich v dňoch od 21. októbra 1977 do 8. januára 1978.

27.  With, Karl: Geist, Kunst und Leben Asiens, zväzok I Java, Hagen 1920.

28.  Däniken, Erich von: Der Tag an dem die Gotter kamen, Mníchov 1984.